Bitka
O malú chvíľu sa tu strhla bitka. Lietali tu stoličky a prevracali sa plné stoly s materiálom. Pripadalo mi to tu skutočne ako na pirátskej lodi. Viacerí väzni boli doslova skrvavení. Jedného museli odniesť na nosidlách do ošetrovne. "Bože môj, bože, kde som sa to ja dostal. Prečo si ma až tak potrestal?" Nevedel som sa zmieriť so skutočnosťou. Krváky z amerických filmov sa mi priamo odohrávajú pred očami. Ja stále tomu nemôžem uveriť, že je to už tvrdá realita a nie planý sen.
Keď som sa zohol a chcel som si pozbierať rozsypané kolíčky do debničky, zbadal som dvoch väzňov pod stolom. "Čo tí robia pod stolom?" opýtal som sa staršieho muža, čo pracoval pri mne. "To sú homosexuáli, nevšímaj si ich," upozornil ma a ja som ho poslúchol.
Priblížil sa obed. Zmena sa prevalila do druhej polovici dňa. Na obed sme dostali zemiaky s omáčkou, ktorá sa nedala identifikovať. Podobalo sa to na bešamel. Zápražka prevarená s vodou.
Na zaučenie výroby štipcov sme mali určené tri dni. Všimol som si, že veľa väzňov bolo nafetovaných práškami. Z tejto prvej zmeny som bol úplne traumatizovaný. V duchu som sa modlil, aby už bol koniec. Prvý deň sa mi podarilo splniť normu asi na dvadsať percent, čo bol slušný výkon. Zmena skončila a bachar - pracovný nás odviedol späť do Nových samôt. Tu som zbadal holiča Gejzu. Požiadal som ho: "Vráťte mi moje fajčivo!" Gejza mi ho vrátil, ale nerád, pretože asi štvrtinu už stačil rozpredať.
Na cele som ostal sám, lebo spolubývajúcich si nechal Laci Spišiak na chodbe ako pomocníkov. Laci bol starý recidivista z Košíc. Preliezol všetky kriminály v Čechách aj na Slovensku.
Asi po hodine prišiel za mnou dozorca, ktorého nazývali Inteligent a oznámil mi: "Rajecký, zajtra nenastúpite do práce na kolíčky. Budete pracovať na cele, na ktorej ste ubytovaný. Budete prísne izolovaný." Veľmi som sa tomu čudoval. "Veď nemám súdom nariadenú zostrenú izoláciu." Bol som z toho nervózny. Z prízemia, kde sa nachádzali samoväzby som počul krik a rev. Nebolo to nič príjemné. Ani chvíľu pokoja. Samé zlé správy, krik a rev. Niečo hrozné.
To som ešte netušil, že o moju izoláciu sa postarali dvaja moji spolubývajúci Emil a Eugen - vrahovia. Vraj som sa na pracovisku Kolíčky rozprával s nejakým špiónom. Mal to byť Jozef (kopečkár).
Po sčítaku mi spoluväzni ponúkli za jeden tabak slúchadlo, ktoré sa dalo počúvať ako rádio. Navyše mi poradili, aby som si ho schoval do slamníka, na ktorom som spával. Ja som si od nich toto slúchadlo kúpil. Bol to pre mňa lákavý obchod. Počuť správy a všetko čo sa vonku deje. Veľmi som sa bál, že vo väzení stratím tok informácii, osprostiem až zdementniem.
Spišiak volal týchto svojich pomocníkov "Myši". Občas sa im ušiel nejaký kopanec alebo zaucho od svojho veľkého šéfa. Na druhý deň, keď títo dvaja odišli do práce, prišiel za mnou bachar, ktorého volali "Bandaska" a poslal ma do pivnice pre debničky a materiál. Keď som sa vrátil, ostal som na izbe sám. Oproti našej cely sa nachádzal tzv. trestňák a nad nami dve poschodia bola normálna väzba. Oproti trestňáku bol izolovaný Ján Nagy, ktorému sa v októbri podaril útek z Leopoldova.
Na pracovisku BEZ mal vedúci automobil značky Varšava. Na tomto takmer každý deň chodil do Bratislavy na hlavný závod. Nagy si pomocou priesvitnej lepiacej pásky zistil, že zadné dvere ani pri odchode z väznice vedúcemu nekontrolujú, lebo pás-ka nebola nikdy narušená. Ján mal mimo iného na starosti tieto autá.
Jedného dňa včas ráno pred ôsmou hodinou rozšíril medzi spoluväzňami a nadriadenými, ako boli starší zmeny, že pôjde na ošetrovňu. Potom sa ukryl do úložného priestoru auta a takto s obrovskou dávkou šťastia ho vrchnosť BEZ-ky dopravila až do Bratislavy, kde po odstavený auta nenápadne vyliezol v čistých montérkach von. Stratil sa medzi ľuďmi. Potom sa ukryl v nejakom byte u príbuzných.
Neskôr sa sám prihlásil u policajtov. Bol to jeden organizátor z dvoch skupín rozkrádačov ortuti, ktorí v tom čase pôsobili v chemičke Šali a Novákoch. Na tohto Nagyho bolo zameraní moji spolubývajúci, čím sa ani netajili. Neskôr som sa s ním spoznal na vychádzke. Bol to veľmi rafinovaný človek. Podarilo sa im bez povšimnutia odcudziť tony ortuti, za ktorú v Rakúsku dostávali 500,- Kčs za jeden kg. Jeden liter ortuti váži takmer 14 kg. Obidve skupiny na tom vtedy neuveriteľne zbohatli a boli takí slávni, že ich obdivovali aj samotní bachari.
Mne sa nepáčilo, že musím pracovať na cele. Tu som pracoval, spával a jedol. Dobre, že mi tu ešte neprikázali vykonávať aj biologickú potrebu. Na toto som podal sťažnosť. Každá moja sťažnosť skončila v smetnom koši, kde ju hádzala cenzúra. Výroba kolíčkov ma nejako nezaujala. Bola to veľmi stereotypná práca. Každý deň som sa tešil na večer, keď sa dalo počúvať moje slúchadlo - kryštálka. Strašne mi chýbala hudba. Na oddiely vrahom a lúpežníkom vyhrávala hudba, no politickým nie. V tom čase bola veľmi populárna skupina ABBA, ktorú som miloval. Pamätám si, ako bratislavský rozhlas stále hlásil, koľko amerických lietadiel zostrelili vo Vietname.
Moja radosť zo slúchadla dlho netrvala. Prišiel Cigán na celu a začal mi kontrolovať slamník. Čo čert nechcel, našiel aj slúchadlo. To som ešte netušil, že moji spolubývajúci urobili na mňa znova podraz. Predali mi slúchadlo a potom to išli nabonzovať Spišiakovi, ktorý prišiel na hotovú vec. Presne vedel, kde ho má hľadať. "Ej, človek, biedny človek, čoho si schopný?" pýtal som sa na margo týchto dvoch.
Cigán, na základe tohto, napísal na mňa raportný lístok, za nelegálne držania zakázanej veci. Vzápätí na to ma predvolal Sivý a dal mi neprimeraný trest na päť dní CU - celodenne uzavretý. Sivý a Cigán mali z toho náramnú radosť. Rehotali sa do popuku, mne však do smiechu nebolo. V tomto období sa o nás staral aj nadporučík Žárovka, ktorý ma prišiel zbaliť do trestu. Do trestu išiel so mnou jeden Košičan, ktorému udelili taký istý trest. Celodenne uzavretý, to znamenalo, že strava ako v samoväzbe - polovičná dávka základnej stravy. Len sme tam boli viacerí. Väzni sa celodenného uzavretia veľmi báli, lebo tam bol veľký hlad.
Nadporučík Žárovka bol známy tým, že si z neho samotný bachari robili posmešky. Napr. sa stávalo, že ho zaradili do pracovnej zmeny na BEZ -ku. Výsledkom jeho služby bolo, že počas jednej zmeny potrestal a odviedol na samoty toľko odsúdených, že keď prišli na druhý deň civilní vedúci tejto prevádzky, tak sa doslova chytali za hlavu, že ako prevádzka spl-ní plán, keď väzni boli v treste. Takmer vždy 80% z nich museli prepustiť z trestu a nasadiť na pracovné linky, pretože to už boli fachmani, odborníci na elektromontáže.
Žárovka prišiel k tejto prezývke tak, že keď prehliadal odsúdeného idúceho do trestu a našiel u neho čo len trochu tabaku, tak sa rozrehotal na celé samoty a kričal: "Vidíte, ja som ako 500W žárovka. Já osvécim a vymáknem šecko!"
Päť dní v tomto treste ubehlo dosť rýchlo. Až na ten hlad. Vždy som patril medzi tých ľudí, čo sa radi najedia, preto vo väzení to bolo pre mňa veľmi ťažké. Musel som hladovať, čo veľmi negatívne pôsobilo na moju psychiku. Väzni boli od hladu podráždení a preto často medzi nimi dochádzalo ku konfliktom.
Po prepustení z trestu ma dali na inú celu aj so Štefanom - Košičanom. Medzitým mi chodbár Spišiak ukradol značnú časť mojej zásoby fajčiva, čo som oznámil aj Sivému. Ten sa mi však vysmial: "Keď tabak narastie na strome, tak si odtrhni, Rajecký. Čo sa mi tu sťažuješ. Akurát idem riešiť tvoje spory o tabak. Ha, ha, ha."
O nejaký čas nám pridali na celu Jána Podhradského z východu. Bol to prakticky posledný vojnový zločinec odsúdený po vojne na Slovensku. Mal už 62 rokov a napriek tomu, že už mal byť v dôchodku medzi F-kármi (dôchodcami v Ilave), šupli ho do Leopoldova. Najskôr ho odsúdili na desať rokov. Potom mu Najvyšší súd v Bratislave znížil na šesť rokov. Bachari boli na nás veľmi zameraní. Inteligant ho požiadal, aby mu požičal rozsudok, že si ho chce doma preštudovať. Čo Ján radšej nemal robiť. Pri vracaní rozsudku mu Inteligent začal nadávať: "Ty sviňa špinavá! Už ťa mali dávno obesiť. No veď počkaj. Ja ti to spočítam!" Vo Vojenskom archíve v Budapešti sa našli fotografie z Nového Sadu, Polnikova pri Moskve a inde, autentických popráv.
Ján bol prezývaný "Kat pluku." A samotný spoluvojaci ho usvedčili. Pri vešaní ľudí sa sám vešal na postavy týchto ľudí a za doprovodu hrozných maďarských nadávok ich dorážal. Ján neuveriteľne hrešil, nadával na komunistov. Ani Slovákov nemal v láske. Hovoril o nás: "Vy Slováci ste len drotári a zasraté bryndzové rite! Ako môžete byť chlapi z halušiek a bryndze? Jedine z guľášov a perkeltov sú dobrí chlapi. Pred nami Maďarmi sa celá Ukrajina triasla. Slovenskí vojaci boli len posraté prepelice!"
Dokonca sa stávalo, že keď v ešuse zbadal nejaké halušky alebo cestoviny, tak ich vysypal do záchodu, pričom neuveriteľne maďarsky hrešil a ešus rozmliaždil bagančami. Všetci sme sa tešili na 25. výročie Víťazného februára roku 1973. Jano nám nadával: "Vy neskúsení debili. Komunisti sa na nás vykašľú, nie aby nám dávali nejakú väčšiu amnestiu." Prišiel čas a amnestia bola vyhlásená, ale veľmi mizivá. Väzni ju prezývali: "Okátrovaná amnestia." Káter volali väzni sito na tabak. Skutočne sme videli väzňov, ktorí odchádzali domov na amnestiu z horných dvoch poschodí Nových samôt.
Neskoršie nám Jána preeskortovali do väznice Ilava, odkiaľ nám ešte nejakú dobu posielal po eskortovaných odsúdených pozdravy. Po nejakom čase som sa dozvedel, že Ján bol na základe zlého zdravotného stavu prepustený do civilu.
Košičan Štefan bol každú chvíľu bitý, lebo bol veľký bytový zlodej, ktorý v Košiciach vykradol stovky bytov. So Štefanom nás stále prehadzovali z cely na celu, až sme sa dostali na prízemie na celu č.22, oproti samoväzbám. Táto cela mala tú nevýhodu, že mala betónovú podlahu. Bola v nej strašná zima. Na túto celu k nám dali ďalšieho východniara, Františka. Tento mal za sebou rozkrádanie socialistického majetku. Zbieral totiž po trati zarážky, ktoré odovzdával do Kovošrotu. Vyčíslili mu škodu nad 100 000,- Kčs. Fero za tento trestný čin dostal desať rokov trestu. Predstavte si, že na celu, na ktorú sa zmestili iba tri postele, nám pridali ešte štvrtého.
Keď už bol na cele, otvoril Gejza - holič okienka a povedal nám: "Dostali ste národného umelca - výtvarníka." Tento odsúdený absolútne nerozprával. Nevedel o ňom nikto nič. Komisia ho zaradila na pracovisko Kolíčky, kde nič nerobil a bol stredobo-dom posmechu. Na Kolíčkoch pracovali aj dvaja od-súdení, ktorí boli vychovaní v detskom domove. Títo mu vždy dekorovali obidve uši celou radou kolíčkov. Do chlebníka mu napchali plný chlebník suchého chleba. Takto sa zabávali na ňom tak dlho, že už ani bacharov nebavilo ich upozorňovať a zakazovať im to. Takže, bolo na dennom poriadku, že sa nám Ru-dolf vracal z práce takto ozdobený na celu takmer s modrými ušami. Aj napriek tomu, že mu spoluväzni ubližovali, Rudolf mal vždy na tvári šejkovský úsmev od ucha k uchu. Často sme sa pýtali, či je naozaj taký blázon, alebo to len predstiera. Keď Rudolf na praco-visku nevyrobil ani jeden štipec za tie dni čo tam bol, tak ho z pracoviska vykázali.
Jeden večer mu doručili rozsudok. Rudolf ho nechcel prevziať, ani prevzatie podpísať. Bachar si s ním nevedel rady, tak mu rozsudok hodil od zlosti na celu. Keďže ľudská zvedavosť je veľmi silná, František tento rozsudok zdvihol a prečítali sme ho. Tu sme sa dozvedeli, že Rudolf mal pridruženú výrobu v Zlatých Moravciach, kde sa dopustil rozkrádania majetku vo výške 118 000.-Kčs. Tiež dostal desať rokov. Horšie bolo, že za Rudolfa sme mi museli robiť všetko. Ustielať mu posteľ, umývať ešus, pretože ani po ťažkých bitkách, ktoré dostával od bacharov si tieto povinnosti neplnil. Raz dostal takú veľkú bitku, že mu tiekla krv z nosa, no napriek tomu neprehovoril, ani len nezastonal. Nikde, ani vo sne sme ho nepočuli ani hovoriť, ani stonať. Nevedeli sme, či z tých šokov onemel, alebo nechcel hovoriť. Bola to pre nás záhada. Viete si predstaviť celu o rozmeroch štyrikrát dva metre a bývali sme na nej štyria. Rudolf si musel vyťahovať špinavé matrace spod postele a ustielať si na betónovú podlahu. V jednu noc sa stalo, že Košičan spadol z postele (dvojaka) na spiaceho Rudolfa. Rudolf ostal v bezvedomí. Museli sme ho v noci odniesť na chodbu, kde mu dal ošetrovateľ injekciu. Po injekcii ho bachar doslova natlačil na celu, kde bol nútený opäť si ľahnúť na vyležané tenké matrace na betón.
Pri práci, ktorú sme robili na cele, to je 122 tuctov nastrkaných kolíčkov na tvrdom papieri, sme mesačne mali dostávať jeden listový papier, obálku, 50 halierovú známku, jednu zubnú kefku a pastu, raz za tri mesiace. My sme toto dostávali len raz alebo dvakrát do roka. Tí, čo boli nemocní, nedostávali nič.
Keď niekto z nás zohnal aspoň koreň z tabaku (z tarasa) a tento si v onuci roztĺkol pomocou baganči so železnou podrážkou a zabalil do novín, tak už bol frajer. Taká bola bieda, čo sa týkalo fajčiva. Raz sa nám stalo, že sme zohnali tabak. Rudo bol na záchode a my traja natlačení v okne sme fajčili a vyfukovali dym priamo cez sito, ktoré bolo na okne. Bachar na špačkárni vzdialenej asi 25 metrov sa domnieval, že niečo na cele č.22 horí. Pribehol Inteligent aj s chodbármi hasiť. Vtedy sme sa pre zmenu na nich pobavili mi. Čo sa stávalo málokedy. Väčšinou to bolo opačne. Po nejakom čase Františka z Košíc zavolali na komisiu a zaradili ho na pracovisko ZVL - závody valivých ložísk.
Ešte v ten deň nám na celu dali ďalšieho Jozefa, ktorý mal 12 rokov za vraždu. Túto spáchal na JRD, takže sme bolo na cele opäť štyria. O Rudolfovi sme sa dozvedeli, že bol už predtým dva roky vo väzbe, kde tiež nerozprával. Dokonca ho prepustili do civilu. Rudolf tento príbeh vyrozprával v nejakej vinárni, kde sa chválil, ako sa mu podarilo oklamať vyšetrovateľov. Toto počul nejaký udavač, ktorý ho hneď išiel udať. Rudolfa opäť zatkli. Snažil sa podplatiť sudcu, no ten sa nedal a Rudolfa odsúdili na desať rokov väzenia. Odvtedy opäť prestal rozprávať. My sme nevedeli, či je nenormálny a či to len na nás hrá.
