hlavna stranka

Vyhlásenie Svetového združenia bývalých politických väzňov k 54. výročiu udalostí z 21. augusta 1968

Politickí väzni nezabúdajú na obete a odkaz 21. augusta 1968

Zdieľať  | 
You can translate the content of this page by selecting a language in the select box.

Uplynulo už  20 rokov od odhalenia stále na Slovensku jediného pamätníka obetiam 21. augusta 1968 v Poprade so štatistikou obetí v rámci bývalého Československa. Je symbolické, že múr na ktorom sú umiestnené mramorové dosky sa rozpadáva a hrozí jeho zničenie. Asi taký je aj náš postoj k tragickým udalostiam z roku 1968. Ministerstvo vnútra, obrany a  kultúry, vrátane prezidentky Zuzany Čaputovej všetky žiadosti Svetového združenia bývalých politických väzňov o finančný príspevok na záchranu pamätníka odmietli. 

Žiaľ je  pre Slovensko tragédiou, že politici, ktorým išlo o pravdu,  spravodlivosť a blaho národa  zahynuli tragickou a  nevyjasnenou smrťou. Po  Milanovi  Rastislavovi Štefánikovi to bol  Alexander Dubček. Sme presvedčení, že keby sa v roku 1990 stal  prezidentom ČSFR  tvár dnešnej spoločnosti  by bola ľudskejšia.

Málokto vie, že   smrť  našla Alexandra Dubčeka   v Humpolci v rovnakom roku, ako zavraždeného bývalého  predsedu  poľskej vlády Piotra Jaroszewitza, ktorého vražda hoci  mala  politický motív nikdy nebola riadne vyšetrená.
O Dubčekovi nikdy neboli zverejnené informácie o zaistení Dubčekovej  bezpečnosti,  či vodičovi  bývalom kaskadérovi a agentovi. Auto neriadil Dubčekov šofér Jan Želízko ale  Ján Rezník, ktorý  na súde odmietol o nehode vypovedať. Radšej sa nechal zavrieť a odsedel si 12 mesiacov.  
Ten istý Ján Rezník bol jedným z agentov, ktorí odniesli spisy Štátnej bezpečnosti z Tisovej vily v Trenčíne začiatkom roka 1990. Nikde sa nenašla Dubčekova aktovka, v ktorej mal citlivé dokumenty, ako aj pozvánku na Ústavný súd Ruskej federácie. Aktovku vyšetrovatelia nikdy Dubčekovi, respektíve jeho rodine nevrátili. Krátko po nehode dali auto zošrotovať a nečakali na expertízu odborníkov priamo od výrobcu BMW.

Názory na 21. august  dodnes rozdeľujú spoločnosť. Časť verejnosti s nostalgiou za normalizačným socializmom vyhlasuje, že  vpád armád Varšavskej zmluvy len oddialil nástup divokej privatizácie a výpredaj strategických podnikov do zahraničia. Tzv. pravičiari zase opakujú  mantru o nereformovateľnosti  komunizmu a vyčítajú Dubčekovi jeho pôsobenie v Komunistickej strane.

Na adresu tých prvých odpovedáme, že v roku 1968 bola úplne iná politická situácia ako v roku 1989 kedy sa rozpadávali všetky  komunistické satelity Moskvy.  V roku 1966 bolo bývalé Československo ekonomicky na úrovní rakúska. Ak by  Brežnev nezasiahol v rámci vtedajšej  politiky obmedzenej suverenity, Západom podporované Československo by sa stalo výkladnou skriňou  strednej Európy a stalo by sa neutrálnym štátom. Moskva si to uvedomovala pretože z tohto dôvodu masívne podporovala bývalú Nemeckú demokratickú republiku, ktorá sa pre ňu v roku 1989 stala neúnosnou príťažou.

Našim pravičiarom   odpovedáme, že ich téza o nereformovateľnosti komunizmu, má vážnu trhlinu potom, čo USA a Západ urobili z komunistickej Číny najväčšiu výrobňu sveta  vďaka čomu sa zo zaostalej Číny stala ekonomická veľmoc, ktorá im dnes prerástla cez hlavu nielen ekonomicky ale aj vojensky.

Politickí väzni boli pre ich názory  prenasledovaní a režim ich označil za nepriateľov. Je preto našou povinnosťou  ozvať sa aj dnes v čase kedy sa začína opäť spochybňovať sloboda slova a nahrádzať propagandou a cenzúrou.  Očakávame, že budeme za pripomenutie niektorých historických faktov zatracovaní a označovaní za nedostatočne protiruských ako nedávno Pápež Sv. Otec František, ktorý si dovolil v súvislosti s vojnou na Ukrajine povedať, že každá minca má dve strany a NATO až príliš hlasno štekalo na dvere  Ruska.

