Na stole mám šesť hrubých fasciklov. Sú v nich listy. Niektoré iba s menom, ako Sambor, Donbas, Jenakievo a ďalšie. Niektoré listy sú obsažnejšie, autori v nich píšu veci priam neuveriteľne, pri niektorých je aj dlhý zoznam mien. Nechce sa mi tie listy rátať. Človek nenachádza v sebe dosť síl, aby ukladal do štatistík hromadu ľudského utrpenia, nenávisti a zloby, ale najviac zo všetkého nespravodlivosti. Pred dvadsiatimi rokmi som navštívil Sovietsky zväz. Bol som aj na takých miestach, najmä v Bielorusku, kam sa obyčajný turista nikdy nedostal. Videl som dediny zrovnané so zemou, ktoré ani po dvadsiatich rokoch nikto neobnovoval, pretože nebolo pre koho. Pokúšam sa ostať objektívny, ale pocity pomsty a nenávisti nie sú mi na týchto miestach až také cudzie. Všetky tieto listy i úvahy ma vracajú o dobrých štyridsaťpäť rokov spať. V snahe pochopiť aj genézu ich podstaty. Dokonca sa v tomto návrate môžem opierať aj o vlastnú skúsenosť.
Písal sa 20.december 1944:
V ten mrazivý podvečer som bol na návšteve u známych. Na vojnu sme nemysleli, spievali sme si. Pred 19. hodinou sa z rádia ozvala správa: Uben den gebiet der Slovakes befinden sich keine feindliche flugzeuge (Nad oblasťou Slovenska sa nenachádzajú žiadne nepriateľské lietadlá.) Iróniou osudu bolo, že práve v tej chvíli sa začalo neľútostné bombardovanie Prešova. Nedávni historici pri hodnotení obdobia oslobodzovania Slovenska o tejto udalosti cudne mlčali, alebo písali len ako o bombardovaní s nasledujúcou štatistikou: 85 domov zničených, 347 domov silne poškodených, menšie škody na 450 domoch v úhrnnej škode 35 miliónov. Škody na kanalizácii, vodovodoch a komunikáciách predstavovali 12 miliónov korún.
V Prešove ešte dnes existuje skromný pamätník s textom: Na tomto mieste stála väznica, kde pri bombardovaní mesta 20 decembra 1944 zahynulo 120 protifašistických bojovníkov väznených a týraných Gestapom. Nikto sa však neodvážil napísať, že mesto vtedy zbombardovalo letectvo červenej armády s odôvodnením, že chceli prekaziť ústup silného nemeckého zoskúpenia. O mesiac neskôr, 19 januára 1945, vstúpili do mesta prvé sovietske jednotky veliteľov Fokina a Rutina, patriace IV. Ukrajinskému frontu armádneho generála Petrova, spolu s jednotkami I. čsl. armádneho zboru pod vedením gen. Ludvíka Svobodu. Existuje archívna filmová snímka, na ktorej prešovský hasič pán Kačala slávnostným zvonením na veži kostola vítal prvých sovietskych osloboditeľov.
Jánoš-báči:
Poznal som ho od svojich detských liet. Človek plný šibalstiev, čiernovlasý a čiernofúzv, život a svoju prácu mal nadovšetko rád. Pochopiteľne i svoju rodinu. Bol kuričom v prešovskej rafinérii liehu. Neskôr aj hlavným rafinačom. Po oslobodení bolo treba dať do chodu mestskú elektráreň, vodovod a opravovať cesty a kanalizáciu. János-báči ako kvalifikovaný kurič šiel vypomáhať do elektrárne. Niekoľko dní po oslobodení prišiel k nemu do bytu sovietsky vojak a náš milicionár. Povedali mu, aby sa obliekol, zobral jedlo na tri dni, lebo pôjde opravovať elektrické vedenie. Darmo vysvetľoval, že nie je elektrikárom, nič nepomáhalo. Domov sa vrátil o rok - prežil strastiplný transport na Donbas a len svojej remeselníckej zručnosti vďačil zato, že prežil jednoducho, potrebovali ho na rôzne opravy. Prišiel v takom zúboženom stave, že ho ani vlastná dcéra nepoznala. Krátko nato ochorel na tuberkulózu. Keď som po rokoch nadviazal s ním rozhovor na túto tému, odbil ma slovami „Daj mi svätý pokoj, bol som na školení a hotovo!" Ten človek sa nikdy (okrem svojej mladosti, keď bol krátky čas členom komunistickej organizácie Ifjú-munkás) nestaral o politiku. A do svojej smrti nenašiel uspokojujúcu odpoveď na to - prečo ho vlastne vzali. Rečiam i konkrétnemu menu udavača nechcel vo svojej úprimnosti uveriť. Veď s tým človekom vedno pracoval.
