Pietna spomienka pri príležitosti 41. výročia okupácie Československa 21.augusta 1968

Poprad 21.august 2009

Pri príležitosti 41. výročia okupácie Československa 21. augusta 1968 sa pri Pamätníku obetiam okupácie v Poprade na námestí sv. Egídia uskutočnila každoročná pietna spomienka. Okrem členov Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov a občanov Popradu sa na nej zúčastnili zástupcovia partnerských organizácii Zväzu protikomunistického odboja a Konfederácie politických väzňov Slovenska. Tiež sa zúčastnili, podpredseda VÚC Prešov Ing. Milan Baran a poslanec VÚC za SDKÚ Ing. Štefan Kubík, ktorí večer pripravili premietanie dokumentárneho filmu o augustových udalostiach "Čierne dni". Pietnu spomienku uvádzala predsedníčka SZČPV Elena Bačkorová a v príhovoroch vystúpili, tajomník SZČPV František Bednár, predseda OV KPVS v Poprade František Olšák a podpredseda VÚC Ing. Milan Baran Pozvaní politický predstavitelia a zástupcovia veľvyslanectiev štátov  ktoré sa zúčastnili na invázii 21. augusta 1968 sa za neúčasť ospravedlnili. Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov obdržalo list podpredsedu vlády SR. Dušana Čaploviča, ktorý uverejňujme na tejto stránke.  Za účasť na pietnej spomienke SZČPV vyslovuje poďakovanie TV Poprad, redakcii Podtatranských novín, novinám Poprad a denníku Korzár.

Príhovor tajomníka SZČPV k 41. výročiu okupácie Československa 21. augusta 1968

Vážení hostia, milí priatelia.

Stretávame sa opäť v Poprade pri tomto skromnom pamätníku, ktorý nám pripomína, že v roku 1968 celá verejnosť túžobne očakávala poľudštenie vtedajšieho politického systému. Zahraniční pozorovatelia nazvali vtedy Dubčekové  pokusy o inštaláciu „socializmu s ľudskou tvárou“ Pražskou jarou. Po uvoľnení cenzúry v médiách a spustení spontánnej podpisovej akcie za neutralitu Československa, čo by znamenalo vystúpenie z Varšavskej zmluvy, prišlo kruté prebudenie. Ráno 21. augusta 1968 asi 800 lietadiel, vyše 6000 tankov a 2000 kanónov piatich armád Varšavskej zmluvy prerušilo krásny sen o ostrove slobody, nezávislosti a neutrality. Nielen to, okupácia priniesla desiatky ľudských životov civilov, stovky zranených a tisíce zmarených poaugustových osudov.

Dovoľte mi pri tejto príležitostí krátke pripomenutie historických faktov, bez ktorých by nebol 21. august  a  ktoré sa  v médiách v súvislosti s okupáciou Československa nikdy nespomínajú.

         Asi sa nikde na svete nenájde štát, ktorý by sa bez odporu vzdal  územia o rozlohe 12 607 štvorcových kilometrov,  ktoré bolo od roku 1919 až do roku 1939 súčasťou medzivojnového Československa, a následne túto stratu územia  nazval oslobodením. Československo o svoju najvýchodnejšiu časť nazývanú Podkarpatská Rus prišlo potom  čo ju prezident Eduard Beneš bez väčšieho odporu prenechal Stalinovi. Tí starší, tam narodení pred 15. marcom 1939, ešte majú v rodných listoch napísanú ako rodnú zem Československo. Po rokovaniach medzi Československom a Sovietskym zväzom komunisti, ktorých od druhej svetovej vojny čiastočne riadili z Moskvy, prehovorili Beneša, aby odstúpil toto územie Sovietskemu zväzu.  Formálne sa tak stalo v júni 1945, teda až po oficiálnom skončení druhej svetovej vojny z dôvodov zrušenia platnosti Mníchovskej dohody a reštaurácie Československa v pôvodných predmníchovských hraniciach. 29. júna 1945 bola v Moskve uzavretá zmluva medzi Československom a Sovietskym zväzom a po vydaní ústavného dekrétu prezidenta Beneša č. 60/1945 z 1. septembra 1945 a ústavného  zákona č. 2/1946  z 22. novembra 1945 o úprave hraníc medzi Československom a Sovietskym zväzom, bolo bývalé územie Československa včlenené do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.