Ako povedal bývalý americký prezident Reagan, bolo obrovskou chybou, že  vďaka trestuhodnej  ľahkomyseľnosti Západu sa dostali pri dohode so Stalinom na Jalte a Postupy štáty strednej a východnej Európu do sféry sovietskeho vplyvu.

Dodávame k tomu, že ďalšou obrovskou chybou Západu bolo  namiesto posilnenia funkcie bezpečnostnej rady OSN rozširovanie NATO o bývalé komunistické štáty po odchode polmiliónovej sovietskej armády z bývalej NDR, pričom Američania v Európe  zostali.  Pripomíname slová   nebohého profesora Dr. Ing Libora Broma, uverejnené takmer pred tridsiatimi rokmi v Kanadsko –Českom exilovom časopise politických väzňov Svědomí-Consience. NATO vzniklo 4. apríla 1949 ako organizácia na obranu západného sveta proti komunizmu  preto obrana proti komunizmu s bývalými komunistami v NATO je nezmysel! „

Po rozpade   Sovietskeho zväzu západ nedokázal urobiť z Ruska obchodného partnera  a strategického spojenca. Namiesto toho kapitalistické Rusko doslova vohnal do náručia komunistickej Číny.
Nedávno to potvrdil americký politológ a stratég Henry Kissinger, ktorý už   v 70. rokov minulého storočia varoval, aby sa  Rusko, vtedy ešte ZSSR a Čína nezblížili, lebo by to znamenalo obrovský bezpečnostný problém pre USA, aj Európu.

            Rozširovanie NATO  sa žiaľ stalo jednou z príčin politického zlyhania, čo vyústilo k vojnovému konfliktu na Ukrajine a súčasné  sankcie zapríčinili presne to, čoho sa Kissinger obával.

V súvislosti s Alexandrom Dubčekom pripomíname, že sme jediná krajina východného bloku, ktorá šéfa ŠtB Alojza Lorenca nechala vo funkcii celého pol roka po tzv. „zamatovej revolúcii“, s plnými právomocami a bez akejkoľvek kontroly! Mohol tak v pokoji dokončiť skartáciu dokumentov, ktorými boli a sú nepochybne dodnes „držaní v šachu“ viacerí  politici.

Tak končí každá revolúcia, ktorá sa nedokáže vysporiadať so zlom, ktoré k nej viedlo. Revolúcia iba „cinkaním kľúčmi  ešte žiadnych zločincov neohrozila, len ich posilnila  a umožnila im majstrovsky využiť očakávaný  koniec komunizmu k novému začiatku. Im a ich potomkom november 1989 ponúkol bývalý štátny majetok a  bohatstvo doslova na tanieri so strieborným podnosom.

Potvrdzuje sa, že sme sa vôbec nepoučili. Slovensko dnes  namiesto  prehnanej a zaslepenej kolaborácie bez ohľadu na ekonomické dopady na občanov obzvlášť potrebuje štátnikov  ako Alexander Dubček. Slovensko potrebuje namiesto politikov štátnikov pretože štátnici myslia na budúce generácie a politici len na budúce voľby.  Z úcty k Dubčekovej myšlienke o spoločnosti s ľudskou tvárou a  obetiam 21. augusta 1968, by sme preto  nemali zabúdať na ľudí, ktorí za spravodlivejšiu spoločnosť obetovali svoj život.  

Česť ich pamiatke !   

                                                Svetové združenie bývalých politických väzňov


PIETNA SPOMIENKA PRI PRÍLEŽITOSTI 54. VÝROČIA OKUPÁCIE V POPRADE

Pamätník v Poprade, odhalený v roku  2002 je žiaľ na Slovenku stále  jediný s  v tom čase uvádzanou štatistikou obetí  a popisom historickej udalostí. Počet obetí podľa zistení českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov,  je 137 mŕtvych a 500 ťažko zranených, keďže v čase odhalenia  pamätníka sa medzi obete nezahrnuli obete dopravných nehôd zapríčinených vojskami Varšavskej zmluvy.

                                                                       ****
19. augusta 2022 si už po dvadsiaty krát od odhalenie pamätníka v Poprade  pripomíname, že v noci z 20 na 21. augusta 1968 vtedajšie Československo zákerne prepadli a obsadili vlastní spojenci - vojská Varšavskej zmluvy:  Zväzu sovietskych socialistických republík, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a  Bulharskej ľudovej republiky.

