Cez červený očistec 1945-1953 Jagrinlag Ozerlag

Ján Košút

Cez červený očistec

„Pán Boh vymazal z knihy" ďalšieho z nás novodobých „galejníkov". Bol mojím rovesníkom.

Na pohrebe vo Zvolene takto som sa s ním rozlúčil:

 - Tŕňovým vencom z ostnatého drôtu hrob tvoj ozdobím priateľ môj zos­nulý, môj ty „socius culpae" - spoluvinník z čias, keď sa už nedalo previniť ani proti národu, ani proti štátu, ani proti ľudskosti, keď už nebolo za čo, za koho, ani proti komu bojovať.

Plamene vojny síce už zhasínali, ale predsa nás, zverbovaných, stihli ešte popáliť. Viacerých smrteľne a ostatných nás poznačili na celý život.

V našej „ružovej mladosti", plnej nádejí a elánov, so životným mottom „Ad maiora nati summus" - čiže zrodili sme sa k vznešenejším cieľom, mali sme iné záujmy a vyššie méty, než byť úbohými hrdinami so zbraňou v ruke. A takto niekoľkým našim kamarátom - a to už po vojne - svieca života dohorela skôr, ako sám stihol ďalšiu zažať.

V  Bohom a ľuďmi opustených končinách východnej Sibíri, v polárnych oblastiach krajného severu, na Urale, v Strednej Ázii, v najsurovejších klima­tických podmienkach, stvorených akoby len pre trestancov, aby tam našli svoje „Requiem", tam sme začali a mnohí z nás aj dokonali kalváriu svojho mladého života.

Hrozné sú obete vojny, ešte hroznejšie sú nezmyslené obete povojnové. Tieto naša spoločnosť neľutuje, neoplakáva, nestavia im pomníky - ba ani sa o ne nezaujíma. Áno, bola aj druhá politická dravá rieka, ktorá tiež vyčíňala. Najmä po vojne. A bola zúrivejšia než tá, ktorú sa podarilo zbraňami zahatať.

Od útleho detstva sme sa učili milovať svojho blížneho ako seba samého -či je to náš priateľ, alebo nepriateľ. Bola vojna a my, zverbovaní, na nikoho sme svoju zbraň nenamierili. Nemôžeme sa zaradiť medzi tých „chrabrých" bojovníkov, ktorí nadýmajú svoju pseudobohatiersku hruď pod ťar­chou vojenských „metálov" a vyznamenaní. My sme zahodili zbrane a vrátili sme sa domov, aby sme aj naďalej mohli milovať, byť milovaní, lebo sme boli mladí, plní ilúzií a nádejí, presiaknutí hlbokými mravnými zásadami, tešiaci sa z idylického prostredia v krajine, rodine, škole a vo verejnom živote.

Boli sme mladíci bez hriechu, bez viny a predsa obvinení a odsúdení. Temer deväť rokov novodobých galejí vo večnom chlade a hlade, s modlit­bou na perách - to bola naša mladosť.

Žiaľ, po zázračnom, túžobnom návrate do matičky vlasti - prijala nás macocha: ľudia, ktorí nás od malička poznali, sa nám vyhýbali. Na pozdrav nám neodpovedali, na náš úsmev sa zachmúrili. Podávanú priateľskú ruku odmietli. Stránili sa nás. Chvála Bohu, nie všetci. Aj po našej rehabilitácii tými čo nás obvinili, zostali sme čiernymi ovcami. Nie čiernymi, ale očiernenými, lebo hriešni ľudia všetko vidia hriešne. Takto sme boli „omaľovaní" za našej neprítomnosti.

Prežili sme to. Celkom výnimočne.

Prežil to aj Ľudko, ale jeho starší brat Milan zostal TAM. Kdesi TAM zostal aj náš milý, skromný, trpezlivý spolužiak Jožko. Aj nadaný Emil, ktorého vedomosti z oblasti chémie sme tak obdivovali. Vo večnom Tade odpočíva aj mladé telo kamaráta, vynikajúceho hokejistu. TAM zložil svoje kosti aj mladučký učiteľský adept Emil, ktorý nám pri deportácii svojím nádherným, ale už veľmi vyhladovaným hlasom spieval ako anjel po sloven­sky taliansku pesničku - „Mama, som taký šťastný, že k tebe vrátim sa späť..."

A nevrátil sa k mamičke. Ani tí ďalší, na ktorých si tu s pietou spomínam.

Drahý náš priateľ! Už aj ty si medzi nimi, len tvoje úbohé telo o chvíľku zakryje matička zem. Po dlhých, ťažko prežitých desaťročiach prišiel si aj ty medzi oslávené duše našich mladých kamarátov - spolužiakov. A vidíš, oni neplačú za strateným, ešte mladým životom. Oni spievajú „Chváľte služobní­ci Pána..."

Bárs by nie! Veď „Pán života a smrti" povolal ich k sebe v čase, keď náš Bohu oddaný národ žil pod Tatrami vo viere, nádeji a láske a keď ich mladé duše oplývali všetkými cnosťami.

Radšej sme už vtedy mali zomrieť, priateľu, kým sme ešte nezacítili hnus nasledujúcej doby.

Drahí smútiaci pozostalí, vy najlepšie viete, že odchádza