Úryvky z listov:
František Kozák z Banskej Bystrice píše: Môjho otca násilne odvlieklo NKVD z rodnej obce Kojatice 24 januára 1945 spolu s vtedajším riaditeľom miestnej školy pánom Korábom. Otec sa z koncentračného tábora v ZSSR už nevrátil, ani o sebe nepodal nijakú správu. Po dlhom hľadaní sme sa v roku 1959 dozvedeli, že...(vetu doplníme citátom z listu Generálneho konzulátu ZSSR v Bratislave, podpísaného vicekonzulom C. Gussarovom: Na Váš list z mája 1957 Vám oznamujeme, že Váš manžel Kozák Ján Stepanovič, narodený 1895 v Kolaticiach, v prešovskom okrese, ako nám oznámili kompetentné orgány, nachádzal sa v pracovnej jednotke internovaných, kde 16 júla 1947 zomrel.) Ani slovko ospravedlnenia, prejavu ľútosti, ba ani miesto posledného odpočinku, ktoré sa pozostalým po Jánovi Kozákovi dodnes nepodarilo zistiť.
Mám v ruke dva xeroxované dokumenty Jeden z nich možno už ťažko čítať, najmä text, písaný v slovenčine. Oznam v azbuke písaný rukou, je celkom čitateľný. Prvý z nich má názov Dotazník o šetrení politickej spoľahlivosti zaistených osôb NKVD a ich rodinných príslušníkov. Predseda a tajomník Komunistickej strany v Mníšku nad Hnilcom potvrdzujú, že Tóth Andrej z Mníška nad Hnilcom, zaistený NKVD, nevyvíjal nijakú politickú činnosť, bol iba na nútených prácach v Nemecku a jeho brat Štefan je príslušníkom Čsl. brigády v ZSSR. Podpis a dátum 20.3.1945. Druhé vyjadrenie Okresného sekretariátu KSS v Gelnici, podpísané 21.3. 1945 tajomníkom a predsedom ktosi oznamuje, že menovaný hovoril doma iba po nemecky a pracoval v strojárskych závodoch v Nemecku a preto sa neodporúča. Čo? Prepustenie? Návrat domov? Andrej Tóth sa zo sovietskych gulagov nikdy domov nevrátil. Z ďalších dokumentov tých čias som sa dozvedel, že ako predseda KSS v Gelnici na citovanom neodporúčaní je podpísaný súdruh Tochol.
Ján , Hegeduš z Borše píše v obšírnom liste: ,,Po príchode do Samboru bolo nás v lágri asi 16 tisíc. Postupne nás rozdeľovali do transportov do rôznych oblastí. Prešiel som lágrami Donbas, Jenakievo láger č. 7, Orlovka, Kyjev. V Donbase sme pracovali v bani na čierne uhlie, v Jenakieve sme stavali továreň. Robili kvádre. Za normálnych okolností bola norma 600 kusov, my sme ich za smenu museli spraviť až 1100. V Orlovke sme pracovali na píle a v kameňolome. Potom nás previezli do Kyjeva, kde sme boli až do roku 1950. V roku 1985 som šiel do starobného dôchodku, ale tých šesť rokov, čo som pretrpel ! v gulagoch, mi nikto nechce započítať. Väčšina z nás, odvlečených, sme boli deti z chudobných rodín. Stále sme boli hladní a najkrajšie roky nášho života sme museli takto tráviť. Chcem, aby tých šesť rokov, strávených v bezpráví, v ponížení ďaleko od domova, mi zarátali aspoň do dôchodku. Prihováram sa aj za spravodlivosť pre našu občianku z Borše, vdovu Júliu Hajduovú, ktorej manžeta Mikuláša tiež odvliekli a dodnes sa nevrátil. Ostala sama s piatimi deťmi."
Dezider Szendrey zo Smižian píše: „Pracovali sme v neľudských podmienkach v kameňolome, na kolchoze a za prácu sme dostali symbolickú odmenu - jeden rubeľ
za týždeň driny Bývali sme v zemljankách, spali na zemi. O hygiene ani chýru. Strava trikrát denne, ale aká... Za rok som schudol o 27 kilogramov, domov som sa vrátil s hmotnosťou 40 kilogramov, so svrabom a podlomeným zdravím...
