Môj záujem o históriu, osudy vdov a sirôt, otrasné zážitky tých, ktorí sa vrátili z lágrov z podlomeným zdravím a zranenou dušou ma sprevádzali celý život. Z mojich pocitov sa vyznávam v knihe: Putovanie maďarskou kalváriou, ktorá vyšla v tomto roku.
Celý môj život - odpracovaných 44 rokov, aj môj osud je pevne spätý s týmto regiónom. Pôsobil som ako nákupca hospodárskych zvierat a taxátor vlny na tradičnom obvodnom stredisku v Turni nad Bodvou. Ako zootechnik som pôsobil v Budulove, Drienovci, Dvorníkoch a Hrhove. Po ukončení štúdia na Fakulte poľnohospodárskych vied Agrárnej univerzity v Debrecíne (MR) som pracoval ako zootechnik na najväčšom jednotnom roľníckom družstve (JRD) Východoslovenského kraja - v Budulove kde som mal to šťastie, že som mohol zavítať do každej dedinky od Veľkej Idy až po Silickú Jablonicu. Mal som možnosť denne spoznávať a zaznamenávať spomienky tých, ktorí boli odvlečení do pracovných táborov v bývalom ZSSR a prežili.
Od roku 2008 som sa stal členom predsedníctva SZČPV –Sekcie násilne odvlečených, čím som dostal možnosť oboznámiť o týchto zločinoch stalinizmu spáchaných v našom regióne aj toto občianske združenie a verejnosť.
Prehľad o počtoch odvlečených na základe údajov Jána Košúta z Moskovských archívov:
Košice 329 ľudí
Nižný a Vyšný Medzev 200 ľudí (medzi nimi ženy a dievčatá)
Moldava nad Bodvou vyše 100
Drienovec vyše 100
Štós 49
Hrhov 49
Turňa nad Bodvou 24
Turnianska Nová Ves 22
Peder 22
Debraď 12
Čečejovce 12
Janík 10
Rešica 10
Buzica 9
Dvomíky 8
Jasov 7
Drnava 5
Budulov 5
Mokrance 4
Žarnov 4
Bôrka 3
Rožňava 3
Seňa 3
Rudník 2
Komárovce 2
Háj 2
Chorváty 1
Hosťovce 1
Paňovce 1
Perín 1
Veľká Ida 1
Jablonov nad Turňou 1
Lúčka 1
Gemerská Hôrka 1
Lipovník 1
Miesto umiestnenia Centrálneho pamätníka násilne odvlečených- kríža utrpenia je príznačne symbolické práve tu nad Turňou na úpätí malých Karpát. Priam sa ponúka Pahorok viditeľný zo všetkých strán, kde sa stretáva údolie Bodvy s Hájskou dolinou, Zádielskou tiesňavou a siluetou Turnianskeho hradu sa nato priam ponúka. Podľa mnohých autorov, románopiscov, cestovateľov i básnikov je to najkrajšia panoráma na Slovensku aj v strednej Európe. Krásy okolia opisuje aj turecký cestopisec Evlia Cselebi v diele Cestovanie po Strednej Európe 1660-1664, a opísal ich aj spisovateľ Mór Jókai,
Básnik Mihály Tompa zvečnil krásy kraja v básni Konská hlava takto:
Tvorivá ruka prírody
zázračným a romantickým darom
korunovala malú Turňu.
Kým v jej tajomnej skrýši sa túlajú nohy:
duša zablúdi v hlbokých myšlienkach.
Romantické údolia a pamätné
zrúcaniny s ďalekosiahlym vrcholcom,
pustá skala, zelené polia,
lesy a potoky,
v okolí rozvalín a potoka,
všade sa prihovárajú k duši človeka
starodávne báje.
Už dávno som si predstavoval túto chvíľu, možno celý život som snil o tomto momente. Nie je jednoduché vysvetliť pohnútky, ktoré ma k tejto myšlienke viedli, ale pokúsim sa, čo vo mne myšlienku postavenia pamätníka živilo? Odkaz pomäteného básnika Mihálya Voörösmartyho: „Vymysli niečo veľké a smelé a podriaď tomu celý svoj život“.
