GlobaliZÁTor, ktorý prišiel Z chladu (Článok z novín "Observer")
Rozhovor o besede s J. Stiglitzom- bývalým hlavným ekonómom Svetovej banky, ktorý sa stal jeho nezmieriteľným odporcom (Greg Palast, "Observer", 10. október 2001).
Bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky obviňuje z takých vecí, pri ktorých sa oči obracajú stĺpkom, vrátane podrobnosti o tom, ako Medzinárodný menový fond a Ministerstvo financií USA organizovali voľby v Rusku. "Tým odsúdili ľudí na smrť", povedal mi bývalý aparátnik. To pripomínalo scénu zo špionážneho románu le Carrého (myslí sa tým román "Špión, ktorý prišiel z chladu”- prekl.) Vynikajúci agent prišiel z chladu, prešiel hranicu a podávajúc hlásenie behom niekoľko hodín, loví z pamäti všetky hrôzy, uskutočnené v mene politickej ideológie, ktorá, ako teraz pochopil, bola naskrz prehnitá. Tento krát som však mal pred sebou omnoho väčšiu rybu ako nejakého použitého špióna z obdobia studenej vojny. Joseph Stiglitz bol vrchným ekonómom Svetovej banky. Nový svetový ekonomický poriadok v značnej miere je výsledkom realizácie jeho vlastných teórií. Počúval som "priznania" Stiglita niekoľko dní: na univerzite v Cambridge, v jednom londýnskom hoteli a napokon v apríli 2001 vo Washingtone na veľkom stretnutí Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu (MMF). Stiglitz tu však nebol preto, aby predsedal stretnutiam ministrov a guvernérov centrálnych bánk. Naopak, bol bezpečne izolovaný za modrými policajnými kordónmi, rovnako ako mníšky nesúce veľký drevený kríž, odboroví predáci z Bolívie, rodičia obetí AIDS a ostatní odporcovia globalizácie. Jeden z najzasvätenejších bol teraz vonku. V roku 1999 dala Svetová banka Stiglitzovi výpoveď. Nedopriala mu pokojný dôchodok – ako mi sám povedal, minister financií USA Larry Summers požadoval jeho vyhnanie hneď po tom, čo vyjadril svoj prvý mierny nesúhlas s globalizáciou v štýle Svetovej banky. Tam vo Washingtone sme dokončili niekoľkohodinový exkluzívny rozhovor pre denník The Observer a program televízie BBC “Newsnight”, o skutočnom a často skrytom pôsobení MMF, Svetovej banky a jej 51 % vlastníka- Ministerstva financií USA. A tu sme tiež od nemenovaných zdrojov (nie od Stiglitza) dostali obálku s dokumentmi označenými ako "tajné", "pre vnútorné použitie", a "nerozširovať bez povolenia Svetovej banky". Stiglitz mi pomohol dešifrovať jeden z nich. Dokument mal názov "Stratégia pomoci štátu”. Podľa Svetovej banky sa stratégia pomoci vypracúva pre každú chudobnejšiu krajinu, a to na základe dôsledného prieskumu tamojšej situácie. Podľa človeka z jej vnútra, Stiglitza, však pracovníci Banky detailne skúmajú hlavne miestne päťhviezdičkové hotely. Tam sa stretávajú s poníženým, klaňajúcim sa miestnym ministrom financií, ktorému vkladajú vopred pripravené dohody na “dobrovoľný” podpis (mám niekoľko z nich.) Hospodárstvo každej krajiny sa študuje osobitne, potom však podľa Stiglitza banka poskytne každému ministrovi ten istý plán, pozostávajúci zo štyroch častí.
Prvým krokom je privatizácia, ktorú však podľa Stiglitza presnejšie vystihuje pojem úplatkozácia. Namiesto toho, aby vlády jednotlivých krajín namietali voči výpredaju štátneho vlastníctva, využívajú požiadavky Svetovej banky na umlčanie domácich kritikov a ochotne ničia svoje energetické a vodárenské spoločnosti. “Ich oči začnú žiariť” pri predstave 10 % provízií vyplatených na ich švajčiarske kontá iba za to, že znížili základnú kúpnu cenu štátneho majetku o niekoľko miliónov. A vláda USA o tom vie, tvrdí Stiglitz, prinajmenšom v prípade najväčšej "úplatkozácii" všetkých čias, rozpredaja ruského štátu v r. 1995. “Podľa názoru Ministerstva financií USA to bolo nádherné, pretože chceli opätovné zvolenie Jeľcina. Neznepokojovali sme sa, že to bolo v kúpených voľbách. Chceli sme, aby sa peniaze dostalik Jeľcinovi”, cestou podpory jeho volebnej kampane (pamätáte históriu so škatuľkou spod kopírky- prekl). Stiglitz nie je žiadny blázon konšpiračných teórií, bol priamo účastníkom toho všetkého, členom Clintonovej vlády- ako šéf jeho ekonomických poradcov. Najobludnejšie podľa Stiglitza je to, že oligarchovia s podporou USA pridusili priemysel Ruska, následkom čoho výroba sa znížila na polovicu, a to viedlo ku kríze a k hladu.
