Pietna spomienka pri príležitosti 51. výročia okupácie 21. augusta 1968 v Poprade
Svetové združenie bývalých politických väzňov pripravilo V Poprade tak ako každý rok od odhalenia pamätníka obetiam okupácie pred sedemnástimi rokmi spomienkovú akciu venovanú tragickým udalostiam z 21. augusta 1968. Úvodnú báseň predniesla Elena Bačkorová. Pietnu akciu moderoval Marek Duda. Zúčastnili sa a vence a kvetiny k pamätníku položili, viceprimátor Popradu Ing. Ondrej kavka, za Ústav pamäti národa Mgr. Ján Endrödi, starostka obce Hôrka Ing. Helena Mihalčinová, rodina Jozefa Bonka, poslanci mestského zastupiteľstva v Poprade, Anna Schlosserová a MUDr. Mária Radačovská, za Svetové združenie bývalých politických väzňov (ZBPV) František Bednár, zástupcovia organizácii politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja a Konfederácie politických väzňov Slovenska, V príhovoroch vystúpili, viceprimátor Ing. Ondrej Kavka, Mgr. Ján Endrödi z ÚPN, starostka obce Hôrka Ing. Helena Mihalčinová a predseda SZBPV František Bednár, Pietna spomienka bola ukončená hymnami Slovenskej a Českej republiky.
Vážení hostia, milí priatelia,
srdečne Vás vítam v mene Svetového združenia bývalých politických väzňov pri tomto skromnom pamätníku, ktorý sme odhalili pred sedemnástimi rokmi.
Sú výročia, ktoré sa pripomínajú s veľkou pompou ako štátne sviatky. Výročie okupácie bývalého Československa v roku 1968 však na Slovensku na rozdiel od Českej republiky medzi ne nepatrí.
Nielenže nie je ani len pamätným dňom ale názory na tieto tragické udalostí sú zrkadlom roztrieštenosti verejnosti a vplyvu mnohoročnej štátnej propagandy alebo skôr vymývania mozgov, ktorá amorálnosť povýšila na životný princíp.
Ako spieval v jednom zo svojich protest-songov nebohý Karel Kryl, naučili sme se dělat kompromisy, ohnout záda, zradit kamárada. Práve to bolo najväčšou tragédiou, ktorej následky poznamenali minimálne dve generácie. Zvykli sme si, a pri tom sme sa Bohu modlili a diablovi klaňali a robíme to aj dnes.
Mnohí pritom znevažujú Alexandra Dubčeka, ktorého označujú ako naivného idealistu za jeho snahu a pokus o lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť s ľudskou tvárou a neutralitu štátu.
Vtedy sme nemohli mať socializmus s ľudskou tvárou a rovnako ani dnes nemôžeme byť neutrálni a mať spoločenský systém s ľudskou tvárou, ktorá sa však politikom nehodí a je úplne jedno či je to socializmus alebo kapitalizmus. K demokratickému a sociálne spravodlivému systému má najbližšie neutrálne Švédsko alebo Fínsko, ktoré sa žiaľ nestali našim vzorom.
Nedávno sa v súvislosti s návrhom legalizovať okupáciu Československa, ktorý podal jeden komunistický poslanec-bývalý sovietsky prokurátor, spustili na internete diskusie, kde diskutéri, ktorí sa označujú za Slovákov a národniarov, schvaľovali prijatie tohto zákona napriek tomu, že sa vláda Vladimíra Putina od neho dištancovala. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy označili ako oddialenie toho čo prišlo po novembri 1989 v podobe privatizácie, presunu štátneho majetku alebo skôr jeho rozkradnutia skupinou vopred vyvolených z radov bývalej nomenklatúrni prepojenej s ŠtB a KGB a následne výpredaja strategických podnikov nadnárodným zahraničným spoločnostiam, vrátane vodárenských spoločností.
Čo k tomu dodať? Sotva by si vo Fínsku, ktoré je tiež malou krajinou, vedeli predstaviť, žeby tam niekto schvaľoval prepadnutie vlastnej krajiny a strieľanie do jej občanov. Alexander Dubček zahynul za dodnes neobjasnených okolností a väčšina protagonistov Pražskej jari už nežije a nemôže sa brániť. Som presvedčený, že títo ľudia boli natoľko čestní a zásadoví, žeby v roku 1968 nikdy pre osobný prospech a záujmy cudzích mocností nezradili občanov Československa, na rozdiel od iných komunistov, ktorí hodili po prevrate v roku 1989 cez palubu robotnícku a roľnícku triedu spolu so svojimi straníckymi preukazmi, ktoré vymenili za osobný blahobyt na úkor ostatných.
Politici ako Dubček by nikdy nedopustili, aby Slovensko ovládli oligarchovia prepojení s justičnou a konkurznou mafiou, nikdy by nedopustili milióny exekúcii, nikdy by nedopustili, aby ľudia umierali zamrznutí na uliciach a aby boli zo zúfalstva doháňaní k sociálnym samovraždám.
Z úcty k ním by sme preto nemali zabúdať na odkaz 21. augusta, ktorým je vždy ľudská tvár každého politickému systému.
A nemali by sme zabúdať ani na obete augusta 1968 a ľudí, ktorí boli ochotní za spravodlivejšiu spoločnosť obetovať aj svoj život.