Pre lepšie pochopenie celého zámeru sa vráťme späť do minulosti. „Žil som v storočí klamstiev a hrôz“ píšem vo svojej knihe, ktorú redigoval pán László Mihályi Molnár. Materiál, ktorý som zhromaždil a spracoval v tomto diele obsahuje dostatočné množstvo dôkazov, aby sme odhalili lží, klamstvá, zamlčanú pravdu o udalostiach 20. storočia, aby sme mohli pomenovať skutočných vojnových zločincov a postavili pamätník mučeníkom, na smrť trýzneným odvlečeným nevinným ľudom - martýrom.
Chcem zdôrazniť že realizácia projektu centrálneho pamätníka bude výsledkom spolupráce národov, národností, bez rozdielu vierovyznania. Rovnako Slovákov, Maďarov, Ukrajincov, Nemcov, Poliakov ako aj katolíkov, gréckokatolíkov, reformovaných kresťanov. Aj v mene 45 židovských rodín odvlečených v čase veľkonočných sviatkov v roku 1945 z Turne nad Bodvou.
Naším mottom budú slová Endre Adyho: „Kedy sa zomkneme, kedy povieme niečo veľké my, utláčaní a zlomení Maďari i nemaďari“.
Dnes máme k dispozícii fakty, dôkazy a odvahu vysloviť pravdu. ČIERNA KNIHA KOMUNIZMU - Le livre noir du communizme (Stephane Courtois, Nicolas Werth, Jean-Luis Panné, Karol Bartoska, Jean Louis Margolin, Andrzej Paczkowski) prelomila mlčanie o hrôzostrašných činoch boľševikov. Odborníci v rôznych kútoch sveta počas dlhých rokoch strávených hľadaním v archívoch odhadujú obete komunizmu, o ktorých bolo roky zakázané hovoriť, na 100 miliónov. Výborným zdrojom faktov je aj 1000 stranová kniha DIPLOMÁCIA od známej osobnosti medzinárodnej politiky, diplomata, profesora Harvardskej univerzity, nositeľa Nobelovej ceny mieru a ministra zahraničných vecí USA, Henryho Kissingera. On charakterizoval v tomto diele cárske Rusko ako „300 ročnú ríšu neustálej rozpínavosti a snahy o kolonizáciu“. Viď Dejiny Ruska, M. Font a T. Kraus .
Spojené štáty americké a Veľká Británia chceli vyhrať 2. svetovú vojnu bez obetovania životov vlastných vojakov, využijúc práve túto rozpínavosť bývalého Sovietskeho zväzu. Ten pod vidinou získania jednej biosféry zemegule - Východnej Európy- sa podujal na „žoldniersku“ vojnu. Stratu svojich vojakov padlých vo vojne dal nahradiť odvlečením 5-tich miliónov „otrokov“- práceschopných civilných obyvateľov, z ktorých urobili „vojnových zločincov“.
Povojnový osud sveta nebol rozhodnutý, ako to uvádzajú historici, v Paríži ( okt. 1946, Postupimi (júl 1945) Jalte (4.-11.februára 1945), Teheráne (28.nov. až 1. dec.1943), ale rozhodnutie padlo už 17.-24. augusta 1943 na konferencii v kanadskom Quebecku.
Na Jaltskej konferencii len zverejnili tajnú dohodu medzi Nelsonom A. Rockefellerom a Gromykom o rozdelení sveta na 2 zóny.
Na základe tohto verdiktu vydal Alger Hiss 150 miliónov kresťanov napospas Lazárovi Kaganovičovi (Kaganovič, žid, minister ťažkého priemyslu bývalého Sovietskeho zväzu, svokor Stalina). Teda 5 miliónov „otrokov“ možno deportovať a deje sa to s vedomím a tichým súhlasom hlásateľa svetového mieru apoštola, prezidenta USA Franklina Delano Roosevelta.
Týchto odvlečených akoby „vojnových zločincov“ post factum, dodatočne, súdili a odsúdili za rôzne vykonštruované zločiny.
