• hlavna stranka

    Pietna spomienka pri príležitosti 44. výročia okupácie Československa v Poprade

    Pri príležitosti 44. výročia okupácie Československa v auguste 1968 sa 21. augusta 2012 uskutočnila pri Pamätníku obetiam okupácie v Poprade pietna spomienková akcia. Podujatie, tak ako každý rok od odhalenia pamätníka v roku 2002, pripravilo Svetové združenie bývalých československých politických väzňov. Ako hostia sa zúčastnili, za Mesto Poprad, poslankyňa MZ PaedDr. Mária Vojtaššáková, zástupcovia partnerských organizácii politických väzňov, PV ZPKO a KPVS, za OP Matice Slovenskej v Poprade pani Ľudmila Hrehorčáková a JUDr. Ján Jančík. Za OZ Slovenská pospolitosť Jakub Škrabák a Michal Buchta. Pietnu spomienku moderovala predsedníčka SZČPV Elena Bačkorová. V príhovoroch vystúpili, tajomník SZČPV František Bednár, JUDr. Ján Jančík, pplk. Ing Rudolf Weiss a Jakub Škrabák.
    Návrat na stránku - Nezabúdame na okupáciu v roku 1968

    Zdieľaj  | 


    Predsedníčka SZČPV Elena Bačkorová
    Tajomník SZČPV František Bednár
    Ján Jančík Matica Slovenská Poprad
    pplk. Ing. Rudolf Weiss Národný blok
    Jakub Škrabák OZ- Slovenská pospolitosť
    Ukončenie štátnymi hymnami SR a ČR

    Politickí väzni sa sťažujú na nezáujem politikov o august 1968-http://poprad.korzar.sme.sk/c/6505314/politicki-vazni-sa-stazuju-na-nezaujem-politikov-o-august-1968.html#ixzz24FVGBBYB
    POPRAD: August 1968 nevyhovuje súdruhom
    Popradčania spomínali na obete sovietskej okupácie z roku 1968

    Vyhlásenie Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov k  44 výročiu okupácie Československa

    Pred desiatimi rokmi bol v Poprade odhalený Pamätník obetiam okupácie 21. augusta  1968. Tento skromný pamätník je na Slovensku unikátny  a žiaľ, stále  jediný so štatistikou obetí vpádu armád Varšavského paktu.  Toto smutné výročie, o ktorom by mnohí radšej nepočuli, na Slovensku nie je na rozdiel od susednej Českej republiky ani len  pamätným dňom. Ako keby sme sa stále báli našej vlastnej minulosti. O to viac si pripomíname Slovenské národné povstanie a tzv. oslobodenie, kedy hnedú nacistickú totalitu vymenila totalita červená – komunistická,  pretože Stalin Československu nepriniesol  skutočnú slobodu, ale  jeho kolonizáciu a stratu suverenity

                Zo štátu, ktorý vo svete patril pred II. Sv. vojnou medzi desať priemyselne najvyspelejších,  sa postupne stávala krajina obohnaná ostnatým drôtom s upadajúcou ekonomikou. So  smrťou  Stalina sa skončili aj   jeho represie   s miliónmi obetí gulagov a po nástupe Nikitu Chruščova nastalo politické uvoľnenie, ktoré však skončilo príchodom Brežneva. Na konci 60. rokov 20. storočia bola Európa rozdelená v dôsledku 2. svetovej vojny na dva nezmieriteľné tábory: kapitalistický (v terminológii socialistických štátov nazývaný imperialistický) a socialistický. Socialistické štáty boli ovládané Sovietskym zväzom a svoj režim udržiavali pomocou silne represívneho aparátu. Spoločnosť v Česko-Slovensku bola riadená komunistickou stranou, ktorá riadila štát politicky a ekonomicky - vedenie strany bolo prakticky totožné s vedením štátu. Voľby boli zdanlivo slobodné, ale kandidáti boli iba z jedinej povolenej politickej strany. Demokratické princípy boli potlačené. V ostatných štátoch socialistického tábora bola situácia podobná.

