Eskorta do Ilavy
Pod vplyvom politických udalostí v Sovietskom zväze sa pomaly začínala meniť situácia v Leopoldove. Postavenie politických väzňov sa stávalo v tomto čase pre niektorých mladších bacharov nezaujímavé. Po celom útvare sa začali trúsiť reči, že by nás najradšej niekde zašili, aby sa o nás ani nevedelo. V novinách sa začali objavovať články, kde obviňovali Husákovu vládu z toho titulu, že sú u nás politickí väzni. Prezident republiky sa obhajoval, že u nás politickí väzni nie sú. Dobre sa pamätám, ako práve v tomto období začali ČSSR navštevovať vysokí predstavitelia vlády a prokuratúry Sovietskeho zväzu. Minister spravodlivosti navštevoval Prahu, kde sa zaujímali o tieto skutočnosti. Povrávalo sa, že politickí budú premiestnení niekde inde. Začínal som tomu veriť aj ja. Zdalo sa to byť pravdivé. U nás na pracovisku Železo - brodské sklo sa dorábali už len staré zákazky. Nové sa už nevydávali. Tušili sme, že sú to skutočne posledné dni, ktoré prežívame v Leopol-dove. Stalo sa.
Prišiel deň, keď nás dali nastúpiť, bez výnimky, celú Hlavu I. Odviedli nás na ošetrovňu, kde nás všetkých zröntgenovali. Vyšetrenie urobili len tak povrchne, aby sa nepovedalo. Medzi nás sa zamotal aj povestný kráľ Oravy, Stanislav Babinský, ktorý bol odsúdený na 14,5 roka za rozkrádanie socialistického majetku. Napriek tomu, že sme boli doteraz prísne izolovaní, na túto izoláciu už bachari nedbajú. Takže sa medzi nás zamiešal už kde - kto. Boli sme tu nastúpení asi hodinu. Potom sme sa zaradili do tvaru a odišli späť na Nové samoty. Sivý nám nariadil zbaliť si všetky osobné veci na celách. Na pracovisku sme odovzdali pracovné pomôcky, rozlúčili sme sa s dielňami. Uzatvorili nás na celách, na ktorých sme bývali. Posledné zmeny na pracovisku sme si vyrábali krásne náhrdelníky, z najdrahšieho materiálu, podľa vlastnej fantázie so zámerom, že tieto prepašujeme na iný útvar a tam sa ich pokúsime vymeniť za čaj, tabak alebo peniaze. Tieto výrobky sme si poschovávali do zubných pást, mydiel a iných skrýši, aby nám ich bachari nenašli. Predpokladali sme, že ideme do Ilavy. Pri týchto presunoch z väzenia do väzenia sme dobre vedeli, že vreckové nedostaneme skôr, ako za jeden a pol až dva mesiace. Snažili sme sa pomáhať si, akýmkoľvek spôsobom. Na celách sme strávili ešte posledné odpoludnie a noc. Už sme sa voľnejšie debatovali. Kľudne sme si dovolili sadnúť alebo ľahnúť na lôžko, čo predtým nebolo možné. Ja osobne, po toľkých rokoch väzenia v Leopoldove som sa tomu najviac tešil, pretože som vedel, že mi takáto zmena prospeje. Bol som tu už viac ako trinásť rokov. Konečne som sa dožil zmeny. Aj keď to bola zatiaľ cesta do neznáma, vzrušovalo ma to. Pamätám si, že na večeru nám podávali rozvarený hrach. Boli sme na cele č.100, kde som býval s našim OTEK- árom Jozefom, ktorý tu nemal najlepšiu povesť. Sám som sa niekoľkokrát presvedčil, že bonzoval Sivému. Keď nemal čo bonzovať, tak si vymýšľal rôzne intrigy, niekedy veľmi nebezpečné. Priznám sa, veľmi zle sa mi s ním bývalo. Dlho po večierke sme nemohli od vzrušenia zaspať. Rozprávali sme sa a popíjali silný čaj, ktorý sme mali od OTEK - ára. Jozef ho nestačil popredať a vedel, že väčšie množstvo sa mu nepodarí prepašovať, preto nám doprial tento pôžitok. Samozrejme, že sme si museli zaplatiť 15,- Kčs za 0,7 l čaju. Čaj pochádzal ako vždy od bacharov a Sivého. Náš Jozef bol známy držgroš, ktorý len veľmi nerád dal niekomu niečo zadarmo, aj keď to bola maličkosť. Dlho do noci nás chodili pozerať bachari, na nočnej zmene. Asi sa nudili.
