V Poprade pod Tatrami, sa nachádza jediný pamätník s uvedením štatistiky  obetí na území bývalého Československa, ktorý nám pripomína tragické dni zrady našich vlastných spojencov. Už  tento fakt svedčí o tom, ako sme sa po novembri 1989 postavili k našej nedávnej histórii,  ktorá je ešte stále pre mnohých nepríjemným mementom lámania charakterov a duchovného úpadku spoločnosti trpko poznamenanej Husákovou a  Biľakovou normalizáciou. Na rozdiel od Českej republiky, 21. august našim politikom nestál ani za to, aby ho uznali ako pamätný deň. Snaha Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov o inštalovanie centrálneho pamätníka obetiam okupácie v Košiciach, kde bolo najviac obetí, bola odmietnutá. Prázdnym sľubom, ostali slová bývalého podpredsedu vlády na pietnej spomienke v Košiciach v auguste 2007, kedy sľúbil, že urobí všetko preto, aby bol 21. august aj na Slovensku pamätným dňom. Na pozvanie nového prezidenta Andreja Kisku sme održali strohé oznámenie z Kancelárie prezidenta, v ktorom nám oznámili, že už mesiac vopred  si na 21. augusta  naplánoval osobné voľno.

Už dvanásty rok si chodí do Popradu hŕstka skutočných vlastencov uctiť obete okupácie. Tí ktorí sem nechodia dávajú prednosť vymývaniu mozgov masmediálnou stokou. a lacnej zábave. Tento rok sa však nechceme zameriavať na historické fakty a súvislosti s vpádom vojsk Varšavskej zmluvy do našej vlasti. Augustové udalosti by  nemali byť spolitizované udalosťami na Ukrajine, pretože je pokrytectvom ak sa na 21. august odvolávajú politici, ktorí ho často degradovali len na komunistický experiment akéhosi socializmu s ľudskou tvárou Alexandra Dubčeka. Alexander Dubček, však na rozdiel od súčasných politikov našiel odvahu  pokúsiť sa o neutralitu a nezávislosť Československa, ktorá by priniesla skutočný prospech všetkým občanom. Žiaľ neutralita bola neprijateľná pre Brežneva v roku 1968 a  neprijateľná  bola aj pre Západ v roku 1989, kedy ponovembroví politici nenašli odvahu neutralitu presadiť, čím sme premárnili historickú šancu.  Namiesto neutrality a nezaťahovania do vojnových konfliktov sme sa stali členom NATO, hoci Václav Havel vykrikoval po prevrate v novembri, že už nikdy do žiadneho paktu nepôjdeme. Rusko je  podľa hlavného veliteľa NATO  Rasmussena najnovšie označované ako   nepriateľ a USA Slovensko zaťahujú do ekonomických sankcii, ktoré majú byť začiatkom novej studenej vojny.  Tomu všetkému by sme sa dnes vyhli, keby sme sa dokázali poučiť z augusta 1968 a po vzore Švajčiarska a Rakúska sa stali  neutrálnym štátom o čo sa snažil Alexander Dubček.   

Zo Slovenska je dnes krajina, ktorá bola nútená vzdať sa svojej energetickej bezpečnosti, krajina kde investujú bývalé rozvojové krajiny, ako Kórea, India alebo Čína, v ktorej sme sa pomaly už stali gastarbeitrami vo vlastnom štáte.

Ak máme byť úprimní, nemôžeme za 21. august obviňovať  obyčajných ľudí, ktorí sa v bývalom Sovietskom zväze stali rovnako obeťou systému ako my po komunistickom puči vo februári 1948. Výstižne to povedal náš nebohý člen Ján Košút, ktorý napriek tomu, že prežil takmer 9 rokov v Gulagu, nikdy neobviňoval obyčajných rusov, ktorí v tom čase neraz živorili ešte viac ako väzni v gulagoch a ktorým on sám často dával chleba zo svojho skromného prídelu.  Príčinou zla bol Stalin a boľševický režim, ktorý vytvorili štedrou finančnou podporou  v roku 1917 americkí bankári a nemecká tajná služba.

