Prežívame
62.mierovú jar. Odzneli príhovory, položili sa kytice kvetov k mnohým
pamätníkom pri pietnych spomienkach obetiam 2.svetovej vojny. Čím vyšší dátum
od týchto historických udalostí, tým akoby sme menej pamätali…
Medzi vojnové
obete nepatria len padlí na frontoch, deportovaní spoluobčania do nemeckých
koncentračných táborov, ale aj tisíce nezákonne odvlečených našich občanov do
stalinských koncentračných táborov pred koncom vojny a po nej. Od 6. októbra
1944, keď Červená armáda vstúpila na naše územie, jej zložka NKVD a vojenská
kontrarozviedka SMERŠ, z našej vlasti deportovala tisíce obyvateľov do
viac ako 70 koncentračných táborov – Gulagov, Gupvi, /glavnoje upravlenije
lagerej, glavnoje upravlenie po delam vojenoplennych i intermirovannych/ po
celom ZSSR. /Severný a stredný Ural,
Karaganda, Džezkazgan, polárna oblasť –Norilsk, Magadan, Primorie, Donbas,
Kaukaz, západná Sibír a mnohé ďalšie/. Títo boli vo veku od 17 do 60 rokov,
brali ich bez ohľadu na pohlavie, národnosť, postavenie, povolanie, zdravotný
stav, pričom nič netušiacich občanov odvádzali od prestretého stola rodiny,
z práce, z ulice, z posedenia v krčme, od katedry a pod.,
bez akéhokoľvek vysvetlenia, obvinenia, súdu, proste iba tak…tisíce kilometrov
od domova, od svojich najbližších. Nikomu nebolo povedané kam a prečo ho berú.
Odvážali ich ako dobytok
v zavšivavených nákladných vagónoch, chatrne oblečených,
nepripravených na treskúce mrazy, o hlade a smäde. Morení boli otrockou prácou
v kameňolomoch, baniach každého druhu, v tajgách, v rumoviskách
i kolchozoch, v tropických horúčavách i polárnych mrazoch, podvyživení
nedostatkom jedla, ubytovaní v nevyhovujúcich barakoch bez hygienických
zariadení. Pracovali 12 – 14 hodín denne bez jediného dňa voľna v týždni,
potrebného na regeneráciu síl. V táboroch, za neľudských podmienok zomrelo
528 našich spoluobčanov, mnohí nevydržali i stresujúcu cestu, prevozy z jedného
lágru do druhého, mnohé spomínané miesta sú posiate bezmennými hrobmi našich
občanov, v mnohých rodinách podnes nevedia, kde je hrob ich najdrahších.
Rodina nemala o
nich žiadne správy, písomná komunikácia nebola možná, opustené rodiny, matky,
manželky a deti, žili bez príjmov, odkázané na milosrdenstvo príbuzných a
známych.
Podľa úradných
záznamov tej doby, ktoré majú neoceniteľnú výpovednú hodnotu, bolo zo Slovenska
do gulagov odvlečených 6973 našich občanov, a tí, ktorým sa podarilo vrátiť do
rodnej vlasti, museli mlčať, zostali vo svojom vnútri sami, keď častokrát ani
ľudia v ich najbližšom okolí nesmeli poznať pravdu o ich osude. 45 rokov
trvalo toto neľudské tajomstvo, až v postotalitnom roku 1990 nastalo pre
týchto ľudí oslobodenie – v mnohých z nich vznikla myšlienka, vyjaviť
všetkým prežité hrôzy, odhaliť túto najčernejšiu škvrnu našej povojnovej
histórie. Tak vznikla SANO –Slovenská asociácia násilne odvlečených do ZSSR
orgánmi NKVD so sídlom v Bratislave. Na ustanovujúcom sneme 15. decembra
1990 bol zvolený riadny výbor, stanovilo sa zásadné zameranie činnosti SANO,
ktoré sa zakotvilo v jeho stanovách. Nasledovala náročná organizátorská a
administratívna práca na podchytenie členskej základne, vyhľadávanie archívnych
dokumentov o odvlečení a návrate našich občanov v štátnych a vojenských
archívoch, vypĺňanie podkladov pre žiadosti o odškodnenie v rámci mimosúdnej
rehabilitácie podľa zákona SNR č.319/1999 Zb., vydanie „Osvedčenia,“ preukazu
SANO.
