hlavna stranka

Nezabúdame na našú spoločnú minulosť


KEDY BUDE 21. AUGUST 1968 NA SLOVENSKU PAMÄTNÝM DŇOM?
Vyhlásenie Svetového združenia bývalých politických väzňov k 52. výročiu okupácie 21. augusta 1968

Pamätník v Poprade, odhalený 21. augusta 2002 je na Slovenku stále jediný so štatistikou obetí, aktuálnej v tom čase, a popisom tragických udalostí, ktoré poznamenali osud našej krajiny a jej občanov. Bohužiaľ aj to hovorí o tom ako sa staviame k našej minulosti. 
Zdieľaj  | 

Snahu  reformných komunistov na čele s Alexandrom Dubčekom o neutralitu a spravodlivejšiu a slobodnejšiu spoločnosť s ľudskou tvárou ukončila najväčšia vojenská operácia od skončenia 2. svetovej vojny s názvom Dunaj.  Tento bezprecedentný akt porušenia štátnej suverenity a medzinárodného práva  si Sovieti ešte pred inváziou zabezpečili tzv. pozývaním listom podpísaným neostalinistami na čele s Vasilom Biľakom. 

Komunistická propaganda hlásala, že nebyť včasného zásahu zvonku, tak sa tu zopakujú krvavé maďarské udalosti z roku 1956, kedy si Západ  nedovolil zasiahnuť, iba verbálne protestoval a ponechal Maďarsko v zóne vplyvu podľa dohody s Postupimy.

To isté postihlo Československo v roku 1968. Okupácia Československa bola len výsledkom dohody o rozdelení Európy na Postupimskej konferencii. Západné mocnosti znova len verbálne protestovali. Medzi satelitmi Moskvy sme museli zostať  až do novembra 1989.

Po 30 rokoch sa tak opäť zopakovala vierolomnosť vlastných spojencov bývalého Československa.  Korene augustových udalostí totiž siahajú k Mníchovskej zrade v roku  1938, kedy spojenci Francúzsko a Veľká Británia obetovali Československo nacistovi  Hitlerovi a fašistovi Mussolinimu.  Keby nebol Mníchov neboli by ani dohody o rozdelení sfér vplyvu na Jalte a Postupimy a následne by nebol ani február 1948 a august 1968. Mníchovom sa v podstate začala najstrašnejšia svetová vojna, ktorej sa vtedy ešte dalo zabrániť.  Obetovaním Československa  sa mier nezachránil  ale naopak, boli to práve  československé tanky a zbrane, ktoré po vzdaní sa bez jediného výstrelu a úteku Beneša do Londýna, pomohli Hitlerovi poraziť za  6 týždňov Francúzsko a obsadiť takmer celú Európu.

Sovietsky zväz ako víťazná mocnosť v Druhej svetovej vojne si mohol dovoliť iba toľko, čo mu povolili spojenci. Na Postupimskej konferencii v roku 1945 si víťazné mocnosti rozdelili Európu na zóny, kde západné veľmoci  Československo, Maďarsko, Poľsko a Bulharsko ponechali Stalinovi.

Z Československa, ktoré v kedysi patrilo medzi 10 priemyselne najvyspelejších štátov sveta sa na rozdiel od vojnou zničeného porazeného Nemecka nestal prosperujúci štát, hoci malo k tomu všetky predpoklady, vrátane  vojnou nezničeného priemyslu a nálezísk uránu,  ale  postupne ekonomicky stagnujúci satelit Moskvy.
Hoci bolo Československo vďaka SNP zaradené medzi víťazné štáty, paradoxne sa ale okrem porazeného Nemecka vojnou zničené Japonsko rovnako stalo jednou z najväčších svetových ekonomík a Južná Kórea, v ktorej po uzatvorení prímeria v roku 1953 neostala celá ani jedna továreň a takmer ani jediný dom, dnes stavia svoje automobilky a montážne haly na Slovensku. 

