Svedectvo o neb. Jozefovi Olessakovi

Môj otec, Jozef Olessák, nar. 9. marca, 1915 v Podolínci, bol nemeckej národnosti, povolaním elektrotechnik a spolumajiteľ elektrárne v Starej Ľubovni (po roku 1945 píla p. Dobrovoľného). Moja mama, Štefánia Olessáková rod. Vitkovská, pochádzala zo starého ľubovnianskeho šľachtického rodu a bola povolaním súkromná dentistka.

Na jeseň v roku 1944 sa moji rodičia so mnou presťahovali do Podolínca k otcovej matke, ktorá bola chorá. Mama bola v treťom mesiaci tehotenstva, očakávala môjho mladšieho brata.

V januári 1945 odviedli orgány NKVD z Podolínca, na podnet vtedajšieho predsedu národného výboru Rudzana, môjho otca Jozefa Olessáka, pána Kručíka, pána Vašaša – hodinára, Jozefa Biľaka, Ladislav Pavel, pána Grűnermela, pána Kalatoviča ... a mnohých iných, na ktorých si už nespomínam (môj otec Jozef Olessák a pán Kručík tam zomreli).

Šikanovanie, vypočúvanie a pešie pochody do Levoče – to všetko sa zhoduje so svedectvom pána Emila Wavreka žijúceho v Bušovciach.

Na doplnenie uvádzam, že s mojím otcom bol v jednom lágri v meste Nuzal pán Kušnír – povolaním učiteľ (ale neviem odkiaľ bol odvlečený), s ktorým sa otec priatelil. V tomto lágri bol aj otcov brat Štefan Olessák (odvlečený z Popradu, kde pracoval ako účtovník v hoteli Európa). Bratia sa v Nuzale nestretli a ani o sebe nevedeli. Otcov brat sa vrátil späť v roku 1951.

Pán Kušnír sa vrátil v roku 1949 a keďže v tom čase v Starej Ľubovni pôsobil ako kňaz jeho brat VD pán Kušnír, prišiel na návštevu do Starej Ľubovne. Počas tejto návštevy zavolal na faru moju mamičku, kde jej oznámil, že otec zomrel 30. mája 1945 v mestečku Nuzal v lágri č. 228/4b. Jeho väzenské číslo bolo 111. Dátum úmrtia môjho otca mal pán Kušnír ukrytý na papieriku v podošve topánky.

Moja mamka sa po smrti otcovej matky presťahovala z Podolínca späť do Starej Ľubovne, nakoľko dom v Podolínci nám skonfiškovali. V Starej Ľubovni žila so svojou najstaršou sestrou, ktorú opatrovala 26 rokov, pretože bola ťažko chorá. Mali sme majetok, ktorý nám bol v to čase iba na oštaru, nakoľko sa vtedy začali kontingenty, mamka sa veľmi trápila, peňazí nebolo. Dostala v roku 1952 penziu, sirotské a vdovské spolu 300 korún. Nepracovala, lebo sa musela starať o malé deti a chorú sestru. Veľmi nám v tom čase pomáhala mamkina sestra z Ameriky Petronela. Prešívalo sa šatstvo ....

Otecko mal ešte jedného brata Júliusa Olessáka, ktorý bol majiteľom čistiarne v Poprade. Podvodom odkonfiškoval majetok po rodičoch a predal ho bez toho, aby sa o toto dedičstvo po rodičoch podelil so svojimi bratmi, resp. pozostalými po bratoch.