Ilavskú väznicu som už poznal z eskort, keď sme tadiaľ prechádzali a z rozprávania väzňov, ktorí tam boli predtým väznení. Po väčšine, títo nemohli na Ilavu povedať nič dobré. Tiež tam bol prísny režim a veľmi zlá strava. Je to štyristoročná pevnosť. Mne predtým neumožnili preradenie do druhej väznice, ani do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Ba ani obnovu súdu, pretože buď mi žiadosť ani neodoslali alebo mi dali taký posudok, ktorý vždy mechanicky vyhotovovali. Posudky boli vždy navlas rovnaké. Raz pri počúvaní rozhlasu o procese nespravodlivo odsúdeného leteckého dôstojníka z Čiech, ktorý žiadal o podmienečné prepustenie, som počul čítať jeho rozsudok, ktorý mu v tých rokoch vyhotovili. Bol to prípad ešte z päťdesiatych rokov. Tento posudok bol do písmena litery totožný s mojimi posudkami. Zrejme mali na to šablónu a mechanicky tieto posudky vyhotovovali.
Túto noc sme spali len veľmi krátko. Len čo sme pospali, počuli sme budíček. Po obvyklých raňajších procedúrach, ako sú hygiena a raňajky, začali sme sa baliť. Na chodbe bolo počuť hara - varu a hluk. Zanedlho sa otvorili dvere ciel. Vyzvali nás, aby sme zišli na prízemie. Vyšli sme na chodbu, kde bolo veľa dozorcov so psami, ktoré na nás poštekávali. Videl som medzi nimi aj nitrianskych bacharov, ktorých som poznal z eskort. Prišli dozorcovia aj s oddielov. Čumeli na nás, akoby nás predtým nevideli. Rozostavili sme sa po chodbe, kde nás pedantne filcovali. Brali nám všetky ostré predmety, žiletky, nožničky. Videl som, že niektorým našli náhrdelníky, ktoré nemali dobre schované. Bola ich škola. Boli veľmi pekné. Hneď na to si ich samotní bachari schovali do vrecká. Mne sa podarilo všetky veci aj náhrdelníky cez tento filcung prepašovať. Mal som jednoducho šťastie, že ma filcoval solídny bachar, ktorý ma dlhšie poznal. Mne tento bachar urobil prehliadku len formálne.
Po prehliadke sme nastúpili do radu, kde nám podľa mien nasadili klepetá. Mne dali aj medveďa. Potom sme sa zoradili do dvojíc. Ešte raz nás poučili, ako vždy, čo všetko nás čaká, keď nebudeme počas eskorty ticho sedieť. Tradičné poučenie o úteku, že vždy sú pripravení použiť zbraň. Na povel veliteľa eskorty sme vyšli z budovy Nových samôt smerom na Západnú bránu. Za sebou sme počuli rôzne výkriky a poznámky: "Vy banda jedna, veď vy ešte budete spomínať na zlatý Leopoldov." Medzi iným som počul aj poznámku: "Však sa vy ešte vrátite!" V duchu som sa tomu pousmial. Nenapadlo by ma, že sa to naozaj ešte stane. Niektorí bachari za nami aj smútili. Počas vychádzky na dvore som započul z rozhovoru bacharov, že na politickom oddelení slúžiaci mali o tisíc korún príplatky za tzv. nebezpečné prostredie. Tak ako na oddelení, kde bývali vrahovia a recidivisti. Niektorí bachari tvrdili, že u nás na oddelení sa cítili pomerne bezpečne. Ako som mal možnosť vidieť za tie roky, bachari čítali počas služby na našom oddelení knihy a časopisy. Tí, ktorí navštevovali večerné školy, sa v službe po večeroch učili. No našli sa aj takí, ktorí dospávali po flámoch v kanceláriách.
