Nezverejnení a doplnení agenti ŠtB| 17.November 1989-Zamatový podvod!| Pamätník usmrtených na hraniciach| Nepotrestané zločiny| Rozhovory-udalosti-názory| Od našich autorov| Pripravujeme| Nezabúdame na okupáciu v roku 1968| US POWs - Pamäť a svedomie| Reagujeme | Svedectvá| Doporučujeme| Nebojte sa!| Právo a zákony | Literárna rubrika| Emil Švec: Nezákonnosť na pokračovanie| Vladimír Hučín-politický väzeň Zamatu| Stanovy a informácie o organizácii| Hlavná stránka

Literárna rubrika


Späť

3. Kapitola

Útek

V sobotu 10. júna som mal návštevu mojej rodiny. 11. júna som bol postavený do stráže o 16.oo hod. Na túto chvíľu som dlho čakal. Pomyslel som si : "Teraz sa naskytla tá príležitosť, ktorú musím využiť." Bola to sila, ktorá so mnou lomcovala a hnala ma vpred. Stále ma niečo povzbudzovalo. "Buď teraz alebo nikdy!" Fyzicky som bol na tom dobre. Každý deň som behal, posilňoval. Všetko som robil preto, aby som mal dobrú kondíciu. Toto miesto bolo ako stvorené na emigráciu, lebo bolo vzdialené od nášho oddielu niekoľko kilometrov v lese, smerom na západ. O 22.00 hod. som opäť nastúpil do stráže. Bol som strašme napätý. Túžba po neznámych miestach sa stupňovala. Nebolo času dlho uvažovať. O 22,45 hod. som sa definitívne rozhodol. Teraz prišla tá pravá príležitosť. Potichu a nenápadne som sa začal vzďaľovať od stanovišťa, kde som strážil. Srdce mi silno búchalo. Po chrbte mi stekal studený pot. Všade bola strašná tma. Nevidel som pod nohy. Zle sa mi utekalo. Stále som sa potkýnal, padal, vstával a zase utekal. Útek tým, že bola veľká tma, bol sťažený. Po prebehnutí troch až štyroch kilometrov sa začalo blýskať. Keď sa zablyslo, videl som pred sebou len les, nič viac len les. Vôbec som netušil, že sa blíži prietrž mračien. Zrazu začalo prudko liať. Zmokol som tak, že na mne neostala ani jedna nitka suchá. Moje oblečenie sa dalo doslova žmýkať. V živote som takúto búrku nezažil. A ak zažil, tak som ju pravde podobne prežil v našom dome, kde bolo vždy príjemne. Začala mi byť zima. Mokré studené oblečenie som mal nalepené na tele, ktoré mi prekážalo pri úteku. Zrazu som stúpil na niečo, čo mi vyskočilo pod nohou. Veľmi som sa zľakol, padol som a zviera utieklo. Bola to srna alebo jeleň, čo ma poriadne vystrašilo. Pri páde som sa udrel, ale našťastie nezranil. Po tomto páde som už utekať nevládal. Zo šoku som úplne stratil orientáciu. Vedel som, že musím utekať, ale nevedel som kde. V tom ma pochytil veľký strach. Nedalo sa orientovať ani podľa stromov, ani podľa oblohy. Všade bola iba voda, tma a stromy. "Kde je západ?" pýtal som sa sám seba, "ako som sa mohol takto zamotať?" Nechápal som. "Ja som spanikáril. Je to možné? Kde je pre boha ten tvoj vysnívaný západ?" Stále som si kládol tú istú otázku, ale odpoveď som na ňu nenašiel. Bol som zúfalý. Čo idem pre pána Boha teraz robiť. O pár hodín som zbadal svetlo. Keď som sa priblížil k nemu, zistil som, že je to nejaká hospodárska budova - statok. Opatrne som sa priblížil k okraju budovy, kde som si chcel zapáliť cigaretu a pouvažovať, čo idem robiť ďalej. Zistil som, že nielen ja, ale aj cigarety sú úplne premočené. Nedali sa fajčiť. Pri stene som zbadal staršieho muža, ktorý práve fajčil. Opatrne som sa k nemu priblížil, pozdravil som ho, ani sa ma nejako nezľakol. Bol už zvyknutý na vojakov v objekte. Zrejme sa nachádzal v pásme, kde častejšie cvičili vojaci. Podľa toho, čo mi tento strážnik povedal, neboli tu zvláštnosťou ani nočné výsadky vojakov. Po priateľskom rozhovore ma dotyčný muž ponúkol cigaretou. Zistil