Medzi nami sedí jeden zo žijúcich svedkov, pán Bartolomej Flaško s Budulova. Bol očitým svedkom, ako jeho spoluväzňa Bartolomeja Spišáka taktiež z Budulova pri výsluchu dobili na smrť. Pán Flaško nikdy nevyhodil most a železnicu do povetria, nikdy neotrávil studňu, ale aby sa vyhol smrti, priznal sa k všetkému čo chceli Sovieti, aj to vlastnoručne podpísal a odsúdili ho na 25 rokov nútených prác. Z Hrhova (podľa rozprávania Jána Kardoša) mučili Alexandra Klotnyu /1924/ len preto, že si do strany dobytčieho vagóna vyvŕtal dieru vreckovým nožíkom, aby videl kadiaľ ich transportujú. Následkom mučenia neskôr podľahol. Boli aj takí, ktorých len jednoducho vzali, bez slova, spomína Dezider Vilinský. Keď sa spýtali kam ich vezú, odpoveď bola., že: “strela do hlavy“. Aj ich popravili. Tak skončili z Debrade; Ladislav Gumán, Andrej Gumán, Ján Máté, Ján Pásztor, z Mokraniec Štefan Hromý. Aby Sovieti zmiatli obyvateľstvo, ktoré sa búrilo proti odvlečeniu, a rozptýlili zvesti o mučeníkoch, nastrčení provokatéri ohadzovali „dobytčáky“ kameňmi, mali pripravené laná na okamžité vešanie zločincov. Odvlečených posadili na jednu lavicu so zlodejmi, vrahmi, vykrádačmi hrobov a hanobiteľov mŕtvych.
Podľa Geralda K. Smitha bol Franklin Delano Roosevelt len obyčajnou figúrkou na šachovnici sveta ( zo 72 poradcov bolo 52 židov). Prezident USA zomrel náhle 12. apríla 1945 vo Warm Springs v štáte Georgia počas kúpeľa v termálnej vode. Jeho nečakaná smrť bola najväčšou záhadou 20.storočia. Pravdepodobne mu neuškodila termálna voda a nezomrel ani prirodzenou smrťou. Je isté, že práve počas kúpeľa mu doručili správu AFL-CIO (American Federation od Labor - Congress of Industrial Organization), podľa ktorej v ruských lágroch buduje boľševickú svetovú veľmoc 20 miliónov civilov odvlečených na nútené práce (Marschalkó Lajos: Dobyvatelia sveta, 206 p.).
Podľa vojenského historika Jozefa Zachara (Naše dvadsiate storočie, 89 p.) sa do zajatia dostalo 300 000 maďarských vojakov, zajali 100 000 civilistov a na nútené práce odvliekli 250 000 osôb. Z týchto odvlečených sa 200 000 nevrátilo domov, ležia v neoznačených hroboch neznámo kde v ruskej či ázijskej pustatine. Z Podkarpatskej Rusi odvliekli 40 000 občanov z nich 27 000 zahynulo v lágroch. (Gábor Tóth: Deportácie pod Karpatmi počas 2. svetovej vojny). Je to bezprecedentné, archívne zisťovania dokázali to, čo sa ešte nestalo vo vojenskej histórii, a to že na nútených prácach zahynulo viac osôb, ako padlo vojakov počas 2. svetovej vojny. Na území Slovenska sa uvádza 160 000 obetí 2. svetovej vojny (vrátane židov), podľa údajov M. S. Ďuricu vynikajúceho historika, bývalého významného profesora Univerzity Komenského, Pápežskej univerzity Gregoriana a Univerzity v Padove.
Údaje o počte násilne odvlečených do Sovietskeho zväzu sa rôznia a dodnes nie sú presné;
- Mikuláš Zseítlik: Sibírske utrpenie - uvádza 6973 osôb
- Ján Košúth: Cez červený očistec- 6973, (Ján Košút ako vyslanec ministerstva vnútra strávil niekoľko mesiacov hľadaním v moskovských archívoch).
- Ústav pamätí národa Bratislava vedie v evidencii 7422 osôb
- M. S. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov - 38 000
- Dr. Jozef Mikula - 40-60 000
- JUDr. Dárius Rusnák: 69 000
- Vladimír Bystrov: 60-120 000
Plukovník vo výslužbe Dr. Imre Bokor, doktor vojenských vied (Kto, ako a prečo zničil Stalina, 13 p.) uvádza, že nie je možné porovnávať počty obetí stalinizmu s činmi podobných vládcov. Všetky obete krutovládcov ako Caligula, Tiberius, Nero, Hitler, Pol Pot sú počtom zanedbateľné oproti Stalinovi.
Boľševizmus bol snáď najnebezpečnejším pokusom, vyžiadal si mnoho obetí a bol zameraný na likvidáciu 2000 ročného kresťanstva. Predsa padol. Dokázalo sa, že proletariát nie je schopný vládnuť, je schopný len podrobiť sa , manipulovať a viesť podvratnú činnosť. (Boľševizmus: Leninské radikálne ľavé krídlo Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska, ktorá vznikla na 2. zjazde strany v roku 1903. Boľševici sú členovia strany, ktorí tvoria väčšinu v strane a ideologicky sú stotožnení s leninskými myšlienkami. Krutovláda boľševikov vrcholila smrťou Stalina. Charakteristickou vlastnosťou boľševikov podľa svedectiev Chruščova (Budapešť, 1956 ) a Brežneva ( Prahe, 1968) bol sklon ku krutosti a bezbožnosti). Jedine éra Gorbačova bola ľudská a nebola tak ateistický zameraná.
