Pietna spomienka pri príležitosti 38. výročia okupácie Československa v roku 1968 |
Vážený pán predseda,
Dovoľte,
aby som v mene prezidenta Slovenskej republiky, J.E. Ivana Gašparoviča čo
najsrdečnejšie pozdravil účastníkov pietnej spomienky pri Pamätníku obetiam
okupácie Československa v auguste 1968.
Každým
rokom zabúdame stále viac aj na samotný 21. august. Rádio, televízia
a tlač ako z povinnosti venujú pár slov tomuto výročiu. Majú na to
vyhradený priestor práve v deň výročia. Nevyhnutné obrázky A. Dubčeka, pár
spomienok a zajtra opäť tam, kde sme boli včera.
Zabúdaním
na svoju minulosť, na vlastné túžby a sny, na slobodu žiť dôstojne aj so
svojou nie vždy najsvetlejšou minulosť sa berie človeku odvaha obhajovať si svoje záujmy. Kto o sebe nič
nevie, ťažko môže niečo svoje obhajovať.
Vysoko
oceňujem postoj Vášho praktického vlastenectva, keď si týmto činom pripomínate
tragickú udalosť v našich dejinách, od ktorej uplynulo tento rok 38 rokov.
Vaša spomienka je dôstojným uctením tých občanov, ktorí v rokoch neslobody
vedeli prejaviť svoju občiansku statočnosť a rešpekt k hodnotám
slobody a demokracie.
Na
ceste k slobode a demokracii bolo mnoho obetí, na ktoré nesmieme
zabúdať.
Vážení hostia, milí priatelia !
Srdečne Vás vítam
na dnešnom stretnutí pri tomto skromnom pamätníku, venovanom naším občanom,
ktorí sa stali obeťami okupácie Československa pred 38. rokmi.
Tento
pamätník je o to cennejší, pretože je žiaľ na Slovensku jediný svojho
druhu a tiež preto lebo sa stal
symbolom novej tradície pietnych stretnutí, ktoré sa už piaty krát
každoročne uskutočňujú v tu Poprade pod Tatrami.
Bývalý
režim zakazoval svojim občanom
pripomenúť si smrť svojich blízkych a každý pokus
o pripomenutie si týchto tragických dní a zrady zo strany vlastných
spojencov bývalej ČSSR sa prísne trestal. Aj
po páde tohto režimu v novembri 1989 sme sa na Slovensku k augustovým udalostiam
stavali akosi rozpačito a nevďačne. Ako keby sme chceli zabudnúť na našu
nedávnu históriu.
Som
presvedčený, že sa nemáme začo hanbiť, pretože v čase kedy morálne zlyhali
spojenci, politici, a ako neraz v minulosti aj svetové mocnosti, nezlyhali státisíce
občanov bývalého Československa. Tí sa
dokázali, tak ako nikdy predtým, zjednotiť vo svojej túžbe po lepšej
a spravodlivejšej spoločnosti, bez ohľadu nato či sa jednalo
o socializmus s ľudskou tvárou.
A práve z ohľadom na úctu
k týmto obetiam by malo byť našou morálnou povinnosťou na ne nezabúdať
a uctievať si ich tak ako si uctievajú svoje obete príslušníci iných
národov.
Veríme, že vstupom
Slovenska do NATO navždy skončila
politika brežnevovej obmedzenej
suverenity a Slovensko má v spoločenstve demokratických štátov
Európy a USA skutočne spoľahlivých spojencov.
Prajme si aby sa dnešní politici pokúsili dať
ľudskú tvár kapitalizmu tak ako sa usiloval o ľudskú tvár vtedajšieho
socializmu Alexander Dubček.
Česť pamiatke obetiam okupácie!