Po úplatkozácii nasleduje druhý krok univerzálneho receptu Svetovej banky a MMF na záchranu chudobných ekonomík – "liberalizácia kapitálového trhu". Deregulácia kapitálového trhu teoreticky umožňuje voľný tok investičného kapitálu z krajiny a do krajiny. Bohužiaľ, v prípade Indonézie či Brazílie peniaze neustále iba odtekali. Stiglitz nazýva tento proces cyklom “horúcich peňazí”. Peniaze prichádzajú na špekulácie s nehnuteľnosťami a devízami, a potom z krajiny unikajú už pri prvých náznakoch problémov. Finančné rezervy krajiny zmiznú počas niekoľkých dní a hodín (a to je už august 1998- prekl.) za pár dní, či dokonca hodín. A keď sa tak stane, MMF nariaďuje krajinám zvýšiť úrokové miery o 30 %, niekedy dokonca o 50 až 80 %, aby prilákali špekulantov, s cieľom vrátiť štátu jeho vlastné kapitálové fondy. “Výsledky bolo možné predvídať”, povedal Stiglitz o prílive a odlive horúcich peňazí v Ázii a v Latinskej Amerike. Vyšší úrok znehodnocuje hodnotu majetkov, rozvracia priemyselnú výrobu a ničí štátne pokladnice.
V takejto situácii tlačí MMF paralyzovanú krajinu do kroku číslo tri: k liberalizácii cien, čo je podivný názov pre zvýšenie cien potravín, vody a plynu. Po tomto kroku sa dá bezprostredne očakávať krok tri a pol: Stiglitz mu hovorí “nepokoje z dielne MMF”. Nepokoje spôsobené MMF možno ľahko predpovedať. Keď je krajina v stave chaosu, MMF využije možnosť vyžmýkať z nej poslednú krv. Zvyšuje tlak dovtedy, pokiaľ kotolnevybuchne, ako sa stalo v Indonézii v roku 1998, kde MMF zrušili cenový strop na potraviny a palivá. V Indonézii vypukli nepokoje, no sú aj druhé príklady- vlani v Bolívii, a vo februári tohto roku, kvôli zvyšovaniu cien vody a vo februári tohto roku aj v Ekvádore kvôli zvýšeniu cien plynu na nátlak Svetovej banky. Zdá sa, že nepokoje sú súčasťou plánu. A tak aj tomu v skutočnosti je. Stiglitz nevedel, že vtedy sa BBC a Observer získali niekoľko dokumentov so značkou "pre služobné použitie". V jednom z nich, “Dočasná stratégia pomoci krajine” pre Ekvádor, banka niekoľkokrát presne uvádza, že očakáva “všeobecnú nespokojnosť”, ako výsledok uplatnenia týchto plánov- úradnícky výraz pre opis vzbury. Nie je to nič prekvapujúce. Tajné správy oznamujú, že plány na zavedenie amerického dolára ako štátnej meny v Ekvádore uvrhli 51 % obyvateľstva pod hranicu chudoby. Plán “pomoci” Svetovej banky jednoducho vyzýva sa postaviť proti odporu a utrpeniu obyvateľstva “politickou rozhodnosťou" a ešte vyššími cenami. Vzbury (pod vzburami treba rozumieť pokojné demonštrácie rozháňané guľkami, tankami a slzným plynom) vedú k ďalším panickým únikom kapitálu a k štátnemu bankrotu. Takéto ekonomické podpaľačstvo je výhodné pre zahraničné spoločnosti, ktoré potom už len vyzbierajú zvyšky bohatstva, napríklad zostávajúce koncesie na ťažbu surovín či prístavy, a to za smiešne ceny. Stiglitz podotýka, že MMF a Svetová banka nie sú žiadnymi zásadovými stúpencami trhovej ekonomiky: V tom istom čase, keď MMF v Indonézii presadil zrušenie cenového stropu pre potraviny, "keď banky potrebujú záchranu od bankrotu, zásah (do trhového živlu)- to je to, čo sa požaduje." MMF naškriabal desiatky mld. USD na záchranu financií v Indonézii- a zároveň aj pre banky v USA a v Európe, od ktorých si Indonézania požičiavali. To je neustále uplatňovaná schéma. Je to hra, v ktorej je mnoho porazených, ale aj jeden jasný víťaz: tým sú západné banky a Ministerstvo financií USA, zberajúce obrovské sumy v tomto medzinárodnom zbieraní toho najlepšieho pre seba. Stiglitz mi rozprával o nešťastnom stretnutí s novým etiópskym prezidentom po prvých prvých demokratických voľbách, ktoré sa uskutočnilo hneď na začiatku jeho úradovania. Svetová banka a MMF nariadili Etiópii, aby poukázala všetky peniaze určené na pomoc pre túto krajinu na účet v Ministerstve financií USA so smiešnymi 4 % úrokmi, zatiaľ čo krajina si musela požičať americké doláre za 12 % úver. Nový prezident prosil Stiglitza, aby mu dovolil použiť peniaze určené na rozvoj krajiny. Lenže márne, korisť putovala rovno do sejfov Ministerstva financií vo Washingtone.