Úsilie reformných komunistov  pod vedením  Alexandra  Dubčeka o neutralitu Československa a socializmus  s ľudskou tvárou si získali podporu a sympatie občanov v takom masovom rozsahu a nikdy pred tým takej nebývalej jednoty spoločnosti, aká vyvolala zdesenie v radoch ortodoxných neostalinistov.

O intervencii   sa rozhodlo  na zasadaní sovietskeho politbyra a rozšíreného výboru ÚV KSSZ v Moskve.  Skutočnosť, že politbyro rozhodovalo tri dni  naznačilo, že existovali protikladné názory.  Údajne jeden Rus bol proti a Litovec sa zdržal hlasovania. V záujme historickej pravdy je potrebné uviesť,  že Sovietska Ukrajina a jej predstavitelia zohrali kľúčovú úlohu pri násilnom prerušení demokratizačného procesu nazývaného Pražská jar. Ako potvrdzujú  samotní ukrajinskí historici Ukrajinci sa pred 54 rokmi významne podieľali na vojenskej operácii Dunaj - na obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy.

Historik a politológ z Fondu Ukrajinská politika Konstantyn Bondarenko uvádza, ktorí Ukrajinci prijímali politické rozhodnutie o vpáde vojsk do Československa. Na prvom mieste vtedajší sovietsky líder Leonid Brežnev, rodák z ukrajinského Dneprodzeržinska. Ďalej Mykola Podgornyj, vtedy predseda Najvyššieho sovietu ZSSR, čiže sovietskeho parlamentu, a Petro Šelest, líder komunistickej strany na Ukrajine.

Kyjev sa rozhodol zastaviť distribúciu československých novín a časopisov na Ukrajine, vrátane tých, ktoré doručovali predplatiteľom. Išlo približne o 40 titulov, niektoré vychádzali v Prešove v ukrajinčine (Nove žiťťja, Družno vpered, Duklja), tie boli vraj zvlášť nebezpečné. Okrem toho, že podporovali demokratizačný proces, zrušenie cenzúry či obnovu gréckokatolíckej cirkvi (na Ukrajine zakázanej), ľudia im ešte aj rozumeli.
Neskôr, koncom júla, boli zastavené všetky turistické zájazdy z Ukrajiny do Československa. Aby sa turisti nebodaj nenakazili vírusom kontrarevolúcie?

Hlavnú moc v politickom systéme Sovietskeho zväzu malo užšie vedenie komunistickej strany –politbyro, v ktorom mali najsilnejšie postavenie  Ukrajinci, vrátane  generálneho tajomníka, najsilnejšieho muža v krajine. Navyše ministrom obrany ZSSR bol v tom čase maršal Andrej Grečko a intervenčným vojskám velil armádny generál Ivan Pavlovskyj, obaja  ukrajinskej národnosti.

Bondarenko okrem toho upozorňuje, že na príprave operácie Dunaj sa významne podieľal maršal Petro Koševoj, ďalší Ukrajinec, ktorý velil skupine sovietskych vojsk v Nemecku. Jednotky tohto armádneho zoskupenia obsadzovali 21. augusta 1968 dôležité objekty v Prahe.

Do Československa vtrhla polmiliónová armáda a tento bezprecedentný akt porušenia štátnej suverenity a medzinárodného práva  zakryli  pozývaním listom podpísaným neostalinistami na čele s Vasilom Biľakom, ktorým žiadali „bratské socialistické štáty“ o pomoc proti  „kontrarevolúcii“.  Brežnev  narodený na Ukrajine si obzvlášť  cenil postoje Biľaka  pre jeho ukrajinský (rusínsky) pôvod. Brežnev prečítal tento list najprv členom sovietskeho politbyra a 18. augusta aj v Kremli zhromaždeným lídrom ďalších štyroch krajín varšavského paktu. O vojenskej intervencii bolo definitívne rozhodnuté.

 Úsilie Čechov a Slovákov o lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť   zmarila  najväčšia vojenská operácia od skončenia 2. svetovej vojny s názvom Dunaj.
Do Československa boli dňa 21. 8. 1968 poslané dve sovietske armády, a to: - Prvý ukrajinský zbor zložený výhradne z Ukrajincov a 1. záložný uralský zbor, kde mali takmer výhradné zastúpenie zauralské národnosti.
Plánovači operácie Dunaj počítali s bojovými akciami. Predpokladali, že Pražská jar bude podobná  maďarskému  povstaniu v roku 1956,  intervenčné vojská narazia na ozbrojený odpor „kontrarevolu­cionárov“ a  že možno budú musieť skrížiť zbrane aj s postupujúcimi vojskami NATO.

