Predhovor

(ku knihe Mariána Dudinského, „Kmotrou mi bola ŠtB“)

Kniha skúseného novinára Mariána Dudinského zauj­me už svojím netradičným názvom, pretože zimomriavky vyvolávajúca téma o Štátnej bezpečnosti bola, je a natrvalo ostane v povedomí slovenského a českého národa bolestne aktuálnou. Najmä preto, že u desaťtisícov našich občanov - mnohí z nich už odišli tam, odkiaľ sa nekupuje spiatoč­ný lístok - zanechali pracovníci tejto vyslovene zločinec­kej organizácie „vysoko majstrovské" a nezničiteľné stopy v podobe mučenia a týrania, ponižovania ľudskej dôstojnos­ti, systematického pošliapavania základných ľudských práv atď. Vo svojom súhrne mali tieto príkoria za následok trvalé zmrzačenie alebo smrť nevinných.

Nejeden čitateľ tohto skutočného tragického príbehu mladého slovenského novinára si v spravodlivom rozhorčení položí otázku: „Aj týchto ľudí bez trošky citu, bez sŕdc dokázali porodiť slovenské a české matere? To je predsa nepochopiteľné, neuveriteľné, neskutočné... To je zaiste fan­tázia najvyššieho stupňa!"

Áno, na matky s takýmito potomkami možno vzťaho­vať varovné slová jedného z najväčších básnikov, filozofov a štátnikov sveta - J. W. Goetheho: „O, wäre ich nie gebo-ren!" (Ach, kiež by som sa radšej nebol nikdy narodil!).

Publikácia zaujme čitateľov všetkých vekových kategó­rií a osobitne mladú generáciu. To aj preto, aby spoznali, že aj v holubičom národe slovenskom a českom sa našli jednot­livci, ktorí boli ochotní za nemalé hmotné výhody, za oslnivú rýchlu kariéru, za získanie pocitu neohraničenej všemohúcnosti nad nevinnými uväznenými i sadisticky mučenými demokratmi a disidentmi, západnými letcami-hrdinami, po­četnými kňazmi i biskupmi nechať sa naverbovať do radov im duchovne blízkych a spriaznených.

Je morálnou povinnosťou autora podeliť sa so svojimi trpkými skúsenosťami, so svojou „kmotrou" - ŠtB. Pretože história sa aj v tomto prípade, žiaľ, opakuje... Uvedomujeme si dostatočne, že ide o osud národa, našich detí a milovaných vnukov? Ako ich chceme účinne ochrániť pred týmto zlom ziel, pred týmto peklom pekiel?

„Osvedčenou" pracovnou metódou ŠtB bola lož, pod­vod, zákernosť, násilie a krutosť, ktoré vo veľkej miere doká­zali obohatiť o množstvo nových foriem. Výdatnú pomoc pri páchaní zločinov poskytovala v tomto smere častá výmena vyšetrovacích a mučiarenských skúseností medzi vedúcimi predstaviteľmi tajných služieb zo všetkých štátov zotroče­ných komunizmom.

Aj prípad Mariána Dudinského „vyrobila" Štátna bezpečnosť na základe výpovedí falošných svedkov s úmyslom získať autora knihy za spolupracovníka, donášača či uda­vača ďalších ľudí. Autor sa však nedal zlomiť ani lákavými sľubmi, ani vyhrážkami. Človek však neprestáva žasnúť nad tým, kto všetko bol registrovaný ako spolupracovník tejto zločineckej organizácie. Dnes mnohí z nich vystupujú bez najmenšej stopy hanby ako puncovaní demokrati, repre­zentanti práva a spravodlivosti, ako zanietení obhajcovia ľudských práv!

Nekalé praktiky ŠtB pri vyhľadávaní triedneho nepria­teľa som mal možnosť zažiť na vlastnej koži - hoci, našťas­tie, nie v takom rozsahu ako autor tejto publikácie.