Zažili sme tu aj dosť srandy. Raz, keď slúžil Cigán na našom oddelení, pri výmene služby skočil do pozoru a takto podával hlásenie náčelníkovi výchovy, ktorého prezývali Mařena: "Pán náčelník, preberám službu proti nepriateľovi č.1." My, ktorí sme to počuli na krajných celách, schuti sme sa tomu zasmiali. Skutočne, niektorí bachari sa takouto dô-slednosťou až fanatizmom zosmiešňovali a dávali si medzi sebou rôzne prezývky.
Je zaujímavé, že z budovy Nových samôt nás vypustili bočnými dvermi, ktoré sa používali ako núdzový východ. Takže väzni z oddielov nás vôbec nevideli, že odchádzame preč. Na Západnej bráne, v dlhom tuneli nás naposledy ešte skontrolovali policajti z pohotovostného oddelenia. Pred väznicou už bol vytvorený z bacharov a psov koridor, ktorým sme vošli do pripraveného autobusu. Na autobuse bol nápis "Zájazd." Nás zobrala nitrianska eskorta, ale boli tam aj bratislaváci. Táto eskorta bola pre mňa akoby slávnostná udalosť. Pripadal som si, akoby som išiel na školský výlet. Tešil som sa aj z toho, že cez predné sklo autobusu som mohol sledovať krajinu, ktorou sme prechádzali. Bol koniec mája. Všade bolo vidieť prekrásne rozkvitnuté stromy. Pripadalo mi, že prechádzame rajom. Z budovy samôt som pre obrovské šance a múry nemohol vidieť nič, len oblohu. Veľa vrán a kaviek, ktorých tu bolo vždy neúrekom. Cesta Považím nám ubiehala rýchlo. V Trenčíne sme sa pokochali pohľadom na Matúšov hrad. Prešli sme Dubnicou a prišli do Ilavy. Po chvíli sme zastali pred väznicou. Pred nami sa otvorila veľká železná brána. S pocitom napätia a očakávania sme vošli do brány väznice. Okolo nádvoria bolo vidieť pobehujúcich väzňov vo veľmi špinavých montérkach. Bolo tu pracovisko Považských strojárni, kde väzni pracovali na lisoch a sústruhoch. Pracovisko bolo známe tým, že sa tu vykonávala ťažšia a špinavšia práca. Po ľavej strane nádvoria, na počudovanie sa robila veľká prístavba. Vystúpili sme z autobusu a za patričného šikanovania sme vošli do budovy samôt, ktorá bola blízko nádvoria. Na chodbe budovy sme sa zoradili. Tu prebehla menovitá kontrola. Na chodbe som zaregistroval veľa ilavských bacharov. Títo nás poučili, že sme boli premiestnení do Ilavy a že budeme ubytovaní na niektorých oddelenia. Ďalej sme sa dozvedeli, že budeme zaradení na pracovisko, ale aké, to ešte sami nevedeli. Potom sme sa presunuli ku skladom, kde sme odovzdali všetky leopoldovské veci a fasovali ilavské. Po ustrojení sme zobrali svoje rance a zišli sme schodišťom na prvé poschodie, kde sme sa zoradili pred jednou kanceláriou. Do kancelárie vošli členovia komisie. Po jednom nás volali a zaraďovali na pracoviská. Mňa zaradili na pracovisko Tesla. Zaradenie prebiehalo pomerne rýchlo. Po zaradí sme všetci vyšli o poschodie vyššie, na tzv. druhý oddiel, kde nás ubytovali na celu, ktorá bola pomerne malá s jedným malým oknom. Neviem si predstaviť, ako sa nás tam malo zmestiť vyše dvadsať väzňov. Medzi posteľami boli len veľmi úzke prechody. V tejto cele bol úplne potuchnutý vzduch. Rozbalili sme sa a ustlali postele. Veci sme si uložili do skriniek. Zrazu sme zacítili príšerný zápach. Je to neuveriteľné, ale skutočne sa to stalo. Bol to otrasný zážitok. Jeden z nás, Východniar, ktorého sme prezývali "Koky" pri rozbaľovaní svojich vecí a odkrytí viečka na ešuse, našiel v ešuse ľudské výkaly. Privolali sme službukonajúceho dozorcu "Džungala" - škaredého. Toto sme mu ukázali. Tento sám tomu nechcel veriť. Dozorca bol v rozpakoch. Nevedel, čo má robiť. Na naše veľké naliehanie, dal Kokymu tento ešus vymeniť. Koky dostal druhý ešus, ale starý, opotrebovaný.
