hlavna stranka
21. výročie novembrového prevratu v roku 1989

Strhávanie zamatovej opony

Motto: Národ ktorý nepozná svoju minulosť, nemá budúcnosť.

Mnohí si stále v súvislosti so 17. Novembrom 1989 kladú otázky, kto, čo, čiou pomocou, prečo a kedy.

Podľa Vratislava Bejsáka, vydavateľa novín na University of Sydney v Austrálii, Obe revolúcie (prevraty) v rokoch 1968 a 1989 byli organizované ŠtB a v oboch prípadoch zvíťazila jedna frakcia Komunistickej strany nad tou druhou.

Ako nedávno oficiálne potvrdil bývalý prezident Havel, zatiaľ čo sa on s Čalfom zamýšľali nad Základnou listinou ľudských práv, komunisti medzitým rozkradli republiku. (Týmto sa Havel de facto priznal k trestnému činu ako uvádza bývalý člen Charty 77 a súčasný emigrant v  Austrálii Jiří Vaněk.)

Oficiálne uverejnený citát, hovorí jasne za všetko.

Václav Havel o listopadu 1989

Vládnout nás učil Čalfa, říká Havel

Mimo jiné: už dlouho to věděli reformní komunisté, kteří měli k archivům přístup o dva kroky dřív než ostatní. Dubček to zřejmě věděl už půl roku a před Bartončíkem mne varoval. Já tehdy ovšem nevěděl proč. Té explozi před volbami jsem tehdy, jak patrno, chtěl zabránit. Nešlo to.

....mimochodem všechny základní ekonomické transformační zákony byly přijaty v době Čalfovy vlády - kdy jsme hledali způsob soužití našich dvou národů, spravedlivý model federace, podobu ústavních institucí, zamýšleli se nad Základní listinou lidských práv a kdy nám toto všechno zabíralo spoustu času, tak v té době komunističtí funkcionáři privatizovali továrny. Měli své sítě, kontakty a to všechno využili. Posléze jsme zjišťovali, že fabriky jsou dávno jejich.

Kde hľadať korene Zamatovej revolúcie?

Je potrebné sa vrátiť 12 rokov späť a pozrieť sa na zloženie signatárov Charty 77. Z 217 ľudí, ktorí Chartu v prvej vlne podpísali, bolo 156 bývalých členov KSČ, to je 72%. Boli to aktívni komunisti z päťdesiatych rokov, či už išlo o likvidáciu vyspelej československej ekonomiky a triednych nepriateľov, alebo “len” o písanie veršov oslavujúcich masových vrahov bratského alebo i vlastného národa. Vzhľadom k tomu, že im ich aktivita vydržala aj v roku 1968 až 1989, boli pri čistkách začiatkom sedemdesiatych rokov zo strany vylúčení. Tým došlo z ich pohľadu ku “krivde” spočívajúcej najmä v strate výhodnej existencie. Z tohoto dôvodu sa naraz cítili byť spriaznení so skupinou tých, ktorí skutočne trpeli v päťdesiatych rokoch a v prvej polovici rokov sedemdesiatych a napriek perzekúcii sa nedali zlomiť. Ku spolupráci týchto nesúrodých skupín došlo na spoločnej platforme ľudských práv. Hlavný dôvod bol ten, že akcieschopnejšia časť Charty zložená zo 72% bývalých komunistov, nutne potrebovala 28% chartistov-nekomunistov ako figový list, k zakrytiu svojho skutočného pôvodu.

Prečo sa tak stalo v danom čase?

V priebehu 70. rokov, napriek vysokým ambíciám komunistického režimu, neboli splnené vytýčené ciele. Získanie vojenskej prevahy spojenou so snahou o ovládnutie západnej Európy

a prevzatím iniciatívy v bývalých kolóniách. 80. Roky nástupom nových technológii len potvrdili, že chybne orientovaná a centrálne riadené ekonomiky nie sú schopné čeliť novým konkurenčným výzvam. K evidentným neúspechom na vnútropolitickej scéne patrí 21.august 1968, kedy sa spriatelené armády a režimy identifikovali ako jasný agresor. Po nasledujúcom vnútrostraníckom puči, prebrala moc za pomoci cudzej mocnosti v Československú kolaborantská vláda. Pod tlakom udalosti v Gorbačovovom Sovietskom zväze si stále viac ľudí , vrátane mladšej vzdelanejšej časti komunistických funkcionárov uvedomovalo, že je nutná zásadná zmena politickej a hospodárskej orientácie Československa. Naviac koniec 80. Rokov bol už v znamení silnejúcich protestov vlastného obyvateľstva.

Kedy sa to stalo a prečo?

Zamatová revolúcia sa nemohla konať pri demonštráciách na jar 1989. Jednak k tomu nebol vhodný kladný historický dátum kvôli 25. februáru a15. Marcu. Naviac prevratový scenár ešte nebol vypracovaný. Najprv sa musel hľadač spôsob prechodu od socializmu ku kapitalizmu, čo znamenalo zbúrať železnú oponu bez odrenín a prebrodiť sa z jedného brehu rieky na druhý bez namočenia. A že niečo také je možné, potvrdil 17. November 1989.

