novel

Juraj

(Venované mŕtvemu priateľovi)

           Bol šedivý nepríjemný deň, aký môže priniesť len neskorá jeseň pod Tatrami. Vo vzduchu bolo cítiť zápach tlejúceho lístia, ktoré studený vietor rozvláčal pomedzi ponáhľajúcich sa ľudí. V ich zhone a unáhlenosti im neostával čas na to, aby si uvedomili symboliku zániku spočívajúcu v mŕtvom lístí, po ktorom šliapali. Nikomu z anonymného davu nemohlo zísť na um, že mladý muž, kráčajúci medzi nimi s neprítomným pohľadom, o niekoľko hodín už nebude medzi živými.
           Od toho dňa, ako ich spolu s priateľom vytiahli pohraničníci spod železničného vagóna, sa v ňom čosi zlomilo. Kopance pohraničníkov nezanechali stopy len na tele, ale aj na duši. Neustále ho prenasledovala utkvelá predstava, v ktorej sa mu zjavovala arogantná, sebavedomá tvár vyšetrovateľa Štátnej bezpečnosti. Jeho slová mu drásali nervy v celom tele.
           "Človeče, kam ste chceli ísť, uvedomujete si vôbec, čo ste týmto spôsobili svojím príbuzným?! Štát vám umožnil študovať, máte pred sebou vysokú školu. "Ehm..." Škodoradostne sa zaškľabil. "Teda skôr - mali ste. Ako môžete v dvadsiatich rokoch takto rozmýšľať, snáď ste si nemysleli, že vám budú padať do huby pečené holuby. Takých ako vy tam už bolo!"
           Z vrecka saka vytiahol ligotavý zapaľovač, pripálil si rutinným pohybom cigaretu a vyfúkol dym smerom k nemu.
           "Vaša sestra je profesorkou na gymnáziu, dokážete si predstaviť, čo môže pre ňu znamenať váš pokus o opustenie republiky?" Stále mlčal a zaryto hľadel do rohu fádnej policajnej kancelárie. Vedľa plechovej skrine so spismi si všimol na stene obraz prezidenta Gustáva Husáka.
           Oceľové sivé oči vyšetrovateľa sa doňho zabodli ako hrot noža. Bol to pohľad hada, ktorý chce hypnotizovať svoju obeť.
           "No tak, mali by ste byť rozumnejší." Natiahol pred neho ruku so škatuľkou cigariet.
           "Čí to bol nápad? Kto vám poradil, ako sa máte ukryť vo vagóne? Vaše priznanie a objasnenie všetkých skutočnosti sa bude v zmysle zákona považovať za poľahčujúcu okolnosť".
           "Ďakujem, nefajčím", zaluhal a snažil sa zabrániť chveniu svojho hlasu, znejúcemu cudzo a priškrtene. Cítil, ako mu pod košeľou steká studený pot. Zvieravý tlak kdesi v hornej časti žalúdka sa začal stupňovať.
           "Ako chcete!", odsekol stroho. "Veď mi si to aj tak zistíme." V očiach sa mu mihol záblesk tvrdosti.
           "Tentokrát si na vás posvietime a zabudnite na to, že sa vám podarí získať pas!" Energicky zahasil zvyšok cigarety v popolníku.
           "Docestovali ste, priateľu!" Stlačil gombík umiestnený kdesi pod stolom. Zakrátko sa otvorili dvere a zjavila sa v nich postava uniformovaného policajta.
           "Odveďte ho!" Vyšetrovateľov hlas mu tresol v ušiach ako úder biča. Ťažkopádne a pomaly vstal zo stoličky. Pocítil pálčivú bolesť v hlave, ako keby sa odrazu všetko napätie a nervozita sústredili do mozgu a chceli ho roztrhnúť. Z chaotickej spleti myšlienok sa na povrch začal vykľúvať živočíšny pud príznačný pre všetky tvori z mäsa a krvi, ktoré sa cítia byť ohrozené.
