hlavna stranka

Literárna rubrika







A. Halko s manželkou

CESTA ZA SLOBODOU

Antón Halko

Autor tejto knihy prežil najlepšie roky svojho života v pekle boľševických väzníc bývalého Československa. Ponormalizačné obdobie po vpáde okupačných armád v auguste 1968 prinieslo aj drastické sprísnenie podmienok vo väzniciach kde v období najtvrdšej normalizácie prežil vtedy mladý človek vyše 17 rokov o čom prináša šokujúce a otrasné svedectvo. Po tzv. nežnej revolúcii sa začalo otvorene hovoriť len o represiách 50. tých rokoch. Obdobie normalizácie a 80.-té roky ostali opomenuté. Dôvod bol jednoduchý, hlavní aktéri či už z radov ŠtB, justície alebo dozorcov boli po prevrate v novembri 1989 stále aktívne na svojich pôvodných alebo nežne pretransformovaných nových postoch v službách "demokracie". Toto svedectvo po 17 rokoch pádu komunizmu je ešte stále nežiaduce pretože vyvoláva duchov v radoch tých, ktorých ruky a svedomie sú pošpinené krvou ich obetí. To či bude táto kniha vôbec vydaná a či sa o nej dozvie aj širšia verejnosť záleží na obyčajnej ľudskej či politickej vôli oslovených s návrhom na jej vydanie. Autor, ktorého zdravotný stav poznamenal dlhodobý pobyt v najhorších väzniciach totalitného Československa zomral 16.5.2010. Obraciame sa na vydavateľov a všetkých ľudí dobrej vôle ktorí by chceli pomôcť a prispieť aby táto kniha mala aspoň desatinu publicitu akej sa po novembri 1989 dostalo pamätiam bývalých komunistických zločincov či už to boli pamäti prokurátora Rašľu či bývalého generála ŠtB A. Lorenca.

Ukážky z knihy "CESTA ZA SLOBODOU"
1. kapitola
SLOBODA

3. kapitola
ÚTEK

4. kapitola
Väzba

5. kapitola
VYŠETROVANIE

6. kapitola
POJEDNÁVANIE

8. kapitola
Leopoldov, tvrdá realita...

10. kapitola
Sivý

11. kapitola
Bitka

12. kapitola
Husáková cela

14. kapitola
Doktor

14. kapitola
Guláš

20. kapitola
Staré kazematy

25. kapitola
Návšteva

29. kapitola
Eskorta do Ilavy



Túto knihu by som chcel venovať prostým ľuďom, ktorí si myslia, že len oni majú v živote smolu a neúspech. Chcem poukázať na problematiku dospievania človeka, následky mladého veku, kedy je ľahké skĺznuť na cestu plnú tápania a hľadania pravdy, na následky zložitých časových období v živote, ktoré boli veľmi ťažké. Bitka, hlad, zima, plač a utrpenie boli dennými návštevníkmi smutných ciel, kde som trávil svoj mladý vek až do tridsiateho ôsmeho roku svojho života. Chcem poukázať na bývalé praktiky Štátnej bezpečnosti, ktorá mala obrovskú moc po boku komunistickej strany Československa. Z tohto obdobia, sedemnásť a pol ročného väzenia by som chcel čerpať, aby sa poučili ďalšie generácie a nerobili chyby, aké som urobil ja, pretože dejiny sa vždy opakujú.

V revolučnom období roku 1989, kedy sa "pohla lavína", bolo prognostikované funkcionármi vtedajšej Verejnosti proti násiliu, že nad niektorými ťažkými väznicami, kde boli väznení aj tzv. politickí väzni - -väzni svedomia, mala už vtedy zaviať biela zástava nad sľubnou budúcnosťou. Ja som už vtedy bol presvedčený, že to ťažko bude pravda, pretože väznice vždy boli, sú aj budú a ako mi čas dal za pravdu, dnes z väznice, v ktorej som ja strávil najdlhší čas môjho života je supermoderná väznica s najmodernejšími americkými technológiami zabezpečenia ochrany, za takmer tristo miliónov korún. Každému je jasné, načo takéto systémy slúžia.

Raz za letného večera mi väzenský dozorca povedal, len tak medzi rečou: "Rajecký, vy si ani neviete predstaviť, koľko ľudí už v tejto väznici zomrelo. Bolo ich určite viac, ako vidíte hviezd na nočnej oblohe". Tento príbeh píšem po pätnástich rokoch, ako som opustil brány väzenia a veľmi podrobne sledujem udalosti v politike, kriminalistike, súdnictve a myslím si, že mnohých ľudí zastihne podobná situácia. Chcel by som akýmsi subjektívnym varovaním upozorniť na memento, ktoré cez mikroštrbinu každého človeka môže v budúcnosti dostať ľudský osud do zodratých koľají pravdepodobných osudov, ako som kedysi v pevnosti Špilberg v Brne čítal nekonečný rad mien talianskych zajatcov, ktorí v Rakúsko-Uhorskom období zažili prekruté osudy. V tejto povestnej mučiarni mi slová sprievodcu dlho rezonovali v pamäti a ja som sa napriek tomu nepoučil. V dnešnej dobe, keď nie je dňa, aby v televíznych novinách neodzneli katastrofické prípady rôznych okolností, až surových vrážd, ktoré ma takmer presviedčajú, že dejiny sa opakujú. Nie som filozof ani nejaký prognostik, ale naskakuje mi husia koža, keď si pomyslím, koľko ľudí v budúcnosti prežije podobné inferno. Som presvedčený, že príbeh v tejto knihe bude akoby večne aktuálny.

Dej tejto knihy sa zväčša odohráva v leopoldovskej väznici. Samému sa mi zdá, že v celom rozsahu sa to prekrýva aj rôznymi politickými stehmi globalizmu a večnosti. Nie som optimista, ale po prečítaní skutočne neuveriteľných tisíc kníh, sa mi zdá, že dvierka do budúcnosti sa mi akoby samé pootvorili. Budúcnosť nie je minulosť. Verím, že bude krajšia a spokojnejšia.
Tak teda priateľ, čítaj a vstúp do môjho života!



Manželka autora bude povďačná za každú pomoc pri vydaní tejto knihy. Prosíme každého kto by mu hohol pomôcť aby kontaktoval priamo Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov.