Po nástupe Gottwalda po februárom puči v roku 1948, sa stali štátne hranice dejiskom mnohých ľudských tragédií. Demokratické Československo sa začalo meniť na krajinu obohnanú ostnatým drôtom a hranice sa stali čoraz ťažšie preniknuteľnou „železnou oponou“ ktorá sa stala súčasťou „studenej vojny“ medzi bývalým Sovietskym zväzom s jeho satelitmi a Západom. Za množstvom obetí v bývalej Nemeckej demokratickej republike (NDR), ktorá sa stala po dohodách víťazných mocností na Jalte a Postupimi súčasťou Sovietskej zóny, nezaostávalo ani Československo. V období od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989 prišlo na československých štátnych hraniciach o život vyše 400 osôb viacerých národnosti, vrátane príslušníkov Nemeckej a Rakúskej pohraničnej stráže.
npor. Branislav Dluhoš: prvý zľava
Postavenie „Berlínskeho múru“ prinieslo množstvo unikátnych spôsobov ako sa dostať na Západ, od vykopania tunelu až po prelet balónom. Vo vtedajšom Československu sa zapísal do histórie ojedinelých útekov dnes už nebohý podpredseda Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov Emil Švec z Piešťan, ktorý preletel do Rakúska na poľnohospodárskom práškovacom lietadle K-65 Bocian (Fi 156 Storch). V roku 1962 bol Štátnou bezpečnosťou prepadnutý a unesený na územie ČSSR. Známy je aj úspešný prelet leteckého mechanika, dnes už nebohého Júliusa Kubíka, rodáka z Popradu na dvojplošníku Antonov An -2 v roku 1968, či unikátny prelet Michalovčana Vladimíra Príslupského na rogale 18. mája 1987.
Takmer nič sa však nevie o mnohých ďalších útekoch, či už úspešných alebo neúspešných. Jedným z nich je aj prípad bývalého nadporučíka ČSĽA Branislava Dluhoša z Popradu, ktorý je členom Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov. Do armády sa dostal podobne ako množstvo mladých chlapcov, ktorých nalákali na službu v armáde dobre vyškolení náborári. Po skončení vojenskej školy čoskoro zistil, že všetko čo mu povedali boli len prázdne sľuby a jediné o čo náborárom išlo bolo, aby podpísal.
V auguste 1983 sa rozhodol , že už ďalej nebude znášať dlhodobo neúnosné šikanovanie a ponižovanie zo strany bývalých „kolegov“ „dôstojníkov“ ČSĽA. Rozhodol sa tak preto, lebo to čo prežíval v armáde po skončení Vojenskej školy sa len ťažko dalo nazvať kľudným a normálnym životom. Najviac mu prekážalo sústavné vymývanie mozgov komunistickou propagandou na tzv. politických školeniach mužstva (PŠM), k čomu bol sústavne nútený.
V radoch vojakov základnej vojenskej služby sa našiel vojak, ktorý mal tiež plné zuby pomerov v tzv. socialistickej armáde, o ktorých sa nesmelo hovoriť a ktorý uvažoval o úteku na Západ.
Vo vojenskom útvare 8015 v Štříbre v Západočeskom kraji, bola v tom čase umiestnená batéria samohybných húfnic 2S1-Gvozdika (preklad z ruštiny karafiát). NATO ju viedlo pod kódovým označením M1974. V tom čase to bola obávaná zbraň kalibru 122 mm, schopná prekonávať vodné prekážky, určená k ničeniu nepriateľskej živej sily a objektov.