Zrejme aj preto do bývalého spoločného štátu Čechov a Slovákov vtrhla až polmiliónová armáda, 6-tisíc tankov a obrnených vozidiel, dovedna 26 divízií, z toho 18 sovietskych. Na porovnanie – pri vpáde do päťkrát väčšieho a hornatejšieho Afganistanu si o jedenásť rokov neskôr vystačili Sovieti so štyrmi divíziami. Ešte aj Biľak sa začudoval, vraj načo k nám prišli „s takým množstvom techniky".

V Československu na rozdiel od Maďarska či Afganistanu Sovieti na ozbrojený odpor nenarazili. Ani na vojská Severoatlantickej aliancie, Američania dokonca prikázali stiahnuť niektoré svoje jednotky dislokované v západnom Nemecku ďalej od hraníc s ČSSR. Rozkaz znel: zbytočne neprovokovať. Napokon na druhý deň po invázii sa USA uspokojili len s formálnym protestom v Bezpečnostnej rade OSN. Platilo rozdelenie sfér vplyvu medzi veľmocami, dohodnuté na sklonku druhej svetovej vojny v Jalte.

Československá armáda ostala na rozkaz svojho vrchného veliteľa prezidenta Ludvíka Svobodu v kasárňach. Okupanti však narazili na pasívny odpor civilného obyvateľstva s ktorým  nerátali.
Po 30 rokoch sa tak opäť zopakovala vierolomnosť vlastných spojencov bývalého Československa.  Korene augustových udalostí totiž siahajú k Mníchovskej zrade v roku  1938, kedy spojenci Francúzsko a Veľká Británia obetovali Československo  Hitlerovi a Mussolinimu.  Obetovaním Československa  sa ale mier nezachránil  ale naopak, boli to práve  československé tanky a zbrane, ktoré pomohli Hitlerovi poraziť Francúzsko a obsadiť takmer celú Európu.

Na Postupimskej konferencii v roku 1945 si víťazné mocnosti rozdelili Európu na zóny, kde západné veľmoci  Československo, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a Rumunsko ponechali Stalinovi.
Z Československa, ktoré v kedysi patrilo medzi 10 priemyselne najvyspelejších štátov sveta sa na rozdiel od vojnou zničeného porazeného Nemecka stal  postupne ekonomicky stagnujúci satelit Moskvy.
Hoci   operácia  Dunaj  dopadla po vojenskej stránke až nad očakávanie dobre, politicky však znamenala zlyhanie na celej čiare   a tzv. „internacionálna pomoc“, ktorá mala zachrániť socializmus sa v skutočnosti  stala začiatkom jeho konca. 
  
Tieto historické fakty len potvrdzujú, aké dôležité je  mať vo vedení štátu politické osobnosti - štátnikov s odvahou, ktorým nejde o osobný prospech ale  dokážu sa obetovať pre  blaho a prospech svojho národa.  Tragédiou  Slovenska je, že  najväčšie osobnosti ako M. R. Štefánik a Alexander Dubček tragicky zahynuli za dodnes neobjasnených okolností. Stále platí, že štátnici myslia na budúce generácie zatiaľ čo politici len na budúce voľby.

  Pred 50 rokmi v Poprade, na námestí, dňa 21. augusta 1968 o 13,00 hod, vojaci sovietskych vojsk, nachádzajúci sa na tankoch č.622 a 638, spustili streľbu do protestujúcich občanov. Pri streľbe bol guľkou sovietskych vojakov  usmrtený Jozef BONK, rodák z Hôrky, v tom čase len 19-ročný.
Okupačnými vojskami bolo ťažko zranených 6 osôb, ľahko zranených 8 osôb. Medzi nimi aj  deti vo veku od 11 rokov.

Sovietske okupačné vojská, ktoré mali byť v našej krajine len dočasne odišli až po podpise dohody v Moskve 26. februára 1990.
Obete 21. augusta 1968 si plným právom zaslúžia našu úctu a nemali by sme na nich zabúdať. Boli to naši občania, ktorí túžili len po jednom, žiť v lepšej a spravodlivejšej spoločnosti.  



Zdroj:
Podiel Kyjeva na potlačení Pražskej jari
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/598291-podiel-kyjeva-na-potlaceni-prazskej-jari/


hlavna stranka