Tieto historické fakty len potvrdzujú, aké dôležité je  mať vo vedení štátu politické osobnosti a štátnikov s odvahou, ktorým nejde o osobný prospech ale  dokážu sa obetovať pre  blaho a prospech svojho národa.  Tragédiou  Slovenska je, že  najväčšie osobnosti ako M. R. Štefánik a Alexander Dubček tragicky zahynuli za dodnes neobjasnených okolností.

Sú výročia, ktoré sa pripomínajú s veľkou pompou ako štátne sviatky alebo pamätné dni. 21. august 1968  však na Slovensku na rozdiel od Českej republiky medzi ne nepatrí.
Nie je ani len pamätným dňom  a názory na tieto tragické udalostí sú zrkadlom   rozdelenia spoločnosti v ktorej niektorí politici relativizujú zločiny ľudáckeho fašizmu  a komunizmu s tvrdením, veď sme sa mali vtedy dobre.

Pamätník v Poprade, odhalený 21. augusta  2002 je na Slovenku stále  jediný so  štatistikou obetí, aktuálnej v tom čase, a popisom tragických udalostí, ktoré poznamenali osud našej krajiny a jej občanov.  V tejto smutnej štatistike však chýbajú aj iné zabudnuté obete.

Hoci sme sa naučili robiť hrubé čiary, nemali by sme strácať pamäť.  Medzi obeťami augusta 1968, ktoré sa na protest proti okupácii upálili nebol len Jan Palach.  Prvý bol Poliak Ryszard Siwiec, potom Josef Hlavatý,  Ján Zajíc, Evžen Plocek a slovenský vojak Michal Levčík.

Je poľutovaniahodné, že sme zabudli aj na obete demonštrácii v auguste 1969,  kedy Husákov režim  rok po okupácii nasadil proti vlastným občanom armádu  a ľudové milície, ktoré   krvavo potlačili demonštrácie v auguste 1969. 

Už na jar 1969 sa začali objavovať letáky, ktoré vyzývali občanov k štrajkom a demonštráciám. Vládnuci režim vyčlenil špeciálne jednotky armády a Ľudových milícií, ktoré dostali náležitú výzbroj – obušky, štíty, vrhače slzných granátov. Režim sa pripravoval ako  na občiansku vojnu.

Samotný Husák na porade hlavného štábu Ľudových milícií avizoval, že každý protest  komunisti nemilosrdne rozbijú, nech by to stálo čokoľvek. Týmto realizoval plán Kominterny z Moskvy, aby sa Slovensko  pričlenilo k Sovietskemu zväzu. Potvrdzuje to  Husákova správa z júla 1944 určená na rokovanie v Moskve, v ktorej odporúča, aby sa Slovensko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu, nepravdivo v nej uviedol, že  70 percent Slovákov by  hlasovalo  za pripojenie k ZSSR. Slovensko  sa po vojne malo volať Sovietske Slovensko.  

Protesty k výročiu okupácie sa začali na pražskom Václavskom námestí už 16. augusta a každý deň ich pribúdalo.  20. augusta prišlo toľko ľudí, že zrážky v uliciach medzi Václavským a Staroměstským námestím trvali až do polnoci. Proti obuškom, slznému plynu a vodným delám sa demonštranti bránili hádzaním kameňov a stavaním  barikád. Nakoniec demonštrantov rozohnala až armáda. Ešte predtým však za Prašnou bránou začali milicionári strieľať z nákladného automobilu do davu a v ňom zahynuli dvaja mladí ľudia – osemnásťročný František Kohout  a o rok starší Vladimír Kruba.

Protesty kulminovali v deň výročia okupácie. V desiatkach závodov sa konali manifestačné štrajky, niekoľko podnikov prerušilo prácu a Václavské námestie bolo už na poludnie plné. Po tom, čo poriadkové sily námestie vyprázdnili a uzavreli, sa strety preniesli  do okolitých ulíc. Demonštrantov rozohnala až v neskorých večerných hodinách opäť armáda za pomoci tankov. Opäť sa to neobišlo bez streľby a krviprelievania – výsledkom bolo pätnásť postrelených a na Tylovom námestí bol zranený aj štrnásťročný Bohumil Siřínek, priestrel brucha, ktorý v nemocnici zranenia podľahol.