Čiou pomocou sa tak stalo?

Oficiálne zverejnenie pravdy je v súčasnej situácii nežiadúce. Pravda sa však dlhodobo zatajiť nedá a čas pracuje v jej prospech. Je možné však skladať mozaiku z jednotlivých kamienkov. Jedným z nich je výrok predsedu Senátu PVR Petra Pitharda, ktorý dňa 4.12.2003 povedal, že november v roku 1989 bola dohoda. Druhým kamienkom do mozaiky je kniha ”Labyrintem revoluce”, ktorá sa zaoberá najmä úlohou vtedajších vládnych špičiek pri ustanovení V. Havla prezidentom republiky. Tretím kamienkom je informácie Petra Cibulku o časovom selektívnom prepustení disidentov z komunistických lágrov. Na jednej strane vysokí funkcionári strany a štátu s aparátom ŠtB, na druhej strane disent, ktorý sa skladal z rôznorodého spoločenstva ľudí, politicky bojujúcich proti spoločnému nepriateľovi -Husákovej KSČ, avšak bez spoločenských východísk a dokonca bez spoločného cieľa.hľadiska dôsledkov, rozhodujúcou skupinou disentu boli komunisti, vyhodení zo strany, niektorí z funkcionárskych pozícii, v dôsledku augustovej okupácie a nasledujúcich previerok.

Kto vyvolal novembrové udalosti?

Rozhodujúci sú vždy ľudia. Kto boli ľudia, ktorí urobili “Zamatovú revolúciu” a aké ciele sledovali? Uvedené fakty je potrebné doplniť, že na čele sprievodu študentov, ktorý viedol evidentne do stretu so zmobilizovaným a pripraveným pohotovostným plukom SNB bol člen ŠtB. Išlo o vopred premyslenú a pripravenú akciu pri ktorej bola zneužití evidentná nespokojnosť radikalizujúcich sa študentov, reflektujúcich politickú a spoločenskú odozvu, spojenú s bojom proti fašizmu, teda dátumu uznávaného ako komunistami tak medzinárodným spoločenstvom. Demonštráciu viedol člen ŠtB s vopred pripravenou, dnes by sa povedalo virtuálnou mŕtvolou vrátane svedkyne. Deň D bol pripravený so všetkými detailmi “Veľkej drámy”, ktorý musel zabrať. Skutočne premyslený a rafinovaný scenár, oveľa lepší ako pri akcii Asanácia alebo Klin aj keď jeho názov stále nepoznáme.

Čo sa vlastne následne stalo a prečo?

Vzhľadom k existujúcim rozšíreným fámam o uzavretých dohodách, je potrebné uviesť, že v podstate nedošlo k dohode, ako sa často traduje medzi vládnucimi komunistami a politickú moc preberajucími nekomunistami s podmienkou, že zločinci z radov KSČ nebudú potrestaní. Takáto podmienka bola totiž zbytočná. Dohoda bola uzatvorená medzi komunistickou vládnucou špičkou a komunistami - disidentmi. Ľudia starostlivo vybraní a v pravý čas prepustení z väzení, ako napr. Václav Havel sa stali dobre zatiahnutou zamatovou oponou, za ktorou si podali ruky červení bratia.

Dôsledky.

Stovky miliárd rozkradnutého a navždy strateného majetku štátu. Nefungujúca štátna správa, prokuratúra, polícia a súdnictvo s kontinuitou komunistických zákonov, vrátane komunistických sudcov. Z hľadiska korupčného prostredia popredné mieste vo svete. Úloha štátu sa obmedzuje len na politickú a ekonomickú. Zhruba pól roka pracujeme pre štát a nie pre seba a táto doba sa predlžuje. Spoločnosť žije na dlh. Nespokojné sú takmer všetky vrstvy obyvateľstva, robotníci, lekári, učiteľmi počnúc a skutočnými podnikateľmi, ktorí vykazujú zisk a sú progresívne zdaňovaní, končiac. Spokojní môžu byť a to i počas nemoci, snáď len sudcovia, politici a riaditelia podnikov so štátnou účasťou. Nehovoriac o spokojnosti tunelárov a podvodníkov všetkých kategórii. Z uvedeného je zrejmý jasný rozpor. Najlepšie platení ľudia pracujú najhoršie ako potvrdzujú prieskumy verejnej mienky. To predsa nie je cesta k demokracii a prosperite.

Porovnanie s februárom 1948.

Vtedajší nekomunistickí ministri podali demisiu s cieľom vytlačiť komunistov z vlády a evidentne po demisii len vyčkávali, bez toho aby sa snažili udalosti ovplyvňovať a riadiť, s akýmsi mylným presvedčením, že demokracia musí automatický zvíťaziť. Demokracia ale nie je niečo, čo dostáva spoločenstvo ľudí darom. Vo februári 1948 demokracia nezvíťazila, po novembri 1989 vari áno?

Ing. Ivo Patta

Preklad: Svetové združenie bývalých československých politických väzňov

hlavna stranka