Aký bol vlastne august z pohľadu vyše 400 000  emigrantov?  Keby nebol august 1968, neboli by to  práve, Česi a Slováci, ktorí chceli uskutočniť model spoločnosti, ktorá chcela skĺbiť  to najlepšie z kapitalizmu s tým najlepším zo socializmu.  Je to naivná myšlienka? Nie je.  Nenechajme si preto pľuť na august 1968.  

To najcennejšie čo prišlo bola sloboda slova a predovšetkým sloboda. To či bola jedna vedúca strana alebo niekoľko je  úplne jedno, väčšina  už prišla na to, že jednotlivé politické strany sa líšia tak ako aj dnes len  svojimi názvami.
Vtedajšiu  spoločnosť neovládla modla trhu a všadeprítomnej komercializácie. Boli veci, ktoré svojou kvalitou presiahli storočie. Napríklad kreslený humor a politické karikatúry. Karikaturisti vtedy ukázali svoju moc.

Čo ešte bolo iné?  Politici boli obľúbení ako nikdy predtým a nikdy potom. Dubček, Smrkovský, Černík, Svoboda –mená, ktoré poznal každý. Vtedy nás naozaj  zastupovali. Mnoho historikov ich dnes spochybňuje. Dubček vraj zradil, hoci sa vie, že ho uniesli, držali pod samopalmi a ako diabetikovi mu odopreli inzulín. Po návrate z Moskvy bolo z jeho slov v rozhlase  cítiť hlbokú bolesť.  Dubček bol síce aparátčik odchovaný stranou, ale bol to, poctivý a skromný človek. Nemal v sebe nič z arogantnej nadradenosti dnešných Mečiarov, Miklošov alebo  popradských Dankov. Nikto nemá morálne právo hovoriť o Dubčekovej zrade, pretože  po roku 1989 bol sám zradený pravdo-láskavcom Havlom, ktorý mu sľúbil modré z neba a potom sa na neho  vykašlal. Dubčeková smrteľná autonehoda dodnes vyvoláva mnohé pochybnosti a nezodpovedané otázky.

Vychádzali knihy, hrali sa divadelné hry. Nie pre rýchly zisk ale preto, že boli dobré. Po ekonomickej stránke  systém zachovával ekonomické istoty. Plus istú dávku centrálneho plánovania. Dnes sa takto práve Čína stáva ekonomickou veľmocou. Po geopolitickej stránke sa hovorilo o vystúpení z Varšavského paktu a o vyhlásení neutrality. Mali sme sa stáť druhým Švajčiarskom.

Nebyť augusta  68, bolo by dnes zrejme Československo ekonomickým tigrom, neutrálnym štátom so silnou, možno zlatom podloženou menou, s pevným systémom sociálnych istôt, s dobrým školstvom a zdravotnou  starostlivosťou a hlavne modelom, na ktorý by sa pozerali všetky ostatné krajiny sveta ako  na ideál. August  1968 nebol len  experimentom. Bola to cesta, po ktorej sme mali ísť po novembri 1989.

Bol to socializmus, ktorý bol  skutočne  dobrý. Určite nás mnohí obvinia, že sme ľavičiari a nič také ako dobrý socializmus nemôže existovať. Nie, my sa zastávame slobody. A tá vtedy bola. Je  jedno, ako sa ten systém nazýva. Podstatné je, ako sme sa v ňom cítili.

Bolo to úžasné vzopätie národného vedomia. Nikdy predtým ani potom tu už takáto  národná súdržnosť nebola.

Zasiahli by nás dekadentné prúdy súčasného  Západu? Politická korektnosť, permanentné tzv. nevyhnutné ekonomické reformy, demografické vymieranie obyvateľstva, či sociálne inžinierstvo  ľavicových liberálov?  Pred týmto  morom niet úniku, ale určite by sme im lepšie odolávali.

