Pietna spomienka pri príležitosti 53. výročia okupácie 21. augusta 1968 v Poprade
Hoci sa stal 21. august pamätným dňom, pamätník v Poprade, odhalený 21. augusta 2002 je na Slovensku stále jediný so štatistikou obetí a popisom tragických udal ostí, ktorých následky nesieme dodnes.
Pri príležitosti 53. výročia okupácie Československa pripravilo Svetové združenie bývalých politických väzňov v Poprade pietnu spomienku venovanú tragickým udalostiam z 21. augusta 1968.
Združenie je nadstranícke, napriek pozvaniu predstaviteľov koalície a pani prezidentky o účasť na pietnej spomienke prejavili záujem len zástupcovia opozície.
Vence a kvetiny k pamätníku položili, prednosta Okresného úradu v Poprade Dr. Jozef Bednár, viceprimátor mesta Poprad Ing. Ondrej Kavka, poslanec NR SR PhDr. Mgr. Ján Ferenčák, primátor mesta Kežmarok a člen predsedníctva strany HLAS - Sociálna demokracia, starostka obce Hôrka Ing. Helena Mihalčinová, za Ústav pamäti národa Mgr. Ján Endrődi, poslanec mestského zastupiteľstva Poprad a okresný koordinátor strany HLAS - Sociálna demokracia Ing. Marián Barilla, príbuzní rodiny Jozefa Bonka, za združenie Politickí väzni Zväz protikomunistického odboja, Krajská predsedníčka PV ZPKO Prešov Mária Dvorčáková a Krajský predseda PV ZPKO Žilina Kvetoslav Gregor. Za Svetové združenie bývalých politických väzňov (ZBPV) František Bednár.
Kladenie vencov bolo ukončené hymnami Slovenskej a Českej republiky.
V príhovoroch vystúpili, viceprimátor mesta Poprad Ing. Ondrej Kavka, poslanec NR SR PhDr. Mgr. Ján Ferenčák, člen predsedníctva SZBPV a editor publikácie Okupácia Košíc a východného Slovenska-august 1968, Štefan Lazorišák, Mária Dvorčáková, Ing. Marián Barilla, predseda združenia František Bednár a sestra Jozefa Bonka Anna Malá.
Príhovor predsedu Svetového združenia bývalých politickývh väzňov k 53. výročiu okupácie Československa
Vážení hostia, milí priatelia
Hoci sme sa po dlhých rokoch dočkali, že 21. august 1968 sa stal aspoň pamätným dňom, tento skromný pamätník v Poprade je stále na Slovenku jediným so štatistikou obetí a historickým popisom udalostí, ktorých následky nesieme dodnes.
Je to už 20 rokov čo sa na tomto mieste každoročne stretávame. Dnes by som chcel pripomenúť dokument, ktorý poskytol nášmu združeniu už nebohý bývalý generálny prokurátor bývalej ČSFR JUDr. Jiří Šetina, ktorý ma v roku 2001 poveril založením Svetového združenia bývalých politických väzňov na Slovensku.
Týmto dokumentom je Správa ministerstva vnútra ČSSR o štátnobezpečnostnej situácii z apríla 1969 C. j. N/Z-OO79/69 s označením Prísne tajné, ktorá bola 12. mája 1969 predložená predsedníctvu ÚV KSČ.
Na základe tejto správy predsedníctvo poverilo Husáka, Černíka, Kempného a Pelnářa, aby zabezpečili koordináciu bezpečnostných zložiek, otázku podriadenosti Pohraniční stráže, predložili predsedníctvu ÚV KSČ súbor opatrení na ochranu štátneho a straníckeho tajomstva a s konečnou platnosťou zabezpečili likvidáciu Spoločnosti pre ľudské práva. Týmto sa definitívne skončil pokus Alexandra Dubčeka o socializmus s ľudskou tvárou a začal proces normalizácie.
Na prvom mieste vyše 90 stranovej správy je ako najväčšia hrozba uvedená organizácia bývalých politických väzňov K -231, ktorá bola krátko po okupácii ministerstvom vnútra zakázaná a označená ako nástroj západných tajných služieb na rozbitie komunizmu. Po odchode do emigrácie pôsobili členovia K 231 v zahraničí a naše združenie je dnes nástupníckou organizáciou.
