Leopoldov, tvrdá realita...
Autobus sa zastavil. Upozornili nás, aby sme zostali sedieť na svojich miestach. Najprv vystúpili bachari. Jeden z nich stlačil zvonček na bráne. Na to sa vyrútil húf dozorcov so psami. Vytvorili koridor a mi sme po dvojiciach vystupovali z autobusu. Presunuli sme sa smerom k bráne. Prešli sme rozľahlým tunelom, ktorý bol dlhý asi dvadsať metrov. V strede bola obrovská železná brána z oceľových tyčí, hrubých ako mužská päsť. Za ňou ďalšia vnútorná železná brána. Pod ňou zasúvacie železo - betónová rampa. Za ňou trojité odstreľovacie pásy. Po prezretí tohto monštra som si uvedomil, že útek odtiaľto je na deväťdesiatdeväť percent nemožný. Toľko prekážok by neprekonal ani Tarzan. Prvý dojem bol otrasný. Začínal som si plne uvedomovať, kde som sa dostal. Bol som zúfalý. "Bože môj bože, čo si to na mňa dopustil? Prečo som to urobil?"
Prešli sme po nádvorí asi stopäťdesiat metrov a vošli sme do budovy bývalého vojenského väzenia, teraz tzv. Nových samôt. Pred nami sa objavil ďalší mohutný železný káter. Chvíľu sme čakali a potom zase bachari stlačili zvonček. Otvoril sa železný káter. Vošli sme na dlhú chodbu, kde sme sa zaradili do dvojstupu. Potom nás menovite skontrolovali. V budove sa pohybovalo veľa bacharov, čo neveštilo nič dobré. Zrazu bolo počuť silné búchanie na dvere cely s nápisom: Samoväzba č.d.33. Na búchanie vybehli traja bachari z kancelárie, pozreli na kukátko do cely a začali hulákať: "Budeš ticho, ty čierna hadica. Ešte raz a uvidíš, ako ťa zmlátime!" Po tomto jemnom upozornení odišli späť do kancelárie. Domyslel som si, že nadávajú nejakému Rómovi. Opäť bolo počuť buchot a nádavky. Zrazu sa tu obja-vilo deväť bacharov s obuškami. Otvorili celu a začali mlátiť tohto nespokojného Róma hlava-nehlava. Musím sa priznať, že takúto bitku som ešte v živote nevidel. Mlátili ho dobrých päť minút. Róm strašne reval.
Keď mali túto bitku za sebou, začali hulákať aj po nás, po celej eskorte. Nebolo to pre mňa príjemné privítanie. Zdalo sa, že fámy o Leopoldove neboli fámy, ale to bola krutá realita. Na takýto zážitok sa nedá zabudnúť do konca života. Neskôr som sa dozvedel, že tento Róm sa volal Gejza Lakatoš a pochádzal z Nových Zámkov. Veľmi som sa čudoval, ako sa taká bitka dá prežiť. Kvílenie a stenanie Lakatoša bolo počuť ešte nasledujúce tri dni. Údajne sa domáhal liekov, lebo mal astmu a nemal už lieky. Bitku dostal preto, že otravoval v nevhodnú dobu, počas eskorty. Vtedy bachari bývali nervózni. Mali problémy so sčítaním väzňov. Po prehliadke nás zatvorili na celu č.23. Bola väčšia ako ostatné. Tu sme si mohli zapáliť. Asi po polhodine nás vyhnali na prvé poschodie, kde v strede podlažia bola kancelária. V kancelárii na nás čakala prijímacia komisia. Boli sme nastúpení okolo zábradlia, zoradení podľa abecedy, poučení ako sa máme zaradiť a nahlásiť. Po jednom sme vstupovali dnu. V miestnosti sedelo šesť bacharov, rôznych hodností. Zahlasovali sme sa najvyššej hodnosti a to bol major. V tejto komisii bol aj ošetrovateľ v bielom plášti.
Už na chodbe si nás prezerali väzni, tzv. pomocníci. To však boli udavači ako polená. Za úsmev dozorcu, cigaretu alebo mimoriadny list, nehovoriac už o balíku, boli ochotní udať aj vlastnú matku. Na týchto expertov sme boli upozorní už dopredu a teraz máme možnosť ich vidieť na vlastné oči. Pri vstupe do kancelárie sa im zdalo, že som nemal dostatočne široko od seba špičky bagančí. Pri druhom vstupe som sa vraj pozeral do podlahy, nemal som hlavu hore. Jednoducho ma šikanovali. Major, len čo nahliadol do mojich spisov, hneď na mňa spustil spŕšku nadávok: "Človeče, vy tu máte podanú sťažnosť, pre porušenie zákona." "Áno, mám," povedal som. Major pokračoval: " Čo si myslíte, že tu budete špekulovať. Vy špekulant jeden mizerný. Veď vy máte taký závažný trestný čin. Vy len poctivou prácou sa môžete z tadeto dostať. Tu musíte držať hubu a krok a hlavne plniť výkonové normy. Musíte odčiniť spoločnosti, čo ste voči nej napáchali. Veď vy ste vyzvedač a takých ľudí v Sovietskom zväze strieľajú a dobre robia. Vy zgerba jedna. Rozbíjať nám republiku nebudete. Keď nebudete poslúchať, tak pôjdete odtiaľto nohami napred! Dúfam, že viete, čo to znamená!" Ďalší bachar z komisie na mňa vyštekol: "Ste zaradený na nástupné oddelenie. Tam budete tretinu trestu, pretože máte štrnásť rokov väzenia. Rozumeli ste?". Odpovedal som: "Áno." "Teraz zahláste odchod z kancelárie," zavelil. Odhlásil som a s uľahčením so skonštatoval:" Ako dobre, že to už mám za sebou." Netušil som, že môj nastávajúci výchovný tam tiež sedel, ako člen komisie v hodnosti podpráporčíka. Večer si ma zavolal na pohovor. Pridelili mi číslo 18465 a stal som sa viac-menej len číslom pozbaveného akýchkoľvek práv. Len lacnou pracovnou silou v leopoldovskom koncentráku s perspektívou takmer mizivou.
Po komisii sme zišli dolu na prízemie, na celu č.23. Dozorca, ktorý tam mal službu bol Róm, ktorý na každého hulákal. Každú chvíľu dal niekomu zaucho alebo ho kopol do zadku, keď nás po dvoch alebo troch púšťal z cely na druhý koniec chodby, kde bol sklad ošatenia. Tu som sa vyzliekol z maskáčov, ktoré údajne mali poslať späť na útvar. U seba som si nemohol nechať okrem osobných vecí absolútne nič. Osobné veci predstavovali len fajčivo a listy. Všetky ostatné veci napchali do plátenného vreca, na ktoré napísali moje číslo. Potom som od skladníkov vyfasoval ranec - batoh, kde som mal všetko, čo mi ako väzňovi prepožičal štát. Netušil som, že tento bachar - režimák, ktorého prezývali Cigáň, dal skladníkovi isté inštrukcie. Keď som rozviazal batoh, zistil som, že filcákový oblek je mi malý. Nohavice aj kabát, všetko malé. Zhrozil som sa. "Čo teraz?" pýtal som sa sám seba. Po chvíľke uvažovania som išiel oblečenie reklamovať ku skladníkovi. Tí sa do mňa pustili ako psy. Začali mi vulgárne nadávať. "Dali sme ti to najväčšie číslo, aké tu máme. Väčšie už nemáme, ty hovädo vykŕmené. No veď počkaj, veď ty aj tak za chvíľu schudneš. To máš dobré!" Bol som z toho šokovaný, ako so mnou jednali. Rozhliadol som sa po ostatných a zistil som, že ostatní majú takmer všetko nové, iba ja staré, skoro nepoužívateľné. Deky zapáchali močom. V nádobe na jedlo, ešuse, bola ponožka a očerneté, potuchnuté zvyšky ryže. Od zlosti som to hodil späť do skladu. V tom jeden skladník vybehol a utekal do kancelárie. Na to pribehol Cigán (tak ho všetci väzni volali), začal ma mlátiť obuškom takmer po holom tele. Mal som vtedy 86 kg, avšak aby nemali na mňa v sklade oblek, nechcelo sa mi veriť. Jasne som pochopil, že sa jedná o provokáciu. Tento Cigáň, ako som sa neskôr dozvedel, bol všeobecne považovaný za zakomplexovaného človeka. Rozhodol som sa, že budem radšej ticho. Skladníci si uvedomili, že to prehnali. Zrazu sa objavil jeden z nich. Držal v ruke na vešiaku oblek a v druhej ruke batoh s vecami. Tento skladník mi začal zase nadávať:" Ty sviňa jedna. Kvôli tebe sme museli ísť až do veľkého skladu." Obliekol som si veci, ktoré aj keď neboli nové, ale mi boli dobré.
Po tomto incidente som odišiel na celu č.7, ktorá sa nachádzala hneď oproti skladu. Tam už boli sústredení všetci väzni. Bola to pomerne veľká cela, prerobená zo štyroch základných malých ciel. Tu som čakal, čo bude ďalej.