Nadporučík Dluhoš a spomínaný vojak, ktorý bol vodičom samohybnej húfnice sa rozhodli využiť blízkosť hranice s Nemeckou spolkovou republikou (NSR), čo vzdušnou čiarou predstavovalo približne 50 km, na útek za slobodou k čomu chceli využiť túto pásovú obojživelnú húfnicu. 29. augusta 1983, na výročie SNP sa s plne vyzbrojeným „Karafiátom“ čo, predstavovalo 40 kusov 122 mm nábojov, guľomet cal. 7,62 a 30 kusov obranných granátov F1, vo večerných hodinách rozhodli uskutočniť ich plán výjazdom cez nedostatočne stráženú poplachovú bránu kasárni. Po zhruba pol hodine, kedy vo vojenskom útvare zistili, že im chýba jedná z húfnic, ktorá nemala povolený výjazd sa spustil poplach. Začala sa rozsiahla stíhacia akcia viacerých zložiek armády, Verejnej bezpečnosti a Ľudovej milície, ktorej cieľom bolo zabrániť, aby sa húfnica dostala do americkej zóny v Nemecku.
Podľa názoru nadporučíka Branislava Dluhoša, ich šance dostať sa na Západ boli reálne. Mohli vyžiť moment prekvapenia k čomu im nahrával aj psychologický faktor, že sa jednalo o húfnicu vyzbrojenú ostrou muníciou. Tento útek však stroskotal zlyhaním ľudského faktoru, ktorým sa stal strach vodiča húfnice, ktorý situáciu psychicky nezvládol a keď sa pozrel na fotografiu svojej manželky, ktorú mal v kabíne, stratil nervy a rozhodol sa vrátiť späť k vojenskému útvaru kde bol okamžite zaistený.
Nadporučík Branislav Dluhoš, vyzbrojený pištoľou vz. 52 sa však rozhodol pokračovať ďalej v úteku na vlastnú päsť, keďže si uvedomoval, že návrat späť už nie je možný bez tvrdých následkov a vojenského prokurátora. Dopustil sa však ďalšej osudovej chyby. Pri čo najrýchlejšom úniku z civilného priestoru zastavil osobný automobil v ktorom boli dve osoby s dieťaťom. Na jeho smolu automobil zastavil príslušník hliadky Verejnej bezpečnosti (VB) a v tom momente sa musel rozhodnúť či bude streľbou ohrozovať životy nevinných civilov s dieťaťom a pokračovať v úteku alebo to vzdá. Jeho rozhodnutie vzdať sa mu vynieslo po exemplárnom odsúdení Vyšším vojenským súdom v Tábore 15 rokov najprísnejšieho väzenia. K exemplárnemu trestu v rámci generálne prevencie a zastrašeniu vojakov, ak by niečo podobné chceli zopakovať, prispela politická situácia a nástup tvrdého krídla v USA vedeného prezidentom Reaganom. Komunistický režim si nemohol dovoliť rozklad morálky v armáde a aféru, ku ktorej by došlo ak by sa húfnica dostala do rúk kapitalistickým imperialistom, preto ho okrem zbehnutia odsúdili aj za vyzvedačstvo kde bola oveľa vyššia trestná sadzba. Vodičovi, ktorý zazmetkoval a rozhodol sa vrátiť späť do kasárni zo samohybnou húfnicou, nepomohlo ani to, že svoj čin oľutoval. Súdruhovia ho aj tak odsúdili k 10 rokom nepodmienečne.
Tento pokus o útek bol len ďalšou reakciou na nenormálnu situáciu v bývalom ponormalizačnom okupovanom Československu a obzvlášť v jeho tzv. ľudovodemokratickej armáde, do ktorej nalákali mladých ľudí nepravdivými sľubmi o skutočných pomeroch, čo títo zistili po až skončení štúdia na vojenských školách, zistiac, že predčasný odchod z tohto „armádneho väzenia“ už nie je možný.
Po prevrate v novembri 1989 sa napriek amnestii prezidenta Havla, ktorá politickým väzňom znižovala trest o 1 rok (slovom jeden rok) Branislav Dluhoš, tak ako aj viacerí iní politickí väzni o ktorých tzv. disidenti vo vláde vyhlasovali, že už neexistujú dostal na slobodu až 3. mája 1990.
