Guláš
Na obed sme dostali guľáš, čomu sme sa dosť divili. Keď sme ho začali jesť, bol veľmi pikantný. Ešte sme ho ani nedojedli, a už nás veľmi začali bolieť bruchá. Dostali sme takú hnačku, akú som v živote nezažil. Na dielni sme mali len jedno stúpačkové WC a všetci sme ho potrebovali použiť. Vyriešili sme to tak, že jeden bol priamo nad dierou a ostatní sme sa zadkami tlačili k nemu, čím bližšie k diere. No išlo to žiaľ po podlahe. Potom sme to splachovali vodou z vedra. Takýto obed dostal aj môj spolubývajúci MUDr. Milan, aj keď mal diétu. Na oddiele museli vyprázdniť kinosálu, kde dávali pacientov. Na druhý deň som sa hlásil k lekárovi, lebo ma ešte stále bolelo brucho. Raňajšiu službu mal na moju smolu zase Cigáň. Dozorca, ktorý odprevádzal nemocných na ošetrovňu ma k doktorovi nezobral, čo ma strašne rozčúlilo. Začal som kopať do dverí, na čo pribehol Cigáň a klamal ma, že k doktorovi ešte nešli. Toto však nebola pravda. Cigáň dokonca na mňa zavolal pohotovosť. Pustili na mňa psa, ktorý ma prevalil, pričom popadali skrinky na izbe. Potom ma začali biť. Ja som preskočil zábradlie, kde bolo veľmi riedke sito z drôtov, toto sa rozišlo a ja som spadol zo štyri metrovej výšky na prízemie na betón. Pocítil som veľkú bolesť. Zaregistroval som, že som celý krvavý a košeľu som už nemal. O tú som prišiel pri bitke, keď mi ju úplne roztrhali. Potom ma chytili za nohy a odniesli do samoväzby č.34. Následne dobehol Žárovka a dal mi tridsať dní samoväzby. Dodnes nechápem, ako som túto bitku a pád mohol prežiť. Zdá sa to neuveriteľné, ale bolo to tak. Nechápal som, za čo som dostal bitku. Bol som chorý, mal som bolesti brucha, celú noc ma preháňalo, tak som chcel lieky. Nič viac. Za túto moju požiadavku som dostal bitku, na ktorú do smrti nezabudnem. Bachar Cigán všetkých politických väzňov na smrť nenávidel. Nadával nám: "Vy svine fašistické, gardistické."
Po samoväzbe ma dal na celu B, kde boli ubytované len samé kriminálne živly. Boli sme tam traja. Jeden sa volal Ičo, ktorý opitý odstrelil brokovnicou vlastnému otcovi hlavu zozadu. Druhý sa volal Manták. Tento mal dvanásť rokov trestu za kanibalizmus. Spolu so svojou manželkou upiekli a skonzumovali svojho 4,5 ročného syna . Chystali sa to urobiť aj so svojou dcérou. Držali ju v pivnici a čakali na príležitosť. Zachránila ju okoloidúca žena, ktorá išla okopávať zemiaky. V pivnici počula nárek. Táto zavolala políciu, ktorá našla na hnoji pozostatky synovho tela. Mantáka so ženou našla polícia v krčme - obidvoch opitých. Títo dvaja tiež pracovali na Kolíčkoch. Laci ich trestal tak, že keď si objednali tabak, tak do vrecúška im dal len korene z tabaku a účtoval im to, ako kvalitný tabak. Najhoršie sa mi bývalo s týmito kriminálnikmi. Doslova sa mi protivili. Keď som sa pozrel na Mantáka, tak sa stále oblizoval. Ako keby bol hrdý na to, čo urobil. Strašne ma provokoval. Chcelo sa mi z toho zvracať.
Ičo si dával na noc nohu do veľkého ešusa. Malý si dával pod ucho a takto počúval nejakého ducha. Bolo to hrozné bývať s takýmito psychopatmi. Bál som sa, že to psychicky s nimi nevydržím. Na základe tohto psychického náporu som sa išiel sťažovať Sivému. "Prečo bývam s takými psychopatmi? Veď to sa nedá vydržať!" Za túto sťažnosť som dostal tridsať dní samoväzby. Sivý ma chcel potrestať, ale mne bolo samému lepšie, ako s týmito bláznami. Okrem toho, že boli blázni, tak ešte aj strašne smrdeli. Keď sme mali výmenu bielizne, tak oni si nevymieňali nič. Vôbec im nevadilo, že sú špinaví a smrdia.
V samoväzbe som nebol sám. Objavil som tam väčšieho pavúka, ktorému som dal meno Zifo. Dohadzoval som mu muchy do siete, ktoré mi tam strpčovali pobyt. Keď som mal nachytané muchy, zaklopal som mu na stenu trikrát a Zifo vždy vybehol. Takto sme sa spriatelili. Bol som rád, že mám aspoň nejakú spoločnosť, ktorá mi neublíži. Počas samoväzby nám dovolili ísť na vychádzku na dobu 15-20 minút. Táto mala trvať hodinu. Ja som samoväzbu celkom dobre znášal. Dalo sa tu meditovať. Keď bol človek hladný, tak mal veľmi čistú myseľ. Keď mi skončila táto samoväzba, dali ma späť na Hlavu I. Toto oddelenie som mal rád, pretože tu boli sami inteligentní ľudia. Bolo tu ticho. Nevznikali bitky. Väzni boli k sebe pomerne tolerantní.
