V mene vyšších štátnych záujmov, v mene KGB a ŠtB

(1. časť)

Pomaly to bude už sedemnásť rokov od pamätných novembrových udalostí v roku 1989. Týmto obdobím sa začalo niečo, čo v ekonomickom drancovaní a rozkrádaní majetku pripomína Február 1948, hlavne keď sa jedná o rozkrádanie hnuteľných a nehnuteľných majetkov cez vysokú politiku. Pokiaľ v období, od ktorého už uplynulo vyše 59 rokov, bol hlavným, znárodňovateľom – rabovačom štát, ktorému v tom období vládla nastupujúca komunistická diktatúra, z drvivej väčšiny sa brali súkromné majetky, ktoré sa obratom menili na štátne, samozrejme, v mene platných zákonov, za týmto účelom vytvorených. Mnohí o svoj majetok prišli aj takým spôsobom, že najskôr z nich ŠtB vyrobila nepriateľov štátu a robotníckej triedy, no a po ich odsúdení vo vykonštruovaných procesoch automaticky prichádzali o majetky, ktoré potom za lacný peniaz prechádzali do vlastníctva vyvolených súdruhov.

Poznámka redakcie:

Po arizácii majetku židov, väčšinou vyvezených do koncentračných táborov, uskutočnenej počas Slovenského vojnového štátu boli znárodnenie a menová reforma druhým bezprecedentným zločinom uskutočneným v priebehu historicky krátkeho obdobia

Aj novembrové a ponovembrové udalosti prevratu z roku 1989, boli hlavne o presunoch stámiliardových majetkov do rúk vyvolených. Nielen domácich, ale aj zahraničných. Tentoraz sa, na rozdiel od Februára 1948, raboval štátny majetok. Príprava bola opäť v réžii úzkych skupín KSČ, ŠtB a KGB. Mnohí z týchto elitných súdruhov sa pri rozkrádaní štátneho majetku dokázali spojiť aj s tými, ktorých dlhé roky nazývali imperialistami, kapitalistami či vojnovými štváčmi a nepriateľmi socialistického tábora. Pochopili, že peniaze nesmrdia, aj keď to vedeli už veľmi dávno pred novembrom, no z ideologického dôvodu si ešte nemohli dovoliť to, čo začali realizovať po novembri 1989. Pojmy ako sloboda, demokracia či ľudské práva tu boli len fixnými a zastierajúcim nástrojom na dosiahnutie cieľa. Peniaze a nové prerozdelenie moci dokázali spojiť – zjednotiť zločincov z KSČ a ŠtB s tzv. disentom, nomenklatúrnym disentom a zaklínačmi demokracie a ľudských práv štedro dotovaných západom. Svoju úlohu tu hrali aj politici, skrývajúci za vieru, kresťanské hodnoty či samotného Boha.

Poznámka redakcie:

Novým sprievodným fenoménom tohto procesu bol vznik organizovaných kriminálnych skupín, ktoré v začiatkoch mali plniť len úlohu nastrčených, sprostredkovateľov, konateľov alebo ochranky, či vymáhania pohľadávok medzi nomenklatúrnymi privatizérmi a novozbohatlíkmi. Tí neskôr svojím pánom alebo objednávateľom prerástli cez hlavu a sami sa dostali k finančným zdrojom, ktoré im umožnili postupne, ak sa medzi sebou nestihli vyvraždiť, získať ekonomický vplyv v celých regiónoch. Takto začínali, Černák, Sýkora, Holub či súčasný majiteľ Tatra vagónky, ktorý ostal ako jediný žijúci z jej predošlých spolumajiteľov, zastreleného Steinhubela-Žaluďa a exprednostu OÚ Bachledu súdne vyhláseného po roku za mŕtveho.

Neexistovali žiadne náhody

Nech sa robia niektoré veci aj v tom najprísnejšom utajení, ich realizátori nikdy nemajú záruky, že o tomto sa raz verejnosť nedozvie. To sa vzťahuje aj na samotnú prípravu a realizáciu novembrových a ponovembrových udalostí v bývalom Československu. Dnes už môžeme povedať, že o zmenu režimu sa usilovali dve vplyvné skupiny KSČ a ŠtB. Tá prvá chcela chod udalostí realizovať dosiahnutím odstúpenia skostnatenej komunistickej nomenklatúry jakešovského typu. Táto skupina si bola veľmi dobre vedomá, že vývoj doby sa už nedá zastaviť v mene nejakých dogiem, preto bola odhodlaná realizovať viaceré zmeny, či už politické, ekonomické, ako aj zmeny týkajúce sa ľudských práv, či slobody vyznania, alebo sa dokonca podeliť aj o moc. Mal to byť tzv. obrodený socialistický systém, ktorý mal neskôr splynúť do tzv. sociálno-demokratickej platformy. Najmä predstavitelia pravicového českého a slovenského ranno-kapitalistického systému často tvrdia, že socializmus je nereformovateľný, čím de-facto spochybňujú sociálnu demokraciu vo viacerých štátoch EU, ponovembrová realita ukázala, že tento systém by bol, hlavne po ekonomickej línii, omnoho menej drastickejší, ako ten pravicový, ranno-kapitalistický, ktorý tu paradoxne vytvorili pretransformovaní prisluhovači KSČ a ŠtB s požehnaním disidentov a Václava Klausa , ktorý nechcel poznať pojem „ špinavé peniaze“, čím vytvoril z Československa najväčšiu pračku na prepieranie nomenklatúrnych peňazí, ktoré však nezískal štát ale rafinovane sa preliali do vopred určených rúk.

Druhá, omnoho vplyvnejšia a silnejšia skupina mala taktiež svoj plán, ktorý sa začal realizovať už niekedy v roku 1985. Tu sa nepočítalo s demokratizáciou socializmu, ale s tvrdým ranno-kapitalistickým ekonomickým systémom, kde na vrchole ekonomickej pyramídy moci budú stáť ľudia, cynickí ekonomickí zločinci, pre ktorých radový český či slovenský občan bude mať asi takú hodnotu, ako černoch pre otrokára 200 – 300 rokov dozadu. Samozrejme, že drsnosť tejto novej garnitúry tu bude obrusovaná či poľudšťovaná cez médiá, ako aj rôzne tzv. občianske skupiny a mimovládne organizácie, ktoré tu boli za pochybný finančný kapitál vytvorené. Už v roku 1987 sa začali vysielať do zahraničia skupiny vytypovaných mladých ľudí, ktorých ŠtB a KGB pripravovala do neskorších silných ekonomických pozícií, ale ešte predtým tam aj presúvať stámilióny korún, čo malo v skutočnosti vybraným predstaviteľom týchto dvoch zložiek zabezpečiť neskoršie dominantné postavenie. Takýmto spôsobom začínali aj niektorí dnešní zakladatelia Finančnej skupiny „Penta“, Jaroslav Haščák a Marek Dospiva. O tom, ako aj o úlohe prednovembrového arcizločinca Alojza Lorenca, posledného náčelníka ŠtB, si povieme neskôr.

Ako som už v horeuvedenom podnadpise pripomenul, ŠtB nenechávala nič na náhodu. Za týmto účelom dokonca ešte v rokoch 1988 – 89 pripravovala nádejných adeptov do kategórie TS – agent ŠtB. Názorne si to zdokumentujeme na prípade Romana Filisteina, nar. 2. 6. 1967 a Radovana Ujházyho, nar. 12. 6. 1967. Obaja sa stali TS – agentmi ŠtB v pomerne mladom veku 22 rokov, tesne pred novembrom 1989. Niekto môže namietnuť, no a čo, veď sa jednalo o neškodných zelenáčov, ktorí po novembri 1989 splynuli s davom. Omyl, vážení. Veľký omyl. Že ŠtB po ekonomickej línii pracovala mimoriadne precízne, si zdokumentujeme práve na týchto dvoch, v novembri 1989 ešte 22-ročných mladíkoch.

Radovan Ujházy, TS – agent ŠtB, reg. č. 40321, krycie meno RADO, ako aj Roman Filistein, reg. č. 30833, krycie meno BIOLOG, sa nám po novembri 1989 z ekonomickej a politickej sféry nestratili. Že napr. Roman Filistein sa stal dokonca agentom centrály II. správy ŠtB svedčí o tom, že riadiace orgány si ho museli nielen vysoko ceniť, ale mať s ním aj ďalekosiahle plány. Preto aj ľudí rozumejúcich problematike neprekvapilo, keď v auguste 2003 sa prevalil škandál okolo bratislavského letiska, ktoré sa pokúšala ovládnuť istá vplyvná skupina poslancov z SDKÚ v Bratislavskom samosprávnom kraji okolo Romana Filisteina. Už vtedy sa totiž objavili úvahy o záujme viedenského letiska kúpiť bratislavské letisko, čo by pre slovenskú stranu bolo nevýhodné. Ako vidieť, obavy či úvahy sa nakoniec potvrdili začiatkom januára 2006, keď minister dopravy Pavol Prokopovič obhajoval predať 66-percent akcií bratislavského a košického letiska konzorciu TwoOne, ktoré tvorí Flughafen Wien (Rakúsko), Raiffeisen Zentralbank (Rakúsko) a Penta Group (Česko a Slovensko). Paradoxné je to, že drvivá väčšina analytikov a odborníkov tvrdí, že takýto obchod je mimoriadne nevýhodný pre Slovensko. Ďalej tvrdia, že letiská sa jednoducho nepredávajú, hlavne nie do zahraničia a tobôž nie konkurencii.