Hneď na začiatok to bol veľmi nepríjemný zážitok, ktorý nám nepridal na optimizme. Tento zážitok nás otrávil. Aj bachari nás privítali veľmi odmerane. Ba niektorí nám hneď dali pocítiť, že s nami nebudú dobre vychádzať. Po ustrojení, asi po hodine prišli za nami vyššie šarže bacharov. Jeden z nich, silnej postavy, v tvári červený ako paprika sa nám predstavil: "Ja sa volám XY a budem vám výchovný." Tu ho volali "Ruský vojak." Ten nám nariadil zobrať si všetky veci, nastúpiť na chodbu. Odviedli nás na najvyššie poschodie, IV. oddiel. Ubytovali nás vzadu na chodbe na ľavej strane. Tak nás tam zašili, že sme mali problém s orientáciou, v ktorej časti väznice sa nachádzame. Boli sme už z tejto eskorty, z tohto zmätkovania unavení a nervózni. Táto cela bola pomerne väčšia, s viacerými oknami. Výhodou bolo, že tu boli len dvojaky postele. Na cele boli záchody extra zamurované, nie ako na samotách v Leopoldove. Po uložení veci som sa rozhliadol a zbadal som medzi nami väzňov, ktorí predtým neboli u nás na politickom oddelení, ale boli z Leopoldova, z oddielov. Títo neboli odsúdení podľa Hlavy I, ale mali súhrnné tresty, to znamená § 109-kopečky alebo nadávanie na predstaviteľov. Títo mali len bočný alebo podružný §. Bolo to zvláštne, že na našej cele sa nachádzali štyria noví, ktorí mali takéto prípady. Osobne predtým som z nich ani jedného nepoznal.
Na cele sa začali vytvárať nové partie, tzv. kolchozy. Sám som sa však po skúsenostiach z Leopoldova do týchto spolkov a debát v skupinách nepúšťal. Kolchozy sa vždy skôr alebo neskôr rozpadli. Po čase si nedôverovali a išli si na nervy. Spoločné mali fajčivo, potraviny a iné veci. Práve tieto veci boli príčinou rôznych nezhôd a škaredých bitiek. Ja som chcel byť nezávislý, aby som zbytočne neprišiel do konfliktu. Neraz sa stalo, že tieto nedorozumenia končili súdom. Bolo bežnou praxou, že väzni dostávali nášupy. Vo väzenskej hantirke to znamená, pridávanie trestu. Vo veľa prípadoch bolo, že do väzenia prišli za bitku s piatimi mesiacmi a ani po desiatich - pätnástich rokoch sa nemohli dostať domov. Výhodou tu bolo, že sa čaj dal kúpiť za desať korún a bolo ho tu dostatok. Aj keď bol zakázaný, za čaj sa tu nejako netrestalo.
Na cele medzi nami sa nachádzalo niekoľko väzňov, ktorí mali desať až dvadsať rokov trestu. Tí, čo mali veľa trestu, závideli tým, čo mali málo alebo mali väčšiu časť trestu za sebou. Väzni trpeli ponorkovou chorobou. Bol tu veľmi prísny režim. Každé ráno boli tvrdé polhodinové rozcvičky. Samotní ilavskí väzni sa tomu čudovali, že ako tvrdo s nami jednajú. V jedno ráno nás odviedli zo IV. oddielu dole, kde sa nachádzali dielne pracoviska Tesla. Bol tu veľmi zlý vzduch, nasýtený kyselinovými výparmi. Pájkovali sa tu súčiastky pri výrobe rôznych výrobkov. Pridelili nám dielňu asi 10 x 10 m, kde sme mali pracovať dvadsiati. Všetko tu bolo veľmi stiesnené a nepohodlné. Pracovali tu aj iní odsúdení, z iných oddelení na iných zmenách. Na začiatku sa hneď vyskytli zmätky. Bolo nám oznámené, že nás preradia z Tesly, na ZDA Partizánske, kde sa budeme podieľať na výrobe obuvi, tzv. ručné šitie. Za krátky čas sme zistili, že ventilátor, ktorý mal odsávať vzduch, sa len točil, ale vôbec neodsával. Zistili sme to zapálením novín pri ventilátore. Plameň na pohyb vzduchu vôbec nereagoval. Odsávací otvor bol zapchaný. Po prvých zmenách nás bolela hlava. V hrdle sme pociťovali pálenie s výparov kyselín, pretože sme sa striedali s pracoviskom Tesla. Boli sme z toho všetci nešťastní. Začali sme si uvedomovať, že je to pre nás istá likvidácia.