Čítam aj uznesenie Okresného súdu v Gelnici v nespornej veci navrhovateľky Vilmy Sonogovej o prevedenie dôkazu smrti Valenta Sonogu Pani Eva Krausová, rodená Sonogová, dcéra Valenta Sonogu píše: „Môj otec, povolaním žandársky strážmajster v Gelnici, bol 27.1.1945 zaistený NKVD. V tom čase bol tajomníkom ONV Uliczay (osoba dosť nejasne zapísaná v dejinách partizánskeho zväzku Čapájev), ktorý dal zatvoriť žandárov a doteraz sa nikto nedozvedel, prečo. Jeho pomáhači boli Tochol a Kirschner, ktorí spolupracovali s ruskými dôstojníkmi. V Košiciach sa rozhodovalo, či pôjdu na Ukrajinu alebo napäť rokov na Sibír. Touto cestou žiadam o objasnenie okolností jeho odvlečenia zistiť, kde je pochovaný, ako aj úplnú rehabilitáciu."
Po prvých akciách, ktoré práve v súvislosti s poznatkami z listov zavlečených podnikol Okresný výbor Konfederácie politických väzňov Slovenska v Prešove, sa počet odvlečených osôb odhadoval na 4 až 5 tisíc. No skutočnosť podstatne prevyšuje tento prvotný odhad a fakty sú oveľa otrasnejšie. Už dnes môžeme povedať, že ide pravdepodobne až o desaťkrát viac prípadov. Jednotlivec môže zabúdať, ale pamäť národa by toto privilégium nemala mať. Pamäť národa v záujme historickej pravdy by sa mala odrážať aj v prijatých zákonoch.
Na čo sa pozabudlo:
Autori Zákona o súdnej rehabilitácii, ktorý vstúpil do platnosti 1. júla 1990, pozabudli na niektoré skutočnosti, zdôrazňujem historické skutočnosti, odohrávajúce sa v súvislosti s oslobodzovaním našej krajiny. Nie sú zatiaľ presne objasnené kľúče, podľa ktorých pracovníci NKVD postupovali pri rozhodovaní o tom, ktorí z našich občanov pôjdu na nútené práce do ZSSR. Všetci zavlečení do sovietskych gulagov dodnes nepoznajú príčinu, či súdne odôvodnenie takéhoto postupu. Často nastupovali dobrovoľne, na základe výzvy, na opravu vojnou zničených dôležitých objektov. Žiadosti najbližších, v ktorých sa domáhali aspoň správ o osude zavlečených, sa nestretli s kúskom pochopenia či ľudskej odozvy. Keď sa po roku začali vracať domov prví zo zavlečených (vieme však aj o prípadoch, kedy sa tak stalo až po ôsmich či desiatich rokoch), začalo sa nesmelo a veľmi opatrne hovoriť o tom, čo naši ľudia prežili a skúsili. Minimálne dve tretiny z nich to však vôbec neprežili, dodnes nikto nevie, kde títo mŕtvi spia svoj večný, nepokojný sen. Priame svedectvá sú dôkazom o typickom ruskom pohŕdaní ľudským životom v podmienkach, ktoré sa takmer v ničom nelíšili od podmienok vo rasistických koncentračných táboroch. Pre historikov vzájomných vzťahov Sovietskeho zväzu a Česko-Slovenska iste nebude nezaujímavou skutočnosť, že spomedzi násilne odvlečených v ZSSR dôsledným vypočúvaním eliminovali skupinu asi sto dôstojníkov slovenskej armády, ktorých ,,previezli" za polárny kruh a držali ich tam ako rukojemníkov až do februára 1948 s odôvodnením, že vo vtedajšej československej vláde sa prejavovali nejednoznačné postoje k budúcemu vývoju v našej republike. Nuž a pri skúmam všetkých týchto okolností sa zistilo, že Zákon o súdnej rehabilitácii na týchto ľudí zabudol, že sa na nich nevzťahuje, pretože nejestvujú nijaké súdne dokumenty a všetko sa to odohralo ešte pred 9. májom 1945. Pri čítaní i počúvaní hoci len krátkych úryvkov z tých „životných" románovoľudskom utrpení len ťažko sa dá pochopiť odmietavé stanovisko k žiadosti o započítanie rokov strávených v gulagoch do dôchodku To všetko iba preto, že nejestvuje takmer nič, okrem veľkého pocitu horkosti v duši, pocitu nespravodlivosti, s ktorým celé dlhé roky títo ľudia museli mlčať a pritom počúvať slová o veľkej vďake Sovietskemu zväzu za naše oslobodenie. Ich daň za túto slobodu bola mimoriadne krutá. Preto je celkom oprávnené očakávanie, že Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách tieto krivdy aspoň sčasti napraví.