Ako si ďalej ukážeme, ani agentovi ŠtB Radovanovi Ujházymu sa neviedlo zle. Niekedy v júni 1992 sa mi podarilo získať Správu o personálnom a kapitálovom prepojení medzi investičnými privatizačnými fondami a investičnými spoločnosťami. Stav bol k 31. decembru 1991 a v januári 1992 bola táto Správa odovzdaná vtedajšiemu predsedovi vlády SR Jánovi Čarnogurskému. Len tak mimochodom, prakticky všetky investičné fondy a investičné spoločnosti ovládali bývalí členovia komunistickej nomenklatúry, bývalí dôstojníci ŠtB, agenti ŠtB, ako aj bývalí vysokí úradníci komunistických ministerstiev a prednovembrových finančných sfér. Nachádza sa tu aj meno Radovana Ujházyho. V tabuľke - Funkcia v IPF alebo u zakladateľa, má v tom období tento 24-ročný mladík nasledujúce funkcie: Eastbrokers fond, a.s. – výkon správy fondu, Podnikateľský investičný fond ZPS – výkon správy fondu, Detský kupónový fond, a.s. – výkon správy fondu, Prvý privatizačný fond a.s. – výkon správy fondu, Humanita a.s. – člen dozornej rady, KOVO a.s. – člen predstavenstva, Banícky fond a.s. – člen predstavenstva, Južný fond a.s. – člen dozornej rady, Novohradský fond a.s. – člen predstavenstva. V rubrike – Poznámka – ešte figuruje ako zakladateľ Golden club a.s. – riaditeľ a.s.. A čo myslíte, kto bol v tom období jeho zamestnávateľ? No predsa PSI, kde bol v tom období generálnym riaditeľom Ing. Peter Vajda a Radovan Ujházy tu pracoval v oddelení investičného výskumu.

V tejto Správe ale Ing. Peter Vajda nebol vedený len ako generálny riaditeľ PSI. Mal aj ďalšie výnosné džoby. V Prvom privatizačnom fonde a.s. bol členom dozornej rady, v Garantovanom fonde a.s. bol taktiež členom dozornej rady, v Zlatom fonde a.s. bol taktiež členom dozornej rady, v Humanitnom fonde a.s. bol ako člen predstavenstva, v Novohradskom fonde bol členom dozornej rady. Keďže sa mu málilo, chúďatku utrápenému a „finančne podvyživenému“, tak ešte fungoval aj v Credit fonde a.s. a v Cosmexinveste a.s. Len tak mimochodom, mimo týchto dvoch pánov sa v dotyčnej Správe nachádzalo ďalších 17 pracovníkov PSI, z celkového počtu 125 mien. Niektoré mená sú tu mimoriadne zaujímavé, napr. ex-súdruh akademik Milan Čič, ktorý ako poslanec Federálneho zhromaždenia bol členom predstavenstva v Spoločnosti pre rozvoj severného Slovenska s personálnym napojením IPF na banku Bohémia, ako aj na Severoslovenský podnikateľský IPF.

Vráťme sa ale k Ing. Petrovi Vajdovi. Veľmi rád si od neho nechám vysvetliť nasledovné: Ako náznak riešenia divokej Mečiarovej privatizácie Ivan Mikloš chcel vysporiadanie údajne nezákonnej privatizácie Slovnaftu Hatinovou Slovintegrou a.s., ktorá nadobudla 37% akcií nákupom zo štátnych financií Slovnaftu a Benzinolu. Okrem toho Hatina získal ďalších 10% akcií Slovnaftu prostredníctvom účelovo zriadenej s.r.o. v Novákoch, ktorej spolukonateľom bol aj nebohý Ducký a tým sa stal majoritným držiteľom balíka akcií jedného z najziskovejších strategických podnikov v štáte. Pod mediálnou hrozbou, kde Vajda bol spolumajiteľom SME, musel Hatina vrátiť 10% akcií z Nováckej s.r.o. naspäť do FNM. Tieto boli tajne predané iba Ing. Petrovi Vajdovi za štvrtinu pôvodne emitovanej ceny. Predajom akcií Slovintegry a.s. MOLu sa zrodili ďalší piati miliardári vrátane Hatinu. Predajom Vajdových 10% akcií MOLu mu tieto vyniesli čistý lichvársky zisk 1,6 miliardy Sk. Preto si rád počkám na stanovisko nielen Ing. Vajdu, ale aj ostatných zainteresovaných.

