Pietna spomienka pri príležitosti 54. výročia udalostí z 21. augusta 1968 v Poprade
Pamätník v Poprade, odhalený v roku 2002 je žiaľ na Slovensku stále jediný s v tom čase uvádzanou štatistikou obetí a popisom historickej udalostí.
Pri príležitosti 54. výročia okupácie Československa pripravilo Svetové združenie bývalých politických väzňov v Poprade pietnu spomienku venovanú tragickým udalostiam z 21. augusta 1968.
Vence a kvetiny k pamätníku položili, prednosta Okresného úradu v Poprade Dr. Jozef Bednár, za Okresný úrad v Kežmarku, Ing. Vladimír Škara, za Okresný úrad v Levoči,Ing. Marián Smorada, za Okresný úrad v Púchove Mgr. Marián Herdel, za mesto Poprad viceprimátor Ing. Ondrej Kavka, poslanec mestského zastupiteľstva a stranu Hlas -SD Okresný predseda Ing. Marián Barilla, starostka obce Hôrka, Ing. Helena Mihalčinová, za Svetové združenie bývalých politických väzňov, predseda František Bednár. S príhovormi vystúpili viceprimátor mesta Poprad Ing. Ondrej Kavka, poslanec mestského zastupiteľstva a okresný predseda strany Hlas - SD Ing. Marián Barilla a predseda Svetového združenia bývalých politických väzňov František Bednár. Na záver vystúpila s príhovorom sestra Jozefa Bonka Anna Malá. Pietna akcia bola ukončená hymnami Slovenskej a Českej republiky.
Príhovor predsedu Svetového združenia bývalých politických väzňov k 54. výročiu okupácie Československa
Je to už 20 rokov čo sa na tomto mieste stretávame, aby sme si uctili obete tragických udalostí z roku 1968.
Žiaľ je pre Slovensko tragédiou, že politici, ktorým išlo o pravdu, spravodlivosť a blaho národa zahynuli tragickou a nevyjasnenou smrťou. Po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi to bol Alexander Dubček. Som presvedčený, že keby sa v roku 1990 stal prezidentom tvár dnešnej spoločnosti by bola ľudskejšia.
Málokto vie, že smrť našla Alexandra Dubčeka v Humpolci v rovnakom roku, ako zavraždeného bývalého predsedu poľskej vlády Piotra Jaroszewitza, ktorého vražda hoci mala politický motív nikdy nebola riadne vyšetrená.
Nikdy neboli zverejnené informácie o zaistení Dubčekovej bezpečnosti, či vodičovi bývalom kaskadérovi a agentovi. Auto neriadil Dubčekov šofér Jan Želízko ale Ján Rezník, ktorý na súde odmietol o nehode vypovedať. Radšej sa nechal zavrieť a odsedel si 12 mesiacov.
Ten istý Ján Rezník bol jedným z agentov, ktorí odniesli spisy Štátnej bezpečnosti z Tisovej vily v Trenčíne začiatkom roka 1990. Nikde sa nenašla Dubčekova aktovka, v ktorej mal citlivé dokumenty, ako aj pozvánku na Ústavný súd Ruskej federácie. Aktovku vyšetrovatelia nikdy Dubčekovi, respektíve jeho rodine nevrátili. Krátko po nehode dali auto zošrotovať a nečakali na expertízu odborníkov priamo od výrobcu BMW.
Názory na 21. august dodnes rozdeľujú spoločnosť. Časť verejnosti s nostalgiou za normalizačným socializmom vyhlasuje, že vpád armád Varšavskej zmluvy len oddialil nástup divokej privatizácie a výpredaj strategických podnikov do zahraničia. Tzv. pravičiari zase opakujú mantru o nereformovateľnosti komunizmu a vyčítajú Dubčekovi jeho pôsobenie v Komunistickej strane.
Na adresu tých prvých odpovedám, že v roku 1968 bola úplne iná politická situácia ako v roku 1989 kedy sa už rozpadávali všetky satelity Moskvy. V roku 1966 bolo bývalé Československo ekonomicky na úrovní rakúska. Ak by Brežnev nezasiahol v rámci vtedajšej politiky obmedzenej suverenity, Západom podporované Československo by sa stalo výkladnou skriňou strednej Európy a stalo by sa neutrálnym štátom. Moskva si to uvedomovala pretože z tohto dôvodu masívne podporovala bývalú Nemeckú demokratickú republiku, ktorá sa pre ňu v roku 1989 stala neúnosnou príťažou.