Ľudia demonštrovali aj v Mladej Boleslavi, Liberci, Ústi nad Labem, Bratislave a v ďalších mestách. Tragický priebeh mali protesty v Brne kde povolali armádu. Výsledkom zásahu bolo osem postrelených a dvaja mŕtvi – osemnásťročná Dana Muzikářová a dvadsaťsedemročný Stanislav Valehrach. Protesty trvali niekoľko dní a v Brne vyhlásili zákaz nočného vychádzania.

Proti demonštrantom bolo celkom nasadených okrem jednotiek VB a oddielov ministerstva vnútra aj 20-tisíc vojakov a 27-tisíc príslušníkov milícií. Celkom bolo zadržaných asi 2400 ľudí.

Krvavé zásahy legalizovalo Federálne zhromaždenie 22. augusta tzv. pendrekovým zákonom, ktorý platil do 31. decembra 1969 a umožnil zadržať zatknutých až 21 dní, zvýšiť trestné sadzby, vyhadzovať ľudí z práce a študentov zo škôl. Represívne opatrenia podpísali všetci najvyšší činitelia.

Čo k tomu dodať. Je smutné, že armáda, ktorá za 100 rokov  od čias Štefánikom vedených československých légii, nikdy nebojovala a ktorá bez odporu odovzdala zbrane nacistickým okupantom a jej vojaci, ktorí chceli bojovať odchádzali do iných armád, bola zneužitá komunistami a jej najväčšie  nasadenie bolo  v auguste  1969 za použitia ostrej munície  proti vlastným občanom.  Nasadenie armády a ozbrojených zložiek proti vlastným občanom  v auguste 1969 je rovnakým zločinom ako vraždenie civilistov príslušníkmi POHG ešte aj v čase krátko pred koncom 2. svetovej vojny. Rozdiel je len v tom, že Tisova vláda kolaborovala s nacistickým Nemeckom a Husákov režim s neostalinistickým Sovietskym zväzom.   Žiadny veliteľ z radov  armády a Ľudových milícii nebol  dodnes za zločinyproti ľudskosti potrestaný.

Považujeme za urážku obetí okupácie  snahy o označovanie Gustáva Husáka za vlastenca a jednu  z najvýznamnejších slovenských osobností 20. storočia, ktorá  ako uviedol poslanec NR SR Blaha si zaslúži uznanie a za ktorú sa nemusíme hanbiť

Z úcty aj k  týmto zabudnutým obetiam by sme preto  nemali zabúdaťna udalosti z  21. augusta 1968 a ľudí, ktorí boli ochotní za spravodlivejšiu spoločnosť s ľudskou tvárou obetovať aj svoj život.

Česť ich pamiatke !

                                    Svetové združenie bývalých politických väzňov


Ryszard Siwiec (†12. september 1968)

Celkom prvým, kto si vzal život hroznou smrťou upálením v súvislosti s vpádom vojsk varšavskej zmluvy do ČSSR, bol prekvapivo Poliak Ryszard Siwiec. Ten sa nedokázal zmieriť s tým, že Poľsko ako súčasť varšavskej zmluvy, vtrhlo do Československa. Jeho čin plánoval tak, aby ho videlo čo najviac ľudí. V septembri 1968 počas veľkých osláv dožiniek na varšavskom Štadióne desaťročia na seba vylial fľašu s horľavinou a zapálil. V bolestiach a plameňoch vykrikoval dôvody svojho konania, hoci v konečnom dôsledku si ho ani nevšímalo všetkých zhruba 100 000 návštevníkov. Našli sa pri ňom letáky, ktoré jeho čin vysvetľovali. Udalosť je zachytená aj na video, ktoré nie je vhodné pre slabšie povahy. Požiar na svojom tele ho nezabil, ale zomrel na následky ťažkých popálenín po štyroch dňoch v nemocnici.
Jeho akt a aj smrť neboli nikde uvedené. Vyšla na povrch až pár mesiacov po čine Jána Palacha. politickej moci sa to podarilo ututlať. Nie však pred vysielaním Rádia Slobodná Európa. Videozáznam má pochádzať z archívu polície, ktorá nakrúcala dianie na kultúrnom podujatí.