         Rovnako zbabelo sa prezident Beneš zachoval k tisícom slovenským občanom, ktorých podhodil Stalinovi ako vojnovú korisť aby mohli byť následne násilne odvlečení do pracovných táborov pod správou nazývanou GULAG.
To všetko bolo predzvesťou komunistického puču vo februári 1948, kedy bola zavŕšená výmena hnedej totality za totalitu červenú. Z bývalého Československa, ktoré patrilo  v medzivojnovom období medzi desať priemyselne najvyspelejších štátov sveta sa za 40 rokov komunistického bačovania stala ekonomický zaostalá krajina. Obrovské nerastné bohatstvo uránovej rudy sa nestalo zdrojom blahobytu pre našich občanov, ale korisťou pre Stalina na jeho jadrové vydieranie sveta a ďalšiu expanziu komunizmu.

          Pri nástupe Alexandra Dubčeka bolo Československo ekonomicky ešte na úrovni Rakúska, avšak tak ako Benešov dekrét o vzdaní sa Podkarpatskej Rusi,  rovnako podpis zmluvy v Čiernej nad Tisou 29. júla 1968, znamenal už len ďalšiu zradu na občanoch bývalého Československa a  urýchlenie vojenskej agresie a následnej 23 ročnej okupácie našej vlasti.

         Dnes o auguste 1968,  tak ako aj do novembra 1989, mnohí nechcú počuť, pretože sa im nehodí do ich scenára budovania falošných mýtov. Rovnako sme až príliš rýchlo po smrti Alexandra Dubčeka zabudli na neutralitu, nezávislosť či ľudskosť v politike.
Ak si chceme skutočne úprimne pripomínať obete, ktoré priniesli naši občania vo svojej viere v lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť s ľudskou tvárou, mali by sme byť úprimnejší a čestnejší  nielen k ním, ale  aj k našej nedávnej histórii a veci nazývať pravým menom. Víťazí môžu kriviť a falšovať históriu, ale vždy len do času. Tak ako sa špina skôr či neskôr vyplaví na povrch, rovnako sa na povrch dostane aj skutočná pravda. Majme pritom na pamäti obete augusta 1968, ktorým vzdávam na tomto mieste česť.

Ďakujem Vám za pozornosť

            
Podpredseda vlády Slovenskej republiky
Dušan Čaplovič

Bratislava, 18 .augusta 2009
Číslo 2314/2009-PPVL

Vážené dámy, vážení páni,

dnes, 21. augusta 2009 si spoločne pripomíname 41. výročie okupácie našej vlasti vojskami Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. Hoci od udalostí pamätnej „Pražskej jari" v Československu, ktorá bola násilne potlačená vstupom armád „spriatelených krajín" už uplynulo 41 rokov, pre mnohých z nás je to stále veľmi živá spomienka.

V tento deň patrí naša pamäť nielen vtedajším politickým predstaviteľom našej krajiny na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorí viedli obrodný proces roku 1968, ale aj mnohým neznámym hrdinom, študentom a mládeži, novinárom, robotníkom a všetkým občanom, ktorí sa spoločne zjednotili proti násiliu a hrubej sile.

Nepochybné, v tento deň patrí naša myseľ a spomienka aj obetiam vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, takmer stovke mŕtvych a viac ako trom stovkám ťažko ranených, ktorí zostali ležať na uliciach našich miest, ako aj tisícom našich občanov represionovaných a prenasledovaných v nasledujúcom období „normalizácie".

Napriek všetkému, práve v tento deň pred 41 rokmi sa začal náš pomyselný návrat do rodiny demokratických a slobodných národov, ktorý v prípade Slovenska smeroval až k získaniu vlastnej štátnosti. Tento dátum, ktorý sa napriek snahe našich „normalizátorov" nepodarilo vymazať z pamäti ľudí ani národa, nám totiž všetkým počas nasledujúcich dlhých dvadsiatich rokov svietil na cestu nádeje v slobodnejšiu a demokratickú budúcnosť. Budúcnosť, ktorú máme možnosť dnes skutočne žiť.

Dovoľte, aby som sa touto cestou pripojil k Vašej pietnej spomienke a spolu Vami si pripomenul deň, ktorý sa stal súčasťou modernej slovenskej histórie. Nielen ako pamätník obrodného procesu, ktorý bol pokusom poľudštiť a reformovať našu spoločnosť po rokoch stalinizmu, ale aj ako jedinečný príklad zhubných následkov totalitných režimov v strednej Európe na osudy národov i jednotlivcov.