Zástupca Veľvyslanectva Českej Republiky -Obchodný radca Ing. Jozef Kaňa
|
Zástupca Veľvyslanectva Poľskej republiky-Konzul Wojciech Bilinsky |
Poslanec NR SR za KDH Stanislav Kahanec |
Býv. Kpt. BIS |
Zbyňek Horvath a Slávek Janda so skupinou SJB K 38. výročiu okupácie Československa Prepadnutie Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968 piatimi armádami vtedajšej Varšavskej zmluvy bola najväčšia vojenská operácia po II. Sv. vojne, aká sa uskutočnila v Európe. Povedané dnešnou optikou išlo o akt najhrubšieho štátneho terorizmu, ktorý definitívne pošliapal zvrchovanosť suverénneho štátu v samotnom srdci Európy. Proti vôli väčšiny spoločnosti bola Československu vnútená vláda malej skupiny servilných stalinistov, ktorí sa pričinili o neskoršiu morálnu, duchovnú, sociálnu, ekonomickú, kultúrnu, ekologickú i politickú devastáciu našej vlasti! Spôsob ich vládnutia postihol nielen desiatky tisíc ľudí, ktorí s okupáciou v zóne Berlínskeho múru nesúhlasili, ale aj státisíce úplne nevinných, ktorí boli príbuzní či sympatizanti protibrežnevovských rebelov. Jedným z najznámejších politických aktov proti slobodnému mysleniu po auguste 1968 bolo zatknutie členov jazzovej sekcie Zväzu československých hudobníkov, ktorá bola dokonca členom Medzinárodnej jazzovej federácie pri hudobnej rade UNESCO! Boli to známi Plastic people of universe. Ako vidno i z tohto jediného prípadu- okupácia postihla nielen politiku ale aj kultúru. Na Slovensku to boli mnohé neznáme jazzové a rockové kapely, ktoré sa zviditeľnili až po páde komunizmu. Dnešná mladá európska generácia, ktorá sa priamo nezaoberá politikou samozrejme nemá ani len tušenie o tom, že v auguste 1968 došlo v ČSSR k bezprecedentnému aktu okupácie vojenskou silou samotného spojenca a Európa stála fakticky pred alternatívou III. Sv. vojny. Historici dnes konštatujú, že ani berlínska ani kubánska kríza neboli také vážne ako prepadnutie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy. My politickí väzni komunizmu, presnejšie socialistického totalitarizmu si kladieme aj dnes otázku prečo došlo k okupácii ČSSR v roku 1968? Boli na vine európske či dokonca svetové mocnosti, ktoré ostali v nemom úžase nad trúfalosťou stalinistov? Odpoveď necháme na historikov. Ale faktom ostáva, že po auguste 1968 sa politický režim v bývalej ČSSR stal voči vlastným občanom oveľa agresívnejší a trúfalejší. Bol pošliapaný záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe podpísaný v Helsinkách 1. augusta 1975. Bola znevážená Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN. Ba dokonca i samotná Varšavská zmluva a štvormocenské dohody o Berlíne a Spolkovej republike Nemecko. Až také dnes často zabúdané a bagatelizované dôsledky mala okupácia jadrovej superveľmoci ZSSR voči maličkému Československu. Po tomto - pre kresťanov takmer Armagedone - nasledovala masová emigrácia a frustrácia. Len skutočne veriaci mali silu a odvahu čeliť presile vojenskej junty. Medzi nimi boli aj mnohí naši dnes už zväčša nebohí politickí väzni, ktorí svoju štafetu slobody odovzdali svojim deťom a vnukom, ktorí sú našimi čestnými členmi. Sme presvedčení, že naše drahé Slovensko ako plnoprávny člen NATO a Európskej únie už nebude musieť nikdy čeliť invázii agresora – nech už je z akejkoľvek svetovej strany- a nebude si musieť nikdy pripomínať príkoria, ktoré spôsobuje ľudská chamtivosť a egoizmus. V hlbokej úcte sa skláňame pred symbolickým pamätníkom obetí brežnevovskej okupácie z augusta 1968. Svetové
združenie bývalých československých politických väzňov Reakcia - List predsedovi KSK Pán predseda KSK, Vo Vašom mene formulovaná odpoveď z 12.07.2006 na môj, Vám adresovaný email z 24.05.2006 vo veci súdružky Kovalčíkovej, resp. Deliovej, alebo Bačinskej /tej istej osoby/, vymenovanej do funkcie riaditeľky znovuzriadeného Krajského osvetového strediska, mi pripomína skôr list nejakého tajomníka bývalého krajského výboru KSS v Košiciach a nie demokratického funkcionára, predsedu Košického samosprávneho kraja. Ako je Vám iste známe, rok 1989 nebol o tom, aby sa do funkcie a ešte vyššej ako za komunizmu, boli vymenovávaní zaslúžilí komunisti, ktorí