V denníku SME z 5. 5. 2003 na str. 19 bol rozhovor pod nadpisom – Ujházy: Spoveď agenta, ktorý riadil revolúciu. Stojí za to priblížiť čitateľom niektoré jeho názory. Hoci v tom období mal už 36 rokov, aj keď v mnohých veciach klamal, čitatelia, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, budú niektorými odpoveďami prekvapení. V úvode rozhovoru ho redaktorka predstavila nasledujúcimi vetami: Bývalí agenti alebo spolupracovníci Štátnej bezpečnosti sú dodnes vo vysokých funkciách. My sme sa zamerali na podnikateľov. Ponúkame vám príbeh človeka, ktorý podpísal spoluprácu s ŠtB, a neskôr viedol ako študent na ekonomickej univerzite revolúciu. Expredseda predstavenstva VSŽ nominovaný cez finančnú skupinu Istrokapitál hovorí, že je to dnes trauma, s ktorou musí žiť. V Cibulkových zoznamoch je vedený ako agent, tajný spolupracovník a dôverník s krycím menom Rado. To si vymyslel sám: „Keď sa ma spýtali na krycie meno, nič iné mi nenapadlo. Všetci ma tak volajú.“ RADOVAN UJHÁZY hovorí, že ide o jeho najväčšiu životnú traumu.

Už z úvodu, ako ho napísala redaktorka ktorá s ním robila rozhovor, sa môžeme dozvedieť, že byť agentom ŠtB je veľmi výnosný džob. Veď si len porovnajme všetky tie jeho funkcie v období rokov 1990 – 1992, ako je to zdokumentované vo vyše uvedenej Správe, ktorú v januári 1992 dostal vtedajší predseda vlády SR Ján Čarnogurský, ale aj tie ďalšie významné funkcie – džoby, ktoré nasledovali. Samozrejme, že všetky tieto funkcie boli a sú aj nadpriemerne honorované. Že bývalá ŠtB naďalej preferuje, že svoj svojmu vždy pomôže, svedčia aj nasledovné pasáže z rozhovoru.

Na otázku – Postupne ste sa dostali do vysokých ekonomických kruhov. Kedy ste sa prvýkrát stretli s tým, že vám váš podpis niekto pripomenul? „Naopak, ja som to pripomenul mojim šéfom. Bol som na škole členom prvého senátu, z ktorého som odstúpil, lebo sme sa mali lustrovať. Zároveň som bol poradcom investičnej skupiny a dostal som ponuku venovať sa tomu úplne. Vtedy som pozval na obed rozhodujúcich akcionárov a povedal som im, že mám problém. Vysvetlil som im to a myslím si, že som ich prekvapil. Porozprávali mi príbehy iných svojich známych, novinárov, najmä športových redaktorov.“

(Pán Ujházy nám pripomenul, že ŠtB by bolo treba premenovať na dobročinnú a ľudomilnú organizácia – pozn. autora V. P. )

Na otázku – Neskôr ste sa dostali do vedenia VSŽ, tam za vami nikto nebol? „Vo VSŽ som o tom informoval človeka, čo mal na starosti PR. Nikdy som sa nestretol s tým, že by ma niekto vydieral.“ (Nepochybujem o tom, že pokiaľ by pán Ujházy nebol agentom ŠtB, ťažko by sa zamestnal niekde, čo nielen ŠtB zakladala, ale aj kde rozhoduje – pozn. autora V. P.)

Mimochodom, je tu ešte taká zvláštna perlička, ktorú stojí za pozornosť si pripomenúť. Ešte máme v živej pamäti predvolebnú bicyklovú kampaň Mikuláša Dzurindu v roku 1998.

V pelotóne, ktorý ho sprevádzal, boli aj páni Radovan Ujházy a Roman Filistein.

Vladimír Pavlík

/Redakčne krátené a upravené/