    V 60. rokoch Československo už ekonomicky predbehlo aj Rakúsko, ktoré získalo neutralitu, nehovoriac o porazenom a vojnou zničenom Nemecku.

    Ekonomicky a morálny úpadok sa pokúsil zastaviť reformný politik Alexander Dubček, ktorý našiel odvahu vzoprieť sa tzv. Brežnevovej politike obmedzenej suverenity. Od konca roku 1967 nastalo v Československu uvoľnenie politickej situácie, demokratizácia a čoraz viac sa hovorilo o socializme s ľudskou tvárou a neutralite.  Všetky nádeje občanov vtedajšieho Československa, ktorí sa už nikdy nedokázali zjednotiť tak, ako v čase Pražskej jari,  boli utopené v krvi a rozdrvené tankovými pásmi.  Nastalo dlhé obdobie okupácie, normalizácie, prevracania kabátov a amorálnosti povýšenej na životný princíp, ktoré skončilo až po rozpade sovietskeho impéria  a jeho satelitov po páde berlínskeho múru.

    Tragické udalosti 21. augusta 1968 by mali byť stále naším mementom a poučením z minulosti.
    Je našou  morálnou povinnosťou uviesť fakty o ktorých v médiách mlčia. Začiatkom 90. rokov získal redaktor Necenzurovaných novín Vladimír Pavlík informáciu od pracovníka ruskej národnosti, ktorý dlhodobo pôsobil v ČSSR ohľadom spravodajskej činnosti, ktorý povedal, že KGB nikdy nepripustí, aby Dubček vypovedal v Moskve o udalostiach 21. augusta 1968 pred komisiou zriadenou Borisom Jelcinom. 
    Pripomíname tiež, že pokiaľ by Alexander Dubček nebol zomrel, nikdy by totiž nepripustil, aby KGB ovládla ekonomiku prostredníctvom finančných skupín, nebola by vznikla kauza Gorila, ktorej jednu z protagonistiek Annu Bubeníkovu nedávno Európska komisia vymenovala za členku  komisie pre privatizáciu majetku v Grécku.

    Keby Alexander Dubček nebol zomrel, nikdy by sa nestal prvým prezidentom Slovenskej republiky Michal Kováč. Vladimír Mečiar niekoľko týždňov pred jeho smrťou  vyhlásil pre talianske noviny, že Alexander Dubček narobil Slovensku viac škody ako osohu.

    Bohužiaľ, ukázalo sa, že po smrti Alexandra Dubčeka sa na Slovensku už viac nenašiel politik s odvahou, ktorý by využil historickú šancu k nezávislosti a neutralite, aká sa nám naskytla po novembri 1989. Z tzv. tretej cesty sa stal len sprofanovaný volebný slogan a hoci nebohý prezident Havel vyhlasoval, že už nikdy do žiadneho vojenského paktu nepôjdeme, dnes opäť strácame suverenitu a slobody stávajúc sa súčasťou nového impéria, ktoré sa začína čoraz viac podobať na to sovietske. Paradoxne sa dnes naši vojaci podieľajú na vojenských intervenciách a okupácii iných krajín.  Po novembri 1989 sme si dokázali rozkradnúť štátny majetok v obrovských hodnotách, ktoré sa presunuli na súkromné účty  bezohľadných ekonomicko - politickych   gangstrov, ktorí si svoj blahobyt vybudovali na úkor biedy väčšiny občanov. Dostali nás opäť do situácie, v ktorej vraj neexistuje iná alternatíva, len sa podriadiť silnejším, aby sme mohli prežiť. To sme však už raz počuli od tých, ktorí v  roku 1968, v spojení s cudzou mocou, zradili vlastný národ a   uvrhli celú krajinu na desaťročia do vazalstva a ekonomickej poroby. 

    Dúfajme a prajme si v tento tragický deň, aby sme sa dočkali nového  Alexandra Dubčeka, ktorý by nás dokázal zjednotiť tak, ako v  osudových časoch augusta 1968

                            Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov


    hlavna stranka