Prvým predsedom
SANO sa stal PhDr. Dušan Slobodník, CSc. Svedectvo o „živote“ v gulagoch
podal vo svojej knihe „Paragraf: Polárny kruh“. Kniha pána Jána Košúta „Cez červený
očistec“, ktorý prežil v gulagoch 8 rokov a 8 mesiacov sa číta ťažko – so
slzami v očiach, rovnako i kniha PaeDr. Kornela Danáša „V pazúroch NKVD“.
Obe knihy vydalo SANO v r. 1995. Ladislav Hrubý vo svojej knihe Legendy o
samote v poviedke „Kolymské zvony“ opisuje anabázu deportovaného Júliusa
Maťašovského. Mnohé príbehy – spomienky odvlečených na roky poroby zverejňoval
bulletin SANO „Návraty“. Kto chce mať ucelený obraz o praktikách stalinského
režimu, odporúčam prečítať si knihu nositeľa Nobelovej ceny za literatúru A.
Solženicyna Súostrovie Gulag /Archipelag Gulag/.
Po smrti
predsedu D.Slobodníka nastal v SANO čas nečinnosti. /Nekonal sa snem,
predsedníctvo sa stalo v zmysle stanov nelegitímnym/. Nelegitímne bolo aj
nakladanie p. Knížkovej, dovtedajšej tajomníčky organizácie so zvereným
majetkom SANO. Po jej smrti, na základe výzvy pozostalých prevzal agendu SANO
p. Mgr. Marian Dudinský. Po zistení celkovej situácie /vysoký dlh na nájomnom,
nezaplatené rôzne poplatky, zrušený finančný účet atď./ existuje vážne
podozrenie z nezákonnej činnosti a neoprávnenej manipulácie
s finančnými prostriedkami. Pre záchranu organizácie vyvstala ako jedna
z najvýhodnejších možností, spojenie sa z organizáciou podobného
zamerania. A tak 9.12.2006 sa v Poprade v zasadačke mestského úradu
konal mimoriadny snem SANO a Svetového združenia bývalých československých
politických väzňov, ktorý za prítomnosti 149 delegátov /z toho 129 členov SANO/
schválil integráciu týchto dvoch občianskych združení. Nástupníckou organizáciou
SANO sa stala Sekcia násilne odvlečených do ZSSR orgánmi NKVD-SNO. Delegáti
zvolili 17 – členný výkonný výbor, kontrolnú a revíznu komisiu. Za predsedu SNO
bol zvolený Mgr. Dudinský z Bratislavy. Bývalá centrála v Bratislave
je zrušená, v činnosti zostávajú pobočky v Košiciach /vedie MVDr.
Bačová/ a v Prešove /vedie p. Ferencová/. Hlavná kancelária SZČPV-SNO je
v Poprade na námestí sv. Egídia č.124.
Od už
spomínaného snemu v Poprade, výbor zasadal 3-krát. Traja členovia výboru
sa zúčastnili rokovania na MDPT v Bratislave vo veci možnosti obnovenia
zliav na dopravu, bolo podané trestné oznámenia na neznámeho páchateľa vo veci
zrušenia účtu SANO a sprenevery finančných prostriedkov, podaná žiadosť o grant
Stredoeurópskej nadácie na vydávanie kníh SNO, archív centrály SANO
v Bratislave bol odovzdaný Ústavu pamäti národa, /kiež by sa stal
inšpiráciou pre autorov literatúry faktu a médiá/. Predseda výboru a ďalší jeho
členovia sa zúčastnili pietnej spomienky v Poprade –Veľkej pri pamätníku
obetiam 2. svetovej vojny, pripravuje sa vydanie nových členských preukazov
atď. Podrobnejšie informácie o znovuobnovení činnosti SNO pri SZČPV máte
možnosť získať na novovytvorenej internetovej stránke SNO.
/http://www.szcpv.org/.
Ing. Gabriela Hlôšková
SZČPV – podpredsedníčka SNO
Tlmače, máj 2007.