           Ešte aj po odstupe času v sebe cítil studený chlad stien pochmúrnej surovej budovy, do ktorej boli po zadržaní privezení. Prenikol ním naskrz ako neviditeľná morová nákaza a myšlienka naň privolávala neustále trýznivé stavy úzkosti prechádzajúce do depresie. Bezmocnosť vymaniť sa z ich zajatia ho začala postupne ničiť a ubíjať.
Prešli labyrintom chodieb a spoznával, že sa blížia k dverám, ktorými vošli do budovy.
           "Kam ma vedú? Čo bude ďalej?" Dve dotieravé otázky sa opakovali s tvrdošijnosťou metronómu. Prišli k zasklenej miestnosti nachádzajúcej sa vedľa vchodu. Ten, ktorý ho priviedol, prehodil niekoľko slov s policajtom slúžiacim v miestnosti. Opovržlivo sa na neho pozrel a strčil mu do rúk papierovú obálku.            "Tu sú vaše doklady. Môžete odísť!" Ostal ako obarený.
           "Môžem odísť?" vyšlo z neho skôr pošepky ako nahlas.
"Utekajte, kým si to nerozmyslíme", odsekol stroho a postrčil ho ku dverám.
           Až s odstupom času sa dozvedel, prečo vtedy prokurátor na nich neuvalil vyšetrovaciu väzbu a prečo ich súd neskôr odsúdil len podmienečne. Mali šťastie, že otec priateľa, s ktorým chcel emigrovať, patril k potentátom straníckej kamarily. Využil preto všetky konexie k zaretušovaniu nepríjemnej záležitosti s čo najmenším rozruchom. Spolu s komunistickým synčekom sa zviezol aj on .
           Kráčal bezducho premočenou ulicou. Okolo neho sa mihali siluety postáv, uzimene sa krčiace do vyhrnutých golierov. Svoje okolia vnímal len podvedome, s rezignovanou ľahostajnosťou. Ovládla ho len špirála vírivých myšlienok, v ktorých sa miešala minulosť s prítomnosťou.
           Ti prekliati kopovy sliedili a boli všade. Najprv to začalo v škole, kde ho s pokryteckou blahosklonnosťou nechali maturovať. Maturovať na gymnáziu, keď už definitívne vedel, že s vysokou školou je koniec. Stupídny rozhovor s riaditeľom, z ktorého mu bolo na zvracanie.
           "Oznámili nám..."
           "Kto vám to oznámil!?", chcelo sa mu zakričať. "Tí poondiatí psy..."
           "...že ste sa ako študent nášho gymnázia dopustili veľmi závažného konania, ktorým ste si vôbec nezaslúžil možnosť, akú vám dala naša socialistická spoločnosť. Na vašom mieste mohol byť niekto iný, z koho by spoločnosť mala prospech. Sklamali ste našu dôveru. Sme však ľudia a napriek tomu vám umožníme ukončiť posledný ročník a maturovať. Viete si dúfam predstaviť, čo by vás dnes čakalo, ak by ste neukončili strednú školu. Len sa dobre poobzerajte okolo seba, koľko je všade robotníkov v špinavých montérkach."
           Začalo sa mu búriť vnútro a chcelo sa mu kričať: "Načo vám je potom tá vaša robotnícka trieda? Bez tých špinavých montérok by si tu nesedel nasmradený v obleku".
Nasledovalo predvolanie na oddelenie bezpečnosti. Byrokrat v uniforme mu arogantne odrapotal podmienky ochranného dohľadu a následne, čo z neho vyplýva.