Menoslov z Malého Horeša:
Začiatkom septembra som mal možnosť čítať list z MNV v Malom Horeši v Trebišovskom okrese. Bol stručný: ,,V prílohe Vám posielame menoslov obyvateľov našej obce, ktorí boli v r. 1944 zavlečení do ZSSR" Spolu 168 priezvísk. V tamojšom kraji, v úrodnej a vínorodej oblasti, žili a ešte aj žijú vynikajúci pestovatelia kvalitných pšeníc, kukurice a cukrovej repy, chovatelia vyhľadávaného dobytka a koní. Tretí december 1944 sa stal najčernejším dnom v ich kronike. Vtedy sem prišli prví osloboditelia v sovietskych uniformách a pospolitý ľud ich ako takých srdečne privítal, pohostil dobrým jedlom a vínom. Na druhý deň prišiel ďalší vojak v tmavozelenej brigadírke, ktorý požiadal, aby sa muži od 16 do 60 rokov pripravili aj so zásobami jedla na tri dni, pretože pôjdu ,,na malenkuju rabotu" - pomôcť opraviť vojnou zničené mosty. Ochota bola nevšedná. Otcovia brali so sebou aj svojich synov. Spolu ich bolo 168. Vydali sa na cestu, ale za obcou, v kríkoch, boli ukrytí ďalší príslušníci NKVD, ktorí ich obkľúčili Horešskí občania pochopili, že je to zrada a podvod, ale už bolo neskoro. Ťažko opisovať podmienky, v ktorých potom títo ľudia žili a pracovali v rôznych gulagoch. Faktom ostáva, že po troch až piatich rokoch sa vrátilo domov len 65 ľudských trosiek. Ostatných 103 horešských občanov, povedané slovami poľského spisovateľa Jozefa Čapského, ,,v ukrutnej zemi umieralo ukrutnou smrťou".
Protesty v čiernom:
Utrpeniu však zďaleka nebol koniec. Po odvlečení otcov, manželov a bratov vtrhla do obce ďalšia skupina ,,osloboditeľov", ktorá začala rabovať. Počínajúc oným okrídleným ,,dávaj časy", cez potraviny, dobytok, až po znásilňovanie žien. Po čase ďalšie násilie si navlieklo na seba podobu kolektivizácie, triedneho boja proti kulakom, výsluchov na ŠtB. Pobyty v Leopoldove, Jáchymove, Ilave a ďalších strediskách režimu na lámanie nepoddajných charakterov. Obyvatelia Horeša protestovali. Tak, že si to vrchnosť ani neuvedomovala. Bol to však protest úporný, pretrvávajúci celé štyri desaťročia. ženy a mládež zaodeli svoj vzdor do čiernych odevov. Takmer z každého domu chýbal otec, brat, z niektorých aj po dvaja-traja, ktorí sa z Ruska nikdy nevrátili. Podobné ukrutnosti však zažili aj v Malých a Veľkých Trakanoch, Boli, Bieli, Zatíne, Borši, Moldave, na Spiši, v Prešove, Košiciach, slovom, nacelom východnom Slovensku. V Trakanoch zo zbierok obyvateľov postavili pomníček na pamiatku všetkých, ktorí sa nevrátili z vojny ani z gulagov. Tých druhých mien je však podstatne viac, ako vojakov, čo padli na fronte.