              Moja prvá konfrontácia s ŠtB sa uskutočnila na zákla­de „pozvania" na pohovor v ich šedej rezidencii na ulici Februárového (ne)víťazstva v Bratislave. V tom čase som pracoval ako vedúci právneho odd. v bratislavských Elektromontážnych závodoch. Vyšetrovanie prebiehalo v novembri 1956, teda v oných krutých päťdesiatych rokoch budovania socializmu, ktoré priniesli toľko nevysloviteľného utrpenia mnohým statočným ľuďom. Viacerých mučili, odsúdili a aj popravili.

Vedel som, že pozvanie tejto organizácie neveští nič dobré. V onen novembrový deň zobral som si vrecko s osob­nými vecami. Tajní agenti ma ohúrili obvinením, že som na pracovisku verejne schvaľoval kontrarevolúciu a biely teror^u v susednom Maďarsku z októbra 1956, ktorý dnes aj samotná Maďarská robotnícka strana vyhlasuje za národné povstanie porobeného národa proti sovietskym okupantom.

 Cítil som, že ide o udanie konfídenta. Kategoricky som trval na okamžitej osobnej konfrontácii s udavačom, o čom mám aj kópiu z neskôr doručeného listu. Dodnes však ne­viem, kto ma udal, a tak zapríčinil trpké chvíle mne i mojej rodine.

Pri čítaní tejto knižky i ďalších diel s podobnou te­matikou sa logicky vynára naliehavá otázka, či vôbec jes­tvuje spôsob, ktorým možno po strašných skúsenostiach s praktikami všemocnej zločineckej organizácie definitívne zamedziť ich reprízam. Ak existuje dôsledné uplatňovanie princípov demokracie a pravdy v živote spoločnosti, potom azda najvýstižnejšiu charakteristiku podáva v tomto smere Fancois Fénelon de Salignac (1651-1715),   francúzsky  pedagóg a arcibiskup a zároveň odvážny kritik absolutizmu kráľa Ľudovíta XIV.: „PRAVDA BEZ MOCI A MOC BEZ PRAVDY - AKÉ JE TO STRAŠNÉ!"

             Táto axióma platí v plnej miere pre všetky diktatúry v dejinách ľudstva a osobitne pre diktátorské štátne režimy dvadsiateho storočia, v ktorých vládli komunisti.

Príčiny tragédie ľudstva však spočívajú v tom, že samo sebe je vinníkom a aj katom, keď s nepochopiteľnou vytrvalosťou sa riadi podľa výroku majstra kritického realizmu Honore de Balzaca (1799-1850): ,Milujem pravdu. Myslím, že ju ľudstvo potrebuje. Ale ešte viac treba ľuďom lož, pretože:

  - lož im lichotí,

  - lož ich utešuje,

  - lož prebúdza v nich nekonečné nádeje.

   Bez lži by ľudstvo zahynulo od zúfalstva a nudy!"

    Balzacove kritické slová o potrebe pravdy a lži možno doplniť čerstvým, avšak par excellence diskutabilným úsud­kom spisovateľa Vladimíra Mináča      paradoxne v ko­munistickej PRAVDE: „Pravda je taká vzácna ako kométa, ktorá sa objavuje raz za sto rokov: lož je však každodenná... Lož napríklad v politike, v obchode alebo v láske, je vždy účelová: politik víťazí vo voľbách lživými sľubmi, obchodník hromadí peniaze na základe lživých informácií a mládenec luhá o láske, o ktorej nevie ani toľko ako tetrov hlucháň, aby svoju dočasnú večnú dievčinu dostal do vodorovnej polohy... Pravdu hovoria iba blázni, spasitelia a iní čudáci... Všetci sú to ľudia nezvyčajní, nejakým spôsobom posunutí z normálu; môžeme si ich tu a tam aj ctiť a vážiť, no každodenný život s nimi je nepredstaviteľný..."

Každý dospelý, najmä starší človek je teda v dôsledku svojich pozitívnych i negatívnych skúseností nútený formulovať svoj životný cieľ, ba priam životnú povinnosť v duchu kréda: „BOJOVAŤ PROTI ZLU!" Len tak sa môžeme vy­hnúť novému násiliu, novým prenasledovaniam a napokon aj novým vojnovým konfrontáciám, ktoré ničia život aj dnes na každom kontinente.

      Doc. JUDr. Ing. VINCENT BALÁŽ, CSc.,

    nezávislý novinár

Hore Hlavná stránka