Paradoxne sme pre naše kritické postoje k smerovaniu Slovenska po novembri 1989 hrozbou aj pre súčasných politikov, ktorí sa nás snažia umlčať okrem iného aj likvidačnými dotáciami na činnosť združenia ako súčasný minister vnútra Roman Mikulec.
Po K 231 sa v správe uvádzajú ako ďalšie hrozby Klub angažovaných nestraníkov so skratkou KAN, nasledujú tzv. exponenti protisocialistických síl a Spoločnosť pre ľudské práva. Za nepriateľov režimu boli označení aj bývalí členovia Sociálnodemokratickej strany, bývalí národní socialisti a politické aktivity cirkvi.
Predmetom záujmu ŠtB boli tzv. extrémistické tendencie medzi študentmi, šírenie tzv. poplašných a nepravdivých správ a nelegálnych písomností.
Ak sa často hovorí, že sme pasívny a bojazlivý národ za zmienku stojí uviesť, že podľa správy o štátnobezpečnostnej situácii týkajúcej sa zbraní a výbušnín tomu tak celkom nebolo. V správa sa uvádza: „ je nebezpečnom javom, že skupiny a jednotlivci majú snahu získať zbrane a výbušniny, pretože sa zvýšili prípadynedovoleného ozbrojovania, krádeží zbraní zo skladísk Ľudových milícii, závodnej stráže, Zväzarmu, ČSLA a iných objektov po auguste 1968. Došlo k odcudzeniu 6 guľometov, 90 samopalov, 118 pištolí, 372 granátov, 41 000 nábojov, 20 ks min, 10 guľovníc, 770 kg trhavín a 47 malorážok. Ako motív sa uvádza použitie zbraní pri pokuse o násilný prechod hranice, prípravu k partizánskemu boji a tiež vo vhodný okamžik vystúpenie proti vojskám Varšavskej zmluvy“. „Kontrola nad strelnými zbraňami bola sťažovaná nákupom pištolí v ČSSR juhoslovanskými štátnymi príslušníkmi. Od januára 1969 do marca 1969 im bolo len v Prahe vydaných 118 povolení k nákupu a vývozu 415 pištoli. Takto získané zbrane však zostávali na území ČSSR. Je potrebné pripomenúť že po okupácii sa na pomoc Československu hlásili jeden milión dobrovoľníkov z vtedajšej Juhoslávie“.
Správa ďalej pokračuje nežiaducimi postojmi občanov k ZSSR, emigráciou do kapitalistických štátov, ohrozením a únikom štátneho tajomstva, tzv. závadovou činnosťou novinárov a činnosťou rozviedok západných štátov.
Záver správy sa venuje výsledkom plenárneho zasadania ÚV KSČ zo 17. apríla 1969 a analýze zmeny postojov v radoch inteligencie a umelcov. S odstupom času šokujúco dnes vyznieva názor Václava Havla, ktorý je uvedený v správe, citujem: „Pozoruhodný je názor spisovatele- Václava HAVLA, který po skončení zasedání pléna ÚV KSČ prohlásil :" Situace ve státě potřebovala pevnou ruku. DUBČEK ji neměl, protože to je snílek a lyrik". Podle HAVLA je soudruh HUSÁK jedinou osobou, " která má skutečně pevnou koncepci a může národ vyvést z krizové situace".
Toľko z doposiaľ nepublikovaného archívneho dokumentu. Po rokoch si môžeme urobiť uzáver sami. Za seba uvediem len toľko, že pre Slovensko je tragédiou, že politici, ktorým išlo o pravdu a spravodlivosť vždy zahynuli tragickou a často nevyjasnenou smrťou. Boli to Milan Rastislav Štefánik a Alexander Dubček. Som presvedčený, že keby sa prezidentom ČSFR stal Alexander Dubček, prisluhovačom ŠtB a KGB by sa nepodarilo rozbiť Československo len preto, aby ho mohli ľahšie rozkradnúť.
Z úcty obetiam 21. augusta 1968 ako j z úcty k Alexandrovi Dubčekovi, ktorého Václav Havel nazval rojkom a lyrikom by sme preto nemali zabúdať na ľudí, ktorí boli ochotní za spravodlivejšiu spoločnosť s ľudskou tvárou obetovať aj svoj život.
Foto: Rudolf Schmidt