46 rokov po augustových udalostiach je svet úplne iný. Niektorí túto tragédiu zneužívajú pre svoju dnešnú agendu. Kričia  „Rusom sa nesmie veriť!“ Veď o okupácii Československa rozhodli Rusi. Bol to však starý aparátčík Leonid Brežněv a jeho politbyro, vyškolené na straníckych školeniach ešte z čias  Stalina. Jeho rozhodnutie napadnúť Československo ovplyvnilo život 14 miliónov ľudí a vyslalo ju smerom, ktorým ideme dodnes. Bol to práve Brežněv, ktorý vtedy svojim idiotským rozhodnutím zachovať socializmus ho  navždy pochoval. Nielen u nás, ale na celom svete. Zopakoval rovnakú chybu akú urobili v roku 1956 v Maďarsku. Nebyť okupácie a následnej normalizácie, je vysoko pravdepodobné, že dnes by sme boli nielen  sociálno-kapitalistický štát podobne ako Čína, ale aj štát s oveľa väčšou slobodou a stali by sme sa vzorom pre ostatné krajiny.

Aj keď bol august 1968  obrovským sklamaním  august 1968 by nemal byť dôvodom k nenávisti voči Rusom.  August 1968 je minulosť. Čo sa  stalo,  sa nedá odstáť. Musíme s tým žiť. Snažme sa aspoň, aby ti, ktorí ho nezažili, o ňom vedeli. Bez nostalgie a falošných predstáv.

Náš národ je unavený  a hlboko sklamaný po šesťdesiatich rokoch európskych a svetových kotrmelcov. Najmenej šesťdesiat rokov, prijatím Mníchovského diktátu počnúc, nás klamú a zväzujú nám ruky v prospech niekoho iného. Vôľa k národnému dobru  bola ničená násilníckym februárom 1948, okupáciou  v roku 1968 a strašnými rokmi  sterility normalizácie. O sklamaní z dôsledkov „zamatovej  revolúcie" nehovoriac.

Z reálneho socializmu sme sa dostali rovno do nechcenej  manipulatívnej  demokracie. Milujeme idoly a strašne radi veríme svojim  vodcom. O to väčšie je  každé naše ďalšie  sklamanie, keď zisťujeme, že o všetko  sme nekonečne okrádaní, dokonca pod dohľadom našich vodcov.

Nachádzame sa na dôležitej križovatke v strede  Európy. Každý má o toto územie záujem. Západ nás chce využiť, ale Východ nás chce pre seba. Pozabudli sme  na právo sebaurčenia národov. Musíme im ho teda v záujme spravodlivosti medzi národmi pripomenúť.

Pre náš  ďalší užitočný život osobný i národný sa musíme dištancovať od neustáleho preťahovania sa mocných. Máme a musíme mať právo na nezúčastnenie. Pri zdravom sedliackom úsudku sa staňme mostom pre bezpečnú prepravu a komunikáciu medzi dvoma brehmi či stranami. Z rýdzo  obchodného hľadiska by sme mali využiť túto skutočnosť v náš prospech.  

Nikde predsa nie je napísané, že sa musíme obetovať pre nejaké internacionálne či globalistické ciele, a ak nám to niekto vnucuje zvonka, pozorujme, či tieto ciele nevedú len k jeho peňaženke.

Na čo nám sú balistické atómové strely? Veď my nechceme nikoho dobývať! Na čo je nám  nejaký atómový dáždnik, keď chceme so všetkými žít v pokoji a mieri? Na čo nám je nejaká globalistická svetovláda? Na čo je pre nás to či ono vojenské zoskupenie, keď nemáme najmenší záujem viesť vojny? Obzvlášť po šesťdesiatich rokoch  všelijakého bojovania – a vždy za cudzie záujmy. Je racionálne vyplytvať   milióny z pôžičky na výzbroj a  prezbrojenie v NATO!

Začnime prehodnocovať „svet" podľa sebe a pre seba. Cudzích nánosov, ktoré nás  zahltili a teraz nás   doslova dusia, už bolo až príliš. Že budeme izolovaní? Preštudujme si dôkladne dejiny  neutralizmu a neutrality a majme  pritom na pamäti obete augusta 1968.

Svetové združenie bývalých československých politických väzňov

• 17.November 1989-Zamatový podvod!
• Nezverejnení a doplnení agenti ŠtB
• Nepotrestané zločiny