Po prijatí zákona o súdnej rehabilitácii č. 119/1990Zb. si podal návrh na súdnu rehabilitáciu. Hoci bol odsúdený vojenským súdom v Českej republike, jeho tzv. rehabilitačné konanie prebiehalo pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne na Slovensku.
Z rozsudku súdu Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp.zn. 2Rtv-75/91 vyplýva, že trest k 15 rokom za pokus o vyzvedačstvo a vyzradenie utajovaných skutočností spravodajskej službe NSR, čomu malo zabrániť zadržanie orgánmi VB bol zrušený. Zrušili aj tzv. rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve, čím mala byť zrejme samohybná húfnica, ktorú v rozsudku ani nespomenuli a zamaskovali označením „vojenská technika“. Pôvodné odsúdenie za zbehnutie § 283 ods. 1. ods 2 a ods 3 Tr. zák. bolo zmenené na zbehnutie podľa § 282 ods. 2 Tr. zák. za čo bol uznaný vinným a odsúdený k trestu k trom rokom so zaradením do I. nápravno-výchovnej skupiny. Zároveň mu bol uložený trest straty vojenskej hodnosti. Paradoxné na tejto pseudorehabilitácii je, že už odsedel v III. nápravno-výchovnej skupine skoro 7 rokov.
Týmto rozsudkom sa podstata nezmenila a naďalej ostáva vinným a pozbavený vojenskej hodnosti.
Aby sa na neho hľadelo ako keby nebol odsúdený, musel si požiadať po uplynutí 5 ročnej lehoty o zahladenie odsúdenia. Aj to je však sporné, pretože uchádzač o prácu v SBS musí predložiť namiesto výpisu odpis z registra trestov, kde sú uvedené aj zahladené, rehabilitované a amnestované odsúdenia. Bývalý nadporučík Branislav Dluhoš je aj 25 rokov po tzv. „Nežnej revolúcii“ diskriminovaný a zbavený vojenskej hodnosti, zatiaľ čo bývalí príslušníci ŠtB a VKR poberajú výsluhové dôchodky a podnikajú ako bezúhonní občania. Zamestnal sa ako stavebný robotník, čo sa podpísalo pod jeho zdravotný stav, až sa nakoniec stal nezamestnaným so zníženou pracovnou schopnosťou zo zdravotných dôvodov. Pokiaľ by mu nepomohli jeho sestry nemal by ani na zaplatenie nájmu. V súčasnosti si urobil kurz pracovníka SBS kde sa vyžaduje odpis z registra trestov. Ako na neho budú hľadieť bývalí policajti a často aj príslušníci ŠTB či VKR, z ktorých mnohí ktorí vlastnia resp. riadia SBS-ky je otázne.