DYM Z KREMATÓRIÍ ČI VEČERA PRE VLKOV
Boh stvoril svet a človeka, ľudia vytvorili Auschwitz, Dachau, Buchenwald (Deprimujúce dedičstvo Európy, Zoltán Hofner, Magvető, Bp.172 p.). Ja dodávam, že človek vytvoril aj gulagy, ktorých rozloha bola porovnateľná s rozlohou Európy (A. I. Solženicyn : Súostrovie Gulag 1973,1990).
László Károly v knihe Cesta do Osvienčimu (Panderma, Bp. 1977) na strane 299 píše:
“Vši sa na nás hemžili v tisíckach a postarali sa o to, aby každý dostal týfus“.
Aby sa týfus nešíril chorých a mŕtvych spálili. Podobne aj v gulagoch ľudia nevýslovne trpeli aj tam sa šíril týfus. V lágroch nebola dostupná pitná voda - bola zamorená ťažkými kovmi, strava bola nedostatočná, spolu s katastrofálnymi hygienickými podmienkami bola rozšírená dyzentéria - úplavica, a ľudia slabo odetí hynuli kvôli zime v nevykúrených, tesných barakoch. Kto by tomu uveril, keby sa nevrátili živí svedkovia, ktorí tieto hrôzy pocítili na vlastnej koži a podali svedectvo. Na smrteľnej posteli v roku 1973 porozprával Jozef Simko z Dvorníkov svoj príbeh, ktorý sa odohrával v lágri v Nuzale na Kaukaze. On vo svojich spomienkach opisuje podobné podmienky ako László Károly vo svoje knihe „Cesta do Osvienčimu“ rozdiel bol len v tom, že chorí a zoslabnutí spoluväzni nehynuli v krematóriách, ale stali sa korisťou okolo tábora sliediacich tisícok hladných vlkov, taktiež nemali žiadnu šancu.
Držiteľ Nobelovej ceny Imre Kertész píše: „Som si istý, že napriek podobnosti, sú gulagy každý iný príbeh“.
Škoda, že Imre Kertész nepozná odkaz Zsuzsa Bene:
„ Utrpenie a smrť nie sú redukované len na Ježiša Krista... opakuje sa pri každom umučení , v smrtnom kŕči pri poprave, pri smrteľnom strachu z plynu, pri večeri vlkov , pri každom trpiacom chorom, nastáva znova a znova". (Vigília: 2006/7 521 .p)
Svetové dejiny a dejiny 20. storočia potvrdili, že za tieto hrôzy nemôže ani jeden národ, ani jeden štát, ani vyznávači rôznych vierovyznaní, 98 % obyvateľov sveta nemôže za to, čo sa v ich mene vykonalo na obyvateľoch.
Práve preto si osvojme vyznanie T. S. Eliota, ktoré adresoval Goethe Eckermannovi v jednom rozhovore:
Nenávisť národov je veľmi zvláštna vec. Vždy sa nachádza na najnižšej priečke kultúry národa. Existuje však bod, kde sa nenávisť úplne stratí, človek sa do určitej miery stavia nad národy, strasti a radosti susedného národa prežíva ako svojho národa. Môjmu naturelu vyhovuje práve tento bod a táto kultúra“.
(Eckerman: Rozhovory s Goethem, Helikon Bp., 1973,463 p)
A na záver, prečo bude centrálny pamätník v tvare kríža. Kríž je vlastne osou sveta, jeho zvislá os sa dotýka nebies.
Pilinszky J. píše: „Všetci sme ukrižovaní a visíme na kríži ako lotri, v čase a priestore“.
Nasledovanie Ježiša Krista je vlastne objatie kríža, na ktorom sa aj my nachádzame, s darom - našim životom,. (Asztrik Várszegi: Os sveta, Vigília 2011 /6/ 479 p.)
Nech je heslom kríža: „DE PROFUNDIS“.
Dr. Ing. Augustín Köteles, Moldava nad Bodvou, 08.09.2011
|
