Bušovce

Nikdy nevidela hrob svojho otca

Mária Tureková

E.Wawrek po návrate z gulagu v r.1951

E.Wawrek-svadobná fotografia r. 1961

M. Tureková s manželom r. 1971

E.Wawrrek a S. Wavrek na pohrebe brata

Zomrel politický väzeň gulagu Emil Wawrek
Vo veku nedožitých 93 rokov zomrel 3. februára 2016 po dlhej chorobe jeden z posledných žijúcich politických väzňov gulagu v našom regióne a člen Svetového združenia bývalých politických väzňov Emil Vawrek z Bušoviec. Narodil sa 2. 8. 1923. V neľudských podmienkach pracoval 2 roky v bani na rudu v koncentračnom tábore na Kauzaze. Neskôr v hlinikárni na Ukrajine a na stavbách. Tam ťažko ochorel na zápal ľadvín a dostal sa do nemocnice. 6.12.1951 sa po šiestich rokoch dostal z gulagu v dobytčom vagóne do Frankfurtu v Nemecku odkiaľ sa po strastiiplnej ceste vrátil do rodnej vlasti. Po mozgovej príhode ochrnul na ľavú stranu. Jeho pohreb bude v sobotu 6. Februára 2016 v Bušovciach. Česť jeho pamiatke!

Svedectvo Emila Wawreka,

narodeného v Bušovciach 2.8.1923

Bol som mladík, bez viny a predsa obvinený a odvlečený.

Z Bušoviec som bol odvlečený NKVD  21.11.1945 do Spišskej Belej, tam som s ostatnými prebdel jednu noc. Ráno som spolu s ostatnými musel ísť  pešo do Levoče. Z Levoče ešte v ten istý deň nás poslali pešo naspäť do Spišskej Belej. Asi o dva dni sme museli znovu ísť peši do Levoče, tam nás 4 týždne vyšetrovali. Pred Veľkou nocou na čiernu nedeľu nás naládovali do dobytčích vozňov a prišli sme do Starého Sonča. V Starom Sonči sme boli jednu noc vyhladovaní a premrznutí.

V Starom Sonči si spomínam na latríny v ktorých sa nachádzali nemeckí občania. Dosky boli zhnité a oni sa prepadli do latrín. Prosili nás, aby sme ich vytiahli, ale nebolo ako a mi sme nevládali, bolo to strašné... Ako to dopadlo ďalej s nimi neviem.

Po prebdení jednej noci nás opäť v Starom Sonči naložili do dobytčích vagónov a odviezli do Sanoku. V Sanoku sme boli jeden deň a znova sme  cestovali vo vagónoch pre dobytok s jedným kýbľom, ktorý slúžil ako WC, bez jedla a vody. Raz za čas nám dali nejakú kašu a to len tým ktorí mali nejakú nádobku na jedlo, ja som nemal tak som dostal len kúsok chleba a trochu vody. Takto v neľudských podmienkach sme cestovala 9 dní do mesta Alagír na  Kaukaze.

 Z Alagíru sme išli peši do mestečka Nuzal asi 80-100 km. Mesiac sme nerobili nič, len nás stále spočítavali.  Nikdy nevedeli koľko nás je preto nás stále šikanovali. Raz denne sme jedli sme pšeničnú kašu  a kúsok chleba. Prilepšovali sme si repou a jej listami, keď sme našli niekde odhodenú. Bolo nás tam okolo 2.500. Spali sme na zemi v akýchsi doskami obitých domoch, narýchlo postavených s latrínami a neskutočne otrasnou hygienou.

V tom čase v jednej časti lágru vypukol týfus. Mal som s bratom šťastie od pána Boha, že  som sa dostal z mestečka Nuzal - vybrali nás 60.  chlapov do mesta Zgid, vyššie do hôr tam bola šachta - baňa na rudu. Stavali sme tam celtové stany, ktoré boli bez vykurovania. Neskôr nám pridelili piecky, kde v zime pri piecke bolo -3 °C. Stravovali sme sa v spoločnej kuchyni. Strava bola mizerná, čosi ako Boršč a na prilepšenie sme dostali hlavu z ryby a kusok chleba. Robili sme tam opory z dreva, aby rudu mohli sypať do aut na odvoz. Tam sme boli 2 roky.

Po odchode zo Zgidu sme sa dozvedeli, že Jozef Olessák a Kručík v mestečku Nuzal zomreli na týfus. Obaja pochádzali z  Podolinca. Jozef Olessák bol otcom nevesty môjho najstaršieho brata Jána.

Zo Zgidu nás previezli do Záporožia na Ukrajine. Bola tam továreň na výroby hliníka. Pracovali sme v meste na stavbách. Keďže môj brat bol stolár, opravovali sme strechy zničené vojnou. Pracoval s nami aj môj sused Neupauer z Bušoviec  a Schmid z Matejoviec. . Ostatní pracovali v hlinikárni. Bývali sme v murovanom lágri ,ale pre neskutočné množstvo ploštíc sme radšej  spali vonku pri budove. Strážcovia nás zobúdzali kopancami a za to že spíme vonku sme museli vykladať vagóny. Tam som ťažko ochorel na zápal ľadvín s vysokými teplotami. Dostal som sa do nemocnice vo Firosplane. Nemohol som pozerať na hygienu a biedu v tejto nemocnici. Chorý som musel žehliť plachty s ktorými zakrývali  mŕtvoly. Brat Samuel Wawrek, ma zobral z nemocnice a po troch mesiacoch 6.12.1951,  po piatich rokoch sme nastúpili do vlaku - osobného, nie dobytčieho a odviezli nás do Frankfurtu v Nemcku.

 Na konzuláte v  Lipsku od nás žiadali nejaký list alebo niečo od príbuzných v Nemecku. Mali sme totiž v Nemecku v meste Arolsen sestru Máriu,  ktorá nám poslala list, ale ten som už nedostal.

List od sestry to bolo vlastne pozvanie, ktoré v tom čase vyžadovali úrady.  Poslali sme telegram na Slovensko do Bušoviec, že sme už preč z Ruska. Na konzuláte mali  poznámku " Vy neviete kde sú hranice ?“

Boli sme v nemeckom mestečku Markrastete . Svokra môjho brata pani Špitková vycestovala do mestečka Citav to bolo na hranici. Po vyjednaní s jednou prevádzačkou, tá prišla pre nás do mestečka Markranstete a previedla nás po zelenej hranici do Citav, kde nás čakala bratova svokra pani Špitková. V Hamburgu sme nastúpili na vlak domou.

Po príchode do Československa,  nás tri dni držali vo väznici v Kežmarku.

Žijem, Pán Boh mi pomohol, bez viery a modlitby by som to neprežil,

Som po mozgovej príhode, ochrnutý na ľavú stranu.

K dôchodku za to, že som bol v ruskom gulagu, mi pridali 1500.-Sk.