som, kde sa nachádzam. Bol som neďaleko Lúky. Tento statok bol ďaleko od dediny. Telefón tam nemali, takže spomínaný muž nemal šancu nikoho na mňa upozorniť. A ak aj možnosť mal, nemal záujem. Prvé moje stretnutie s človekom na úteku dopadlo veľmi dobre. Vybral som sa smerom k dedine. Na okraji dediny na ceste pri priekope bola odstavená motorka. Pomyslel som si, že táto by mi mohla pomôcť. Skúsil som ju naštartovať a podarilo sa. Nasadol som a prešiel som na nej niekoľko kilometrov. Bolo nad ránom. Už začalo svitať. Stále som bol mokrý, bola mi veľká zima a trápil ma už aj hlad. Čo by som tak bol dal za teplé šaty, kúsok chleba a jednu cigaretu. Začínal som si uvedomovať, že ma môžu chytiť. To by sa pre mňa skončilo veľmi zle. Keď mi došiel benzín, bolo už ráno. Pri ceste som zbadal odstavené auto. Bol to biely fiat 850. V aute boli dvaja ľudia. Muž a žena, zrejme milenci. Týchto som požiadal, aby ma zviezli po ceste, ktorá išla k hraniciam na západ. Na vyrušených milencoch som videl, že mi nemajú záujem pomôcť. Tak som si chcel pomôcť klamstvom. V tom čase sa totiž práve odohrala hrozná udalosť. Zamestnanec nemocnice, nejaký Šuster, zastrelil pri kontrole vozidla policajta. Vedel som, že v niektorých oblastiach Západných Čiech boli rozostavané hliadky. Vyzval som ich: "V danej situácii ste povinní dať vozidlo policajtom alebo vojakom." Títo sa značne vyľakali a povedali: "My sme ochotní vás odviezť, kde budete potrebovať." "Dobre", povedal som a sadol som si na zadné sedadlo. Vedľa mňa na sedadle bola položená sieťka plná piva Staroprameň. Ja som si samopal, s ktorým som celý čas utekal, položil na túto sieťku, hlavňou šikmo dolu, medzi predné sedadlá. Po ceste sme sa rozprávali o bežných veciach. Asi po polhodine jazdy mu začala blikať červená kontrolka palivovej nádrže. V tom, ako na potvoru, sme sa skutočne približovali k čerpacej stanici. Už na čerpacej stanici, ako vodič zastal a zatiahol ručnú brzdu, prudko sa otočil dozadu a vrhol sa na mňa tak silno, že sedadlo na ktorom sedel sa odtrhlo z koľajničiek. Keďže auto nemalo zadné dvere, videl som, že nemám žiadnu šancu dostať sa z neho von a utiecť. V aute sa strhla bitka. Čo čert nechcel, pri tej šarvátke samopal vystrelil. Pravdepodobne sa odistil zachytením do sieťky z laniek z umelej hmoty, v ktorej bolo to spomínané pivo. Našťastie, výstrel nikoho nezranil, pretože smeroval do podlahy, von z auta. Medzitým pumpár začul tento výstrel. Rýchlo dobehol na pomoc k autu, pretože nevedel, čo sa tam deje. S pomocou pumpára ma zadržali a privolali políciu, ktorá tam prišla na troch autách - volgách. Ja som sa v žiadnom prípade nechcel brániť s použitím zbrane. Odviezli ma do Karlových Varov na policajnú stanicu. Táto sa sčasti nachádzala v suterénne, kde boli aj zadržiavacie cely. Tu som sa musel prezliecť do teplákov. Predtým, ako som sa prezliekol do teplákov, musel som sa ísť osprchovať. Keď som sa sprchoval, prišli za mnou štyria policajti a tak ma zbili, že takú bitku som v živote predtým nikdy nedostal. Keď ma prvýkrát udreli po tele, tak som si myslel, že ma rozťali na poly. Tu som si začal uvedomovať, že krásny sen o cudzích krajinách je v háji a pre mňa začína doslova peklo.
Späť
1. kapitola
SLOBODA

4. kapitola
Väzba

5. kapitola
VYŠETROVANIE

6. kapitola
POJEDNÁVANIE

8. kapitola
Leopoldov, tvrdá realita...

10. kapitola
Sivý

11. kapitola
Bitka

12. kapitola
Husáková cela

14. kapitola
Doktor

14. kapitola
Guláš

20. kapitola
Staré kazematy

25. kapitola
Návšteva

29. kapitola
Eskorta do Ilavy