Strava bola veľmi biedna, biednejšia ako v Leopoldove. Nemastná, neslaná, bez chuti. Jedine v čom sme mali šťastie, že sme vždy pri večeri dostali prídavok vajce, kabanos alebo syr, čo sa vždy striedalo dookola. Pracovisko, ručné šitie sa tu začínalo a nikto nám nevedel povedať, aká bude norma pre nás. Zatiaľ sme boli v štádiu zaučenia. Práca so šidlom a priadzou bola dosť ťažká. Keď sme našívali zvršky na podrážky z kože, pri zaťahovaní uzlíkov sa nám vytvárali veľmi tvrdé mozole. Aby sme mohli pokračovať v práci, museli sme používať ochranné prostriedky z kože na rukách a prstoch. V prvých dňoch sme ušili jeden až dva páre za zmenu. Dával som si pozor na kvalitu, aby uzlíčky v podrážkach nebolo vidieť ani zvrchu, ani zospodu topánky. Šilo sa bielou priadzou. Boli to nové typy topánok. Zákazky do NSR. Ja som sa zameral na kvalitu. Pretože tí, čo sa ponáhľali, museli párať celé páry topánok. Majster, ktorý dochádzal z Partizánskeho, bol solídny a skúsený človek. Mne pri prvom rozhovore takmer pošuškal: "Neponáhľajte sa, norma ešte nie je stanovená. Ani sám neviem povedať, ako to pôjde ďalej." Na dielňu prichádzali bachari a majstri z civilu a každý nás inak balamutil. Keď nakoniec normu stanovili na trinásť párov, všetci sme boli z toho takí nešťastní, že sme nemohli ani spávať. Obšiť dvadsaťšesť topánok za osem hodín, väčších čísel, 12 alebo 13 bolo takmer nemožné. Toto pracovisko bolo horšie, ako Kovošrot v Leopoldove. Bolo to vyslovene na likvidovanie ľudí.
Disciplína na cele bola veľmi sprísnená. Pedantné prehliadky, kde sa kontrolovalo takmer všetko, boli nielen v sobotu, ale aj v stredu. Problémy nám začala robiť aj cenzúra. Hromadne nám vracali nielen súkromnú ale aj úradnú korešpondenciu s odôvodnením, že sú husto popísané riadky alebo listy sú nečitateľné. Listy nám boli vracané u nášho výchovného Ruského vojaka, ktorý s nami jednal veľmi arogantne. Nervozita a nespokojnosť sa prudko stupňovala. U nás na pracovisku sa takmer nedalo ani dýchať. Ilavskí väzni sa nás pýtali, že prečo nám zvonku zamurovali ventilátorový otvor. Chodili si nás obzerať z vedenia Ilavskej väznice, vyšší úradníci. Raz som sa ozval aj ja, pretože ma pálilo v hrdle a prieduškách, čo sa u mňa stupňovalo. Na tejto dielni nefungovalo ani WC. Pracovní bachari nás podľa našej potreby neboli ochotní púšťať na WC. Bolo to tu hotové peklo. S jedným odsúdeným, ktorý bol z Popradu som sa dohodol, že napíšeme sťažnosť na Správu väzníc na Ministerstvo spravodlivosti do Bratislavy. V týchto sťažnostiach sme nezávisle na sebe opísali podmienky v dielňach, v akých sme pracovali. Tieto sťažnosti sme odoslali a nasledujúci deň sme boli s Ferom vyzvaní, aby sme sa ustrojení hlásili v kancelárii Ruského vojaka. Po zaklopaní nás hneď vyzval, aby sme vstúpili. V kancelárii sa nachádzal ďalší bachar ozrutánskej postavy, ktorý vyzeral ako obor a ruky mal ako opica. Bol povestný tým, že bol alkoholik a veľmi nebezpečný človek. Obidvaja začali po nás hulákať: "Ako si to dovoľujete takéto niečo písať na Správu? Hneď vám tu na mieste rozmlátime papule. Vy jedna zberba. Nemyslite si, že ste v Leopoldove. Tu budete robiť, ako mi budeme chcieť!"