Na oddelenie Hlava I. stiahli odsúdeného, ktorý pochádzal od nás z Rajca. Tento mal pruh, tak som mu pomáhal plniť výkonovú normu. Bol vyučený maliar, takže vymaľoval celú budovu Nových samôt. Skutočne veľmi pekne. Po chodbách pomaľoval ornamenty, čo skrášlilo samoty. Použil tu teplé farby. Prezradil mi, že ešte z pracoviska BEZ - ky, chodieval maľovať aj súkromné byty dozorcom. Pomáhal aj pri vydávaní stravy. Tento môj spolubývajúci bol odsúdený za nadávky na vtedajšieho prezidenta. 1. novembra 1974 mal výstup.
Na vedľajšom pracovisku Kovošrot Bratislava, kde pracovali takmer všetko Rómovia, bol tiež tvrdý režim. Slabší väzni, ktorí nevládali splniť normu, boli ku koncu zmeny vyväzovaní na pletivo a tenkým gumeným káblom bičovaní, čo mi pripadalo ako stredovek. Keby som to nebol videl na vlastné oči, tak sám tomu nechcem veriť. Bili ich nielen brigadíri, ale aj bachari. Aj na Hlave I. sa praktizovalo, že neplničov priviazali k mŕtvej koľajnici a museli tam stáť aj dve hodiny navyše. Bachar - pracovný, prezývkou Rozviečík neváhal odsúdeného obliať aj vedrom vody, napriek tomu, že už bolo chladné počasie. Preto na pracovisku Kovošrot bolo veľa sebapoškodzovačov, ktorí sa podrezali žiletkou alebo si sami nechávali odseknúť jeden alebo viac prstov. Na našom pracovisku bol nový brigadír, ktorý po-chádzal z Popradu. V civile pracoval ako kuchár, kde takmer zruinoval celú kuchyňu. Tento bol na nás veľmi prísny. Po rokoch som sa dozvedel, že ho našli obeseného na popradskej stanici.
Takto mi uplynul rok 1974. Vo väzení som bol už tretí rok. Stále sa mi ešte nedalo tomu uveriť, že je to pravda. Za tento čas som si ešte nezvykol na tunajšie pomery. V kútiku duše som dúfal, že sa stane niečo, čo ma oslobodí od tohto hrozného trestu. Veď predsa som nikomu tak strašne neublížil, aby som musel takto trpieť. Bol som však nepriateľ republiky. Vrahovia to mali ľahšie, lebo tí mali len niekoľko nepriateľov, ale ja som bol nepriateľ celej republiky. Vlastizradca.
Z vonkajšieho pracoviska, kde sa stavala administratívna budova väznice, sa cez výkon podaril útek jednému väzňovi z Bratislavy, ktorého nakoniec tiež chytili, ale trvalo to dlhé mesiace. Ten mal malý trest. Až mi to bolo smiešne, že utekal.
V tomto čase zomrela moja obľúbená speváčka Evička Kostolányiová. Keďže bola ešte veľmi mladá nato, aby od nás navždy odišla, bolo mi jej veľmi ľúto. Vtedy som mal pocit, že na tomto svete spravodlivosti niet.
Aj prezident republiky Ľ. Svoboda bol už veľmi nemocný. Zastupoval ho už l. tajomník KSČ Dr. Gustáv Husák. Na jar 1975 sme si museli vytrpieť mesiac chladu. Na samotách bolo známe, že v októbri a marci sa tam nekúrilo. Na Hlavu I. stále prichádzali noví a noví väzni. Objavili sa tu aj Jehovisti, ktorí boli kruto prenasledovaní. Hospodár budovy Laci ich priam nenávidel. Nadával im do 144 000 psychopatov. Okrádal ich na strave všade, kde sa dalo. Ja som ich zastával a povzbudzoval som ich do života. Niektorí boli z takého jednania veľmi podráždení a znechu-tení. Niekedy sa stávalo, že sme si na cele zahrali aj kocky. Ja som vo voľnom čase stále čítal knihy. Z nich som sa dozvedel veľa nových informácii. Keď som sa začítal do deja, tak myšlienkami som sa preniesol tam, o čom som čítal. Ako keby som ani nebol vo väzení. Ako keby sa mi na pár hodín podarilo z neho uniknúť. Aspoň duchom, keď už nie telom. Niekedy sa mi stalo, že som sa tak začítal do deja a keď ma vyrušili, tak som bol sklamaný, že nie som tam, ale vo väzení. Knihy som strašne miloval. Zakázali mi študovať, maľovať, nesmel som sa učiť jazyky. Ani len taký nie ako bol ruština a maďarčina, ale čítať mi nemohli zakázať. Niektorým väzňom náčelník dovolil aspoň tieto jazyky. Iné boli prísne zakázané. Vďaka knihám som sa duševne nespúšťal. Niekedy som celé hodiny pozoroval vrany, ktorých tu bolo neúrekom počas celého roka. V pevnosti pri ošetrovni boli 250 ročné lipy, kde tieto vrany hniezdili. Vrany nie sú sťahovavé, ale počas jarných a jesenných mesiacoch prelietavali obrovské kŕdle, dlhé aj dva, tri kilometre. Niekedy na sever, inokedy na juh. Ba stávalo sa mi, že mi z okna ukradli aj jedlo, ktoré som si odložil.
Prišiel rok 1975 a v Helsinkách sa uzatvorila zmluva Európskych bezpečnostných národov. Udiali sa voľby prezidenta. Za prezidenta bol zvolený Dr. Gustáv Husák. Pred voľbou prezidenta sa vedelo, že bude amnestia, na ktorú sa väzni veľmi tešili. Amnestia však bola veľmi slabá, väčšinou len na neúmyselné trestne činy. Emigrantom, čo žili v cudzine bolo sľúbené, že keď sa vrátia naspäť do vlasti, nebudú potrestaní. Napriek tomu, skutočnosť bola taká, že viacerí po návrate boli potrestaní.