SNO-Sekcia násilne odvlečených do býv. ZSSR

Koncom roku 1944 a začiatkom roku 1945 odvliekli orgány NKVD tisíce občanov našej republiky na otrocké roboty do so­vietskych pracovných táborov. Bez akéhokoľvek zdôvodnenia, neraz na udanie závistlivcov a k moci sa derúcich karieristov zaisťovali ľudí a odvliekli ich násilne do Sovietskeho zväzu. Stávalo sa, že pochytali náhodných chodcov alebo nič netušia­cich pracujúcich a jednoducho ich ukradli ako lacnú pracovnú silu. Tragédiou ostane, že pobrali i mladých chlapcov, ktorých predtým Nemci prinútili kopať zákopy. Tak sa tí chudáci do­stali z jedného otroctva do druhého, oveľa horšieho.
           Pochytaných ľudí hnalo NKVD do táborov ako dobytok. Bez dôvodu, jednoducho preto, že potrebovali novodobých otrokov na ťažké, životunebezpečné práce. Medzi odvlečený­mi bolo veľa slovenských i maďarských inteligentov, učiteľov, sudcov, lekárov, úradníkov a iných. Pri zaisťovaní sa riadili príslušníci sovietskej tajnej polície Berijovou zásadou: „Ukážte nám človeka, my si ho už obviníme. "Odvlečení pracovali v zavalených uhoľných baniach na Donbase. Mnohí tam aj ostali, ich doráňané telá spočívajú pod pyramídami banskej hlušiny. Telesne slabších kosili choroby a ukrutný hlad. Domov sa ich nevrátila ani polovica.
            Na túto tragédiu sa nesmie nikdy zabudnúť. Nech je varovaním tým, čo rozhodujú o osudoch jednotlivcov i národov, aby už nikdy nedopustili víťazstvo zloby a nenávisti nad dobrotou a láskavosťou, ľudskej hlúposti nad múdrosťou, neznášanlivosti a nevraživosti nad ľudskosťou a toleranciou.

                                                    Kornel Danáš

Hrozné sú obete vojny, ešte hroznejšie sú nezmyslené obete povojnové. Tieto naša spoločnosť neľutuje, neoplakáva, nestavia im pomníky - ba ani sa o ne nezaujíma. Áno, bola aj druhá politická dravá rieka, ktorá tiež vyčíňala. Najmä po vojne. A bola zúrivejšia než tá, ktorú sa podarilo zbraňami zahatať.
            Vojna nie je epopejou hrdinských činov. Vojna bola, je a bude vždy iba ohavnosťou.
O čo väčšia ohavnosť je násilné vyhasínanie životov v čase mieru za politicko-mocenské ciele! A týchto obetí bolo viac, ako ich vyprodukovala posledná, tá najstrašnejšia svetová vojna. Kto nevidí to more ľudskej krvi a sĺz a nehľadí ani na tú obrovskú horu nevinných obetí červeného teroru, ten nemá srdce ani rozum.
            Takým je boľševik starého razenia: netvor!
            Plamene vojny síce už zhasínali, ale predsa, stihli ešte popáliť. Viacerých smrteľne a ostatných poznačili na celý život. V Bohom a ľuďmi opustených končinách východnej Sibíri, v polárnych oblastiach krajného severu, na Urale, v Strednej Ázii, v najsurovejších klima­tických podmienkach, stvorených akoby len pre trestancov, aby tam našli svoje „Requiem", tam mnohí dokonali kalváriu svojho mladého života.
            Žiaľ, po zázračnom, túžobnom návrate do matičky vlasti - prijala nás macocha: ľudia, ktorí nás od malička poznali, sa nám vyhýbali. Na pozdrav nám neodpovedali, na náš úsmev sa zachmúrili. Podávanú priateľskú ruku odmietli. Stránili sa nás. Chvála Bohu, nie všetci. Aj po našej rehabilitácii tými čo nás obvinili, zostali sme čiernymi ovcami. Nie čiernymi, ale očiernenými, lebo hriešni ľudia všetko vidia hriešne. Takto sme boli „omaľovaní" za našej neprítomnosti.
            Prežili sme to. Celkom výnimočne.
            Trestanecké tábory boli na večnú škodu zneužité na likvidáciu inteligencie, náboženstva a triezvo zmýšľajúcich ľudí. Opozícia sa do táborov nedostala: tú nemilosrdne vystrieľali.
           A nad týmito miliónmi nevinných obetí stalinsko-berijovskej beštiálnej krvilačnej komunistickej šelmy sa treba vážne zamyslieť.
                                         Ján Košút