           "Bez povolenia nesmiete zmeniť miesto bydliska, bez povolenia nesmiete zmeniť miesto bydliska, bez povolenia nesmiete odísť do iného okresu alebo kraja. Musíte sa v stanovenom čase vo večerných hodinách zdržiavať doma. Musíte sa na požiadanie podrobiť prehliadke a strpieť v prípade potreby vstup príslušníkov do bytu. A čo je prvoradé, každý piatok najneskôr do 16,30 sa budete chodiť hlásiť k nám na oddelenie. Ak sa bez patričného zdôvodnenia nedostavíte, môžete byť trestne stíhaný za marenie úradného rozhodnutia a môžete byť potrestaný až šiestimi mesiacmi väzenia. Vo vašom prípade to znamená pri podmienke ďalší trest navyše. Je vám to jasné?! Takže sa rozumieme. Sem mi to podpíšte, aby ste sa nevyhovárali, že ste nebol poučený. A nezabudnite si so sebou priniesť svoje pero. My tu nie sme požičovňa, ináč vás vrátime, ako vám podobných výtečníkov, ktorí sa sem chodia hlásiť. Môžete ísť. A žiadne zajačie úmysly, pretože druhýkrát by ste dopadli ďaleko horšie. Jasné?!"
           "Máte zakázané, musíte, bez povolenia nesmiete, budete potrestaný..." opakoval si v duchu nenávidené slová.
           "Prečo? Prečo taký istý človek ako ja rozhoduje o tom, kam pôjdem večer a kedy mám ísť na záchod. Musí mať matku, ktorá má o neho strach, musí myslieť ako ja, mať svoje starosti a túžby. Čo z neho urobili. Chladný stroj, pre ktorý som len číslo v jeho záznamoch. Musíte, nesmiete, máte zakázané! Kto mu dal právo rozhodovať o mojom osude? Veď sa narodil rovnako nahý ako ja a raz musí umrieť ako ja. Umrieť - to zlo, ktoré sa nikdy nemôže opakovať. Nie , to nie je zlo! Je to vykúpenie a jediná spravodlivosť na tomto poondiatom svete. Aká môže byť?"
           Predstavoval si ju mnohokrát a vytváral si jej rôzne podoby. Nachádzal v tom akýsi zvláštny únik od skutočnosti, ktorý ho upokojoval. Dostával sa pri tom do iného sveta, v ktorom nebol nikto, kto by sa s ním pohrával ako s handrovým panákom.
           Jeho myseľ sa spájala s antisvetom a tajomným neznámom vesmíru. Predstavoval si svoje telo, ako sa mení na miliardy atómov a v mikročasticiach sa dostáva cez telá rastlín do ovzdušia, kde ich vietor ženie na nekonečnú cestu k večnosti metamorfóz života a smrti. Videl vesmírny oceán ligotavých záhad miliárd hviezd, z ktorých mu bola jedna súdená. Tam, z hĺbok hviezdneho prachu k nemu prenikalo volanie, ktoré ho vábilo tajomným neznámom.
           Prichádzal k okraju mesta, studený severák sa tu uvoľnil spomedzi radov domov a s o to väčšou silou mu šľahal do tváre. On si ho však nevšímal, bol pohrúžený do svojich myšlienok, z ktorých ho nevytrhol ani oceľový klepot kolies električky vracajúcej sa z Tatier. Prešiel cez viadukt vedúci ponad železničnú trať. Medzi potrhanými olovenými mrakmi sa ukázali zasnežené končiare hôr. Severák odnášal hluk vzďaľujúcej sa električky smerom k mestu. Cesta sa zvažovala dolu miernym svahom a po stranách sa začala lemovať radom malých domčekov, typických pre perifériu malého mesta. Nad touto provinčnou jednotvárnosťou dominovala nad špinavočervenými škridlicami biela veža miestneho kostola. Jej kupola sa hmýrila množstvom čiernych vrán.
Zabočil do jednej z malých uličiek a vošiel železnou bráničkou do dvora. Spoza drevenej kôlne v zadnej časti dvora sa k nemu rozbehol malý chlpatý psík a radostne vrtiac chvostom krátko zabrechal. So psou oddanosťou sa mu začal obtierať o nohy.