sa podieľali po XIV. zjazde KSČ, za čias tvrdej normalizácie, na potlačovaní ľudských práv. Menovaná súdružka bola jednou z takých osôb, ktorá ešte v roku 1989 absolvovala stáž na ideologickom oddelení MV KSS v Košiciach s perspektívou, ako komunistickej nomenklatúry, na funkciu riaditeľky boľševikmi riadeného Krajského osvetového strediska, konkrétne ideologicky KV a MV KSS v Košiciach. Pretože nastupujúce demokratické sily tieto zariadenia považovali za hlásnu trúbu ideológie boľševizmu, boli na začiatku 90 - tých rokov zrušené! A to iba preto, aby po čase niektoré VÚC tieto opätovne zriaďovali, aby ich odbory, resp. oddelenia kultúry, do ktorých automaticky prešli pracovníci z bývalých komunistami riadených krajských národných výborov, mali čo riadiť! Organizácie VÚC pritom zámerne prehliadali a nedodržiavali platný zákon číslo 125/1996 Z.z. z 27.03.1996 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Pritom im stačilo prečítať jeho úvodnú časť, v ktorej NR SR jednoznačne vyhlasuje KSS za zločineckú organizáciu. Napriek tomu popredných členov KSS, ako je aj súdružka Kovalčíková, resp. Deliová, alebo Bačinská, vymenováva KSK do významných funkcii. Táto osoba, ktorú dobre poznám ešte z čias založenia a môjho vedenia košického fotoklubu NOVA, je kabinetný príklad činovníka, ktorý sa preplazil z komunizmu do slobody tak, že si zachoval /a ešte zveľadil/ všetky charakterové črty, ktoré boli nevyhnutné, aby robil kariéru za boľševika. Pokiaľ napr. robotníka to ešte nediskvalifikuje pre kariéru a kvalitný výkon práce v demokratickom režime, u riaditeľa kultúrnej inštitúcie je boľševická minulosť a duša fatálne postihnutá. A takáto osoba šéfuje kultúre v tomto regióne, pričom ľudí s podobnou amnéziou je v KSK dosť. Na záver vyslovujem názor, že komunistický jarmočný šiator sa síce zrútil, no jeho klienti sa nezmenili, len stoja pred iným kioskom. Homo sovieticus žije ako staronová klientela pred novým stánkom, nanešťastie aj na východnom Slovensku! S pozdravom Alexej Lešník, AZSF
MEMENTO: Vpádom piatich armád Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta bola Československu proti vôli väčšiny vnútená vláda malej skupiny servilných stalinistov, ktorí sa pričinili o neskoršiu morálnu, duchovnú, sociálnu, ekonomickú, kultúrnu, ekologickú i politickú devastáciu krajiny. Spôsob vtedajšieho vládnutia postihol nielen desiatky tisíc ľudí, ktorí s okupáciou v zóne Berlínskeho múru nesúhlasili, ale aj státisíce úplne nevinných, ktorí boli príbuzní či sympatizanti protibrežnevovských rebelov. Preto som sa rozhodol uvedený list zaslať aj Vám, aby sa v budúcnosti na Slovensku nesloboda už nikdy neopakovala. A to ani prostredníctvom uvedenej persóny, ktorá v čase tzv. normalizácie, ako pracovníčka boľševického Krajského osvetového strediska v Košiciach, znemožnila vynikajúcim fotografom, ako bol i Teodor Andreas, Ing. Peter Purtz /viď ich protestné foto po roku 1968/ a ďalším za svoje odmietavé stanovisko k okupácii, prezentovať na verejnosti a to nielen v regióne východného Slovenska. Jej vtedajšie politické hodnotenie hovorí samo o sebe, citujem:" Politicky sa prejavila ako uvedomelá občianka s kladným vzťahom k socialistickému zriadeniu, čo potvrdila aj svojim správnym postojom v zložitom období roku 1968 - 1969. Ako členka komunistickej strany sa plnou zodpovednosťou angažovala svojimi výtvarnými a estetickými znalosťami v komisii pre názornú agitáciu a politický pri ústrednom výbore komunistickej strany, kde zastupovala východoslovenský kraj od roku 1981 do 1987. Usmerňovala okresy po stránke bezprostredného reagovania na dôležité vnútropolitické udalosti, hlavne pri realizácii záverov XV. a XVI. zjazdu KSČ. Ako predsedkyňa ROH od roku 1976 sa usiluje, aby v tomto hnutí bola presadzovaná vedúca úloha KSČ. Pod jej vedením pravidelne pracuje revízna komisia základnej organizácie KSS. Úzko spolupracuje s VS KV KSS. Súdružka Bačinská vytvorila rad ideovo -estetických hodnotných výtvarných návrhov na propagáciu krajských konferencií KSS. Vďaka iniciatíve menovanej založila na počesť 65. výročia VOSR brigádu socialistickej práce, ktorá obdržala strieborné odznaky."... |