Pamätníky venované násilne odvlečeným
Malý Horeš |
Leleš
|
Veľké Kapušany
|
Rysuje sa zoznam gulagov:
Spracovaním údajov z listov i dokumentov, ktoré priniesli so sebou domov tí šťastnejší, čo sa vrátili, sa postupne lokalizuje rozloženie a menný zoznam gulagov. Najvzdialenejším a jedným z najobávanejších bol gulag Tajmýr - Noriľsk za polárnym kruhom. Podľa očitých svedkov tu denne umieralo až deväťdesiat ľudí. V zozname figurujú aj Solovecke ostrovy, o ktorých sovietski filmári nakrútili dokumentárny film. Pri tomto tábore je poznámka - jeden z najkrutejších. Celkove ich v Prešove zatiaľ narátali a zdokumentovali takmer sedemdesiat, pri niektorých z nich aj s menami náčelníkov s poznámkou - vládol mimoriadne kruto. Napríklad v gulagu Muzal, kde bol náčelníkom istý Machninsky. Veľa gulagov po smrti väzňov zrušili bez toho aby sa zachovalo aspoň ich číslo. Hlad, neznesiteľná zima, ťažká fyzická práca, takmer žiadna lekárska starostlivosť, ale aj týrame väzňov zo strany dozorcov, či úmyselné zabitie úderom do hlavy, alebo zastrelenie boli najčastejšími príčinami smrti našich občanov, zavlečených do týchto končín.
Šokujúca správa:
Každý deň dostával Okresný výbor Konfederácie politických väzňov Slovenska v Prešove, jeho tajomník Štefan Pazdera desiatky nových listov, desiatky ďalších osudov ľudí, ktorí nevinne museli trpieť v cudzej zemi. Avšak úplne šokujúcou správou, ktorá sa objavila pred niekoľkými dňami, potvrdená aj výpoveďami niektorých ľudí z Česko-Slovenska je tá, že v sibírskom gulagu Minusinsk ešte dnes živorí okolo 1200 našich občanov zavlečených do Ruska nie v 45. roku, ale v roku 1948, v súvislosti s pohonom na čarodejnice, s likvidáciou občanov a vojakov podozrivých zo spolupráce s banderovcami a ukrajinskými nacionalistami NKVD - na základe rôznych udaní a ohováračiek týchto ľudí odvážalo do svojho rakúskeho centra v Badene, tu ich vypočúvalo, potom ich odvážali do Kyjeva na súd a po vysokých 10 až 15 - ročných trestoch rozosievali do pekla, ktoré má nové meno - gulag. Hovorí o tom aj maďarský frontový pilot, ktorého sovieti zostrelili pri Užhorode v roku 1944 a po 46 rokoch vrátil späť do vlasti. Táto správa neostala bez odozvy ani na našom Výbore pre ľudské práva, ktorý sa obrátil na Amnesty International ako organizáciu poverenú funkciou pozorovateľa pri Výbore ľudských práv OSN, aby svojím vplyvom pomohla preskúmať opodstatnenosť údajov, týkajúcich sa gulagu Minusinsk.
Štefan Pazdera pri pamätníku v Strede nad Bodrogom
K spolupráci sa prihlásil aj sekretariát námestníka federálneho ministra vnútra pána Jána Rumla so žiadosťou o zaslanie základných údajov zozoznamu zavlečených, aby ich mohol prípadne očistiť od kolaborantov a členov Hlinkovej gardy. Je to ponuka, ktorú iste treba oceniť, hoci na druhej strane sa tu natíska otázka: podľa akých zákonov mali sovieti právo takto zaobchádzať s našimi občanmi? Na tieto súdy a rozsudky bolí kompetentné predovšetkým naše úrady, hoci tie si tiež neraz vysvetľovali spravodlivosť jedine podľa zákonov triedneho boja. Tí ľudia majú dnes v očiach veľký otáznik. Zaujme naša spoločnosť k ich utrpeniu spravodlivý postoj? Nájde sa aj pre nich slovo vysvetlenia? Istý pán Kundrák z Prešova strávil v gulagu celých deväť rokov. Zobrali ho ako 18-ročného mládenca. Keď sa poberal do dôchodku, požiadal naše Ministerstvo zahraničných vecí o sprostredkovanie potvrdenia o odpracovaných rokoch. V roku 1983 odpoveď aj potvrdenie dostal. Bez jediného slovka ospravedlnenia, poľutovania, či iného stanoviska k celému problému. Bez citu, bez vzrušenia.
Je ešte veľa bielych miest v našej histórii. Je viac ako pravdepodobné, že Okresný výbor Konfederácie politických väzňov Slovenska v Prešove príde s ďalším novým faktom. Už dnes sa totiž upresňuje lokalizácia neznámych, dobre utajených malých katynských lesíkov aj na východnom Slovensku.
Plus 7 dní číslo 1. 1991
Úprava a fotografie: Archív SZČPV