Našim pravičiarom odpovedám, že ich téza o nereformovateľnosti komunizmu, má vážnu trhlinu potom, čo USA a Západ urobili z komunistickej Číny najväčšiu výrobňu sveta vďaka čomu sa zo zaostalej Číny stala ekonomická veľmoc, ktorá im dnes prerástla cez hlavu nielen ekonomicky ale aj vojensky.
Paradoxne sa týmto podarilo zreformovať komunizmus samotnému západu.
Politickí väzni boli pre ich názory prenasledovaní a režim ich označil za nepriateľov. Je preto našou povinnosťou ozvať sa aj dnes v čase kedy sa začína opäť spochybňovať sloboda slova a nahrádzať propagandou a cenzúrou. Očakávame, že budeme za pripomenutie niektorých historických faktov zatracovaní a označovaní za nedostatočne protiruských ako nedávno pápež Sv. Otec František, ktorý si dovolil v súvislosti s vojnou na Ukrajine povedať, že každá minca má dve strany a NATO až príliš hlasno štekalo na dvere Ruska.
Ako povedal bývalý americký prezident Reagan, bolo obrovskou chybou, že vďaka trestuhodnej ľahkomyseľnosti Západu sa dostali po dohodách so Stalinom na Jalte a Postupimi štáty strednej a východnej Európu do sféry sovietskeho vplyvu.
Dodávame k tomu, že ďalšou obrovskou chybou Západu bolo namiesto posilnenie funkcie bezpečnostnej rady OSN rozširovanie NATO o bývalé komunistické štáty po odchode polmiliónovej sovietskej armády z bývalej NDR. Pričom Američania tam zostali. Pripomíname slová nebohého profesora Libora Broma, uverejnené takmer pred tridsiatimi rokmi v Kanadsko - Českom exilovom časopise politických väzňov Svědomí-Consience. „ NATO vzniklo 4. apríla 1949 ako organizácia na obranu západného sveta proti komunizmu, preto obrana proti komunizmu s bývalými komunistami v NATO je nezmysel! „
Po rozpade Sovietskeho zväzu Západ nevyužil príležitosť urobiť z Ruska obchodného partnera a strategického spojenca. Namiesto toho kapitalistické Rusko doslova vohnal do náručia komunistickej Číny.
Nedávno to potvrdil americký politológ a stratég Henry Kissinger, ktorý už v 70. rokov minulého storočia varoval, aby sa Rusko, vtedy ešte ZSSR a Čína nezblížili, lebo by to znamenalo obrovský bezpečnostný problém pre USA, aj Európu.
Rozširovanie NATO sa žiaľ stalo jednou z príčin politického zlyhania, čo vyústilo k vojnovému konfliktu na Ukrajine a súčasné sankcie zapríčinili presne to, čoho sa Kissinger obával.
V súvislosti s Alexandrom Dubčekom pripomínam, že sme jediná krajina východného bloku, ktorá šéfa ŠtB Alojza Lorenca nechala vo funkcii celého pol roka po tzv. „zamatovej revolúcii“, s plnými právomocami a bez akejkoľvek kontroly! Mohol tak v pokoji dokončiť skartáciu dokumentov, ktorými boli a sú nepochybne dodnes „držaní v šachu“ viacerí politici.
Tak končí každá revolúcia, ktorá sa nedokáže vysporiadať so zlom. Revolúcia iba „cinkaním kľúčmi“ ešte žiadnych spolupáchateľov zla neohrozila, len ich posilnila a umožnila im majstrovsky využiť očakávaný koniec komunizmu k novému začiatku. Im a ich potomkom november 1989 ponúkol bývalý štátny majetok a bohatstvo doslova na tanieri so strieborným podnosom.
Potvrdzuje sa, že sme sa vôbec nepoučili. Slovensko dnes namiesto prehnanej a zaslepenej kolaborácie bez ohľadu na ekonomické dopady na občanov obzvlášť potrebuje štátnikov ako Alexander Dubček. Slovensko potrebuje namiesto politikov štátnikov pretože štátnici myslia na budúce generácie a politici len na budúce voľby. Z úcty k Dubčekovej myšlienke o spoločnosti s ľudskou tvárou a obetiam 21. augusta 1968, by sme preto nemali zabúdať na ľudí, ktorí za spravodlivejšiu spoločnosť obetovali svoj život.