Jan Palach (†19. január 1969)

Český študent histórie Jan Palach mal 20 rokov. Svoj čin dôkladne pripravoval. Napísal pred ním totiž niekoľko listov, kde to, čo pripravoval, odôvodnil. Jeho smrť spôsobila viacero demonštračných aktivít a nepokojov. Na pohreb mu prišlo veľké množstvo ľudí. Filmy, ktoré boli inšpirované udalosťami a životom Jána Palacha sú televízny dvojdielny film pre HBO Horiaci ker (2013) informujúci viac o následkoch jeho činov a nový film Jan Palach (2018), ktorý je viac zameraný na život Jana Palacha pred samovraždou.

Josef Hlavatý (†25. január 1969)

Dňa  20. januára 1969 se okolo ôsmej  hodiny večer na Dukelsko námestí (dnešné Námestie T. G. Masaryka) v Plzni polial petrolejom a zapálil 25letý pivovarský robotník Josef Hlavatý. Prvý nasledovník Jana Palacha,  o päť dní neskôr v nemocnici na následky popálenín tretieho stupňa zomrel.

Jan Zajíc (†25. február 1969)

Zajíc nadšene vítal snahy o uvoľnenie socializmu, preto ťažko niesol okupáciu. Po Palachovom upálení bol jedným z tých, ktorí držali protestnú hladovku. V deň osláv výročia komunistického prevratu 25. februára prišiel na Václavské námestie a zhruba o 13:30 sa polial horľavinou. Pri dome číslo 39 sa zapálil, ale nedokázal horiaci prejsť až do stredu námestia, pretože zomrel veľmi rýchlo. Jeho čin musel byť ovplyvnený Palachom.

Evžen Plocek (†4. apríla 1969)

Málo známy prípad upálenia na protest proti okupačným vojskám a normalizačnej politike pochádza z českej Jihlavy. Na Veľký Piatok 4. apríla 1969 na miestnom hornom námestí posilnený alkoholom polial svoje telo práve kúpeným riedidlom a pred sídlom strany ho zapálil. Odhodil pred tým ešte letáky, v ktorých odkazoval na heslá z vtedy nedávno zrušeného časopisu Politika. Za jeho rakvou potom kráčalo až 5 000 ľudí, vrátane miestneho výboru KSČ. Po nástupe normalizácie však už ľudia zabúdali, že sa zúčastnili tohto pohrebu. Museli. Taktiež médiá o jeho čine informovali len veľmi krátko a po niekoľkých dňoch vôbec. Zmienka sa oživila až o niekoľko rokov neskôr. Jeho čin dodnes pripomína len pamätná tabuľa na námestí v Jihlave. Vyšetrovanie neskôr prinieslo niekoľko nejasností. ŠtB sa z neho pokúšalo spraviť opilca, čo sa hodilo viac, ako názor, že mal len dva rumy na povzbudenie.

Michal Lefčík (†11. apríl 1969)

Slovenský vojak Michal Lefčík, pôvodne zo Sečovskej Polianky sa upálil na protest proti okupácii ČSSR v Košiciach. Stalo sa to na Námestí osloboditeľov. Svoj názov pritom námestie získalo po sovietskych vojakoch, nie však pre súvislosti z 21. augusta 1968 ale pre ťaženie a oslobodenie od Nemcov počas II. svetovej vojny.

hlavna stranka