Dostávame sa k štvrtému kroku. MMF a Svetová banka ho nazývajú “stratégiou obmedzenia chudoby”: slobodný obchod. Ide o slobodný obchod podľa pravidiel Svetovej obchodnej organizácie (WTO) a Svetovej banky, Stiglitz to prirovnáva s ópiovými vojnami. Podobne ako v 19. storočí, Európania a Američania dnes odstraňujú bariéry, ktoré stoja v ceste predaju ich tovarov v Ázii, Latinskej Amerike a Afrike, pričom však zároveň zabarikádovali svoje trhy pred poľnohospodárskymi výrobkami z tretieho sveta. Počas ópiových vojen sa Západ vojenské blokády využíval na otvorenie trhov pre svoje tovary. V súčasnosti môže Svetová banka uplatniť finančnú blokádu – tá je rovnako účinná, niekedy aj rovnako vražedná. Stiglitz je zvlášť rozhorčený na tému dohôd WTO o právach na intelektuálne vlastníctvo (známe pod skratkou TRIPS). Tento ekonóm tvrdí, že nový globálny poriadok “odsúdil ľudí na smrť” tým, že zaviedol také poplatky a tarify za značkové lieky v prospech farmaceutických spoločností, ktoré si ľudia nemôžu dovoliť zaplatiť. “Im je jedno či ľudia budú žiť alebo zomrú,” konštatoval profesor. Netreba sa nechať zmiasť, ak spomíname raz MMF a Svetovú banku, inokedy zasa WTO. Sú to rôzne podoby toho istého mocenského systému. Sú vzájomne prepojené prostredníctvom tzv. “kohútika na spúšti". Napríklad pôžička Svetovej banky pre školstvo je podmienená prijatím všetkých podmienok, ktoré stanovili Svetová banka a MMF, a tých je v priemere 111 na krajinu. V reálnej praxi, upozorňuje Stiglitz, MMF požaduje, aby krajiny prijali obchodné opatrenia, ktoré sú ešte nevýhodnejšie ako oficiálne pravidlá WTO. Za najväčší problém považuje Stiglitz fakt, že plány Svetovej banky, pripravované v tajnosti a poznačené absolutistickou ideológiou, sa nikdy nehodnotia a nekritizujú. Na jednej strane Západ v rozvojovom svete presadzuje voľby, na druhej strane jeho tzv. Programy zníženie chudoby “podkopávajúdemokraciu”.A pritom ani nie sú účinné. Výroba čiernej Afriky dôsledne riadená štrukturálnou “pomocou” MMF sa zničila. Vyhla sa vôbec niektorá krajina tomuto osudu? Áno, vraví Stiglitz, a spomína Botswanu. Tajomstvo ich úspechu? “Odkázali MMF, aby odišiel.” Tak som sa na Stiglitza obrátil s otázkou. V poriadku, pán profesor Múdry, ako by ste teda vy pomohli rozvojovým krajinám? Stiglitz navrhoval radikálnu pozemkovú reformu, proti základom "latifundistického poľnohospodárstva", útok na lúpežný nájom, ktorý je bežne až vo výške polovice úrody. Musel som sa profesora opýtať: boli ste vrchným ekonómom Svetovej banky, prečo sa teda Banka nesprávala podľa vašich odporúčaní? “Ak by ste napadli (vlastníkov pôdy), znamenalo by to zmenu mocenských pomerov. To si nie veľmi želajú.” Zjavne je to tak.
Poslednou kvapkou, ktorá rozhodla o tom, že profesor sa rozhodol riskovať svoju funkciu, bola neschopnosť bánk a Ministerstva financií USA zmeniť nasmerovanie, keď prišla kríza- krachy a utrpenia vyvolané ich monetárnym tancom na štyri doby. Každý raz po krachu slobodného trhu MMF jednoducho požaduje ešte väčšiu liberalizáciu trhu. “Je to ako v stredoveku”, hovorí človek, ktorý to pozná všetko z vnútornej strany, “keď chorý zomiera, hovoria: no, príliš skoro sme prestali púšťať krv, v ňom je ešte trochu krvi.”
Po rozhovoroch s profesorom som nadobudol dojem, že riešenie svetovej biedy a krízy je jednoduché: treba odstrániť pijavice.
Preklad Lidia Volginová
http://www.za-nauku.ru//index2.php?option=com_content&task=view&id=2087&pop=... |