Podľa Zákona o protikomunistickom odboji č. 219/2006 Z.z. by mal byť bez akýchkoľvek pochybností účastníkom a veteránom protikomunistického odboja. Jeho žiadosť už v súčasnosti prejedáva Ústav pamäti národa a žiadosť si podáva aj na Ministerstvo obrany Českej republiku. Hoci je v zákone č. 219/2006 Z.z. ustanovenie § 10, podľa ktorého má veterán protikomunistického odboja nárok na plnú rehabilitáciu, príslušné súdy v SR majú iný názor, ktorý je v zjavnom rozpore so Zákonom č. 262/2011Sb. o účastnících odboje a odporu proti komunismu, podľa ktorého oprávnenými osobami pre podanie žiadosti sú aj slovenskí občania, ktorí mali k 17. novembru 1989 štátne občianstvo bývalej Československej socialistickej republiky. Zatiaľ čo na Slovensku prijatý zákon, je len morálnym zadosťučinením pre účastníkov protikomunistického odboja, zákon prijatý v Českej republike, okrem priznania jednorazovej finančnej náhrady a úpravy dôchodkov, v zmysle ustanovenia § 11 tohto zákona umožňuje na základe návrhu podaného súdu, odstrániť právne deformácie a nespravodlivé tzv. zostatkové tresty za trestné činy súvisiace s protikomunistickým odbojom na ktoré sa nevzťahoval zákon o súdnej rehabilitácii č. 119/1990 Zb., ktorý bol prijatý v čase, kedy o jeho prijatí rozhodovali aj ľudia spojený s bývalým nedemokratickým režimom, čím prakticky pokračovala kontinuita právneho systému, ktorý naďalej kriminalizoval odporcov komunistického režimu. Jedná sa napríklad o tresty za v tom čase nedovolený dovoz politicky nevhodnej alebo náboženskej literatúry, čo bolo právne kvalifikované ako hospodárska s majetková trestná činnosť. Podobne vojaci, ktorí sa dostali na Západ boli okrem nedovoleného opustenia republiky odsúdení aj za krádež uniformy, resp. vojenskej techniky ak sa s touto dostali alebo pokúsili dostať cez štátne hranice. Rovnako pri založení ozbrojenej skupiny, účastníkom protikomunistického odboja nebol rehabilitovaný trestný čin nedovolené ozbrojovanie, čo s porovnaním s účastníkmi protifašistického odboja vyznieva absurdne.
Keďže súdy v Slovenskej republike podané návrhy účastníkov a veteránov protikomunistického odboja nechcú prejedávať s odôvodnením, že Zákon č. 262/2011 Sb. sa vzťahuje len na územie Českej republiky a zákon č. 219/2006 Z.z. o nároku na plnú morálnu rehabilitáciu si vysvetľujú jednostranne v neprospech účastníkov protikomunistického odboja, bol podaný podnet pre porušenie zákona Generálnemu prokurátorovi SR a Ministrovi Spravodlivosti SR.
Slovenský zväz Vojenských táborov nútených prác Pomocno technických práporov (SZ VTNP PTP) a Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov (SZČPV) zároveň z dôvodu odstránenie diskriminácie slovenských občanov–účastníkov a veteránov protikomunistického odboja a odstránenia právneho nesúladu slovenského zákona voči českej verzii zákona, pripravujú návrh na novelizáciu Zákona o protikomunistickom odboji, ktorý predložia vláde Slovenskej republiky a poslaneckému klubu vládnej strany Smeru –SD.
Postavenie „Berlínskeho múru“ prinieslo množstvo unikátnych spôsobov ako sa dostať na Západ, od vykopania tunelu až po prelet balónom. Vo vtedajšom Československu sa zapísal do histórie ojedinelých útekov dnes už nebohý podpredseda Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov Emil Švec z Piešťan, ktorý preletel do Rakúska na poľnohospodárskom práškovacom lietadle K-65 Bocian (Fi 156 Storch). V roku 1962 bol Štátnou bezpečnosťou prepadnutý a unesený na územie ČSSR. Známy je aj úspešný prelet leteckého mechanika, dnes už nebohého Júliusa Kubíka, rodáka z Popradu na dvojplošníku Antonov An -2 v roku 1968, či unikátny prelet Michalovčana Vladimíra Príslupského na rogale 18. mája 1987. 
Podľa názoru nadporučíka Branislava Dluhoša, ich šance dostať sa na Západ boli reálne. Mohli vyžiť moment prekvapenia k čomu im nahrával aj psychologický faktor, že sa jednalo o húfnicu vyzbrojenú ostrou muníciou. Tento útek však stroskotal zlyhaním ľudského faktoru, ktorým sa stal strach vodiča húfnice, ktorý situáciu psychicky nezvládol a keď sa pozrel na fotografiu svojej manželky, ktorú mal v kabíne, stratil nervy a rozhodol sa vrátiť späť k vojenskému útvaru kde bol okamžite zaistený. 