Ako povedali, tak aj urobili. Huby nám rozmlátili dokonale. Keď sme mali nárokový deň na lekára, prihlásili sme sa na ošetrovňu. V tom období bolo veľmi chladné počasie a ako je známe, Ilavská väznica je kamenná pevnosť. Niektorí väzni prechladli. Na ošetrovni nám službukonajúci personál začal nadávať a bezdôvodne urážať. Vyhodili nás odtiaľ za doprovodu nadávok a urážok.
Všade, kde sme sa pohli, nám len nadávali, bili nás a dávali nám pocítiť, že si nezaslúžime nosiť názov "Človek." Boli sme tu veľká nula. Proste nič. Ľudia určení k likvidácii. Vrah bol nepriateľom len toho, koho zabil a jeho rodiny ale my sme boli nepriateľom celej spoločnosti a to nám bolo treba dať poriadne pocítiť.
V Ilavskej väznici neradi predpisovali lieky z toho dôvodu, že si potom odsúdení kupovali menej liekov od bacharov . Väzni mali zažívacie ťažkosti od zlej stravy. Pamätám si, ako sme raz na obed dostali len potrhané cesto, ktoré sa nedalo identifikovať, z čoho bolo vyrobené. Bola to gebuzina bez vône a chuti. K tomu ako polievka bola čistá horúca voda. Bol to pravdepodobne vývar, v ktorom sa varila tá cestovina. Takéto Menu by hocikto nedokázal vymyslieť. Určite to bol odborník na Gastronómiu a zdravú výživu.
Aj vtedy som si spomenul na slová kňaza, ktoré mi pri nástupe povedal: "Chlapče, ak chceš prežiť, musíš zatvoriť oči a zjesť všetko. Pretože ak budeš stravu vyhadzovať, tvoj organizmus bude podvyživený a neprežiješ ten veľký trest." Tieto slová som mal stále na zreteli. Túto gebuzinu som si vylepšil tak, že do cestovín som si nakrájal kúsky syra a pridal horčicu. Keď som to dal ochutnať niektorým spoluväzňom, tak sa divili, ako som to vylepšil, že je to už jedlé. Ja som mal vo zvyku, čo mi ostalo už hádam na celý život, že nikdy nezjem všetko, ale vždy si kúsoček nechám na zajtra, lebo nikdy neviem, čo bude zajtra, pozajtra. A tak som si stále z prídavku odložil, lebo som nevedel, čím nás prekvapia v nasledujúci deň. Či jedlo, ktoré dostaneme, bude jedlé. Dobre som poznal žalúdočné kŕče od hladu. Jeden chlapec mal vo zvyku hovoriť, že hladný ani pes nezaspí. Veru, častokrát som si pripadal ako hladný pes. Nielen ja, ale všetci sme boli ako hladní bezzubí psi. Našim veľkým šťastím bolo, že nám bolo umožnené urobiť si núdzový nákup za posledné peniaze, ktoré nám ostali z Leopoldova. Takže som si prikúpil tie najnutnejšie potraviny: masť, horčicu, soľ, cukor, kyselinu citrónovú, ktorú sme si dávali do vody a tú sme pili. Z minulých rokov som poznal, akí boli väzni nervózni a podráždení, keď boli hladní. Aj na pracovisku, kde sme začali robiť aj odpoludňajšie zmeny, bola nervozita o to väčšia, že bola veľmi zlá večera, ktorú väzni poväčšine ani nebrali.