           "No tak, kamarát." Smutne sa naňho pozrúc, jemne ho odtláčal od seba. Prešiel celým dvorom až k drevenej kôlni, vedľa ktorej mal svoj kútik, kde sa utiahol vždy, keď chcel byť sám ďaleko od ľudí. Preč od nevšímavého davu, ktorý ho nikdy nevedel pochopiť a ktorým začal opovrhovať. Hnusila sa mu ich úbohosť a plytkosť, s akou zapredávali denno-denne sami seba. Ich servilnosť, s akou vychovávali vlastné deti a ktorá sa stala samozrejmosťou ako amorálnosť povýšená na životný princíp. Až príliš citlivo vnímal duševnú prázdnotu, kde už neostalo miesto pre žiadny ideál. Opovrhoval materialistami, ktorí všetko udusili vo vlastnom egoizme, pokrytcami so straníckymi preukazmi, ktorí sa modlili bohu a klaňali diablovi. Začal opovrhovať celým národom a hanbil sa, že sem patril. Z hĺbky duše začal nenávidieť ich pokoru a opatrníctvo, s akým mu dávali rady, ako sa musí prispôsobiť, lebo taký je život. Oni nechápali jeho a no prestal chápať ich. Stal sa štvaným zvieraťom nenachádzajúcim únik z oceľových kliešti, ktoré ho začali zvierať zo všetkých strán.
           Prebral sa zo zamyslenia, keď zistil, že dvere, ktoré viedli k jeho tajnej izbe sú zamknuté. Musel ich zavrieť, keď odtiaľ odchádzal ešte ráno. Zašmátral po vreckách, až kým nezacítil zväzok kľúčov. Otočil jedným z nich a zámok sa so škripotom otvoril. Zvnútra tmavej miestnosti zavial stuchnutý vzduch, miešajúci sa zo zápachom stariny. Cez malý svetlík zasklený farebným sklom matne prenikalo do miestnosti chabé svetlo zafarbené do červena, pri ktorom sa na stenách objavili obrázky ženských aktov. Zreteľné boli len kontúry oblých bokov a prsníkov. Vošiel dovnútra, sadol si na obstarožnú kanapu prikrytú vzorkovanou dekou. Zahľadel sa smerom k sliepňavému svetlíku .
           "Nie, musí sa to skončiť, nebudem už čakať!" Ťažkopádne vstal a prešiel do rohu miestnosti, kde stála dobová almara, ktorá im ostala po smrti starej mamy. V mysli sa mu zjavila vráskavá tvár urobenej ženičky, prekypujúca dobrotou.
           "Odpusť mi to , stará mamka, ale ja už nemôžem..." Zašepkal a otvoril dvere na almare. Zo spodnej časti vytiahol bielu šnúru na prádlo, ktorú ráno potajomky vzal s kúpelne. Prešiel po nej dlaňou a pomaly ju začal rozmotávať. Narovnal jeden koniec a začal na ňom robiť uzol. Ruky sa mu začali silne triasť a musel začať odznova. Druhý koniec prestrčil cez otvor uzla a začal ho preťahovať. Keď bol hotový, vzal stoličku a preniesol ju do stredu miestnosti pod drevenú hradu stropu. Začal šnúru omotávať okolo hrady. Slučka sa začala pomaly dvíhať a posúvať smerom hore. Keď bola vo výške jeho hlavy, prestal a poistil koniec niekoľkými uzlami. Cítil ako sa mu zrýchľuje dych. Tlmený tlkot srdca sa zosiloval a cítil jeho tlak v krku. Zostúpil zo stoličky a prudko vydýchol, až sa mu zahmlilo pred očami. Slučka sa odporne rozkývala vo vzduchu. Pridržal ju rukou a zatiahol. Ruka v zatiahnutom povraze zacítila zvieravý pocit zaťahujúcich sa kliešti. Pozrel sa, ako sa mu povraz zarezáva do mäsa. Končeky prstov zbledli a pocítil tŕpnutie v celej dlani...
           ...Drevené dosky zapraskali pod prudkým poryvom severného vetra, ktorý sa prihnal od tatranských štítov. Vtáci splašene vzlietli k tmavnúcej oblohe sťa vyplašené neviditeľným výkrikom. Obloha náhle celkom stemnela a vzdialený slnečný svit zhasínal v hlbinách čiernej mrákavy.
           Malý psík začal žalostne kňučať a jeho plačlivé kvílenie sa strácalo v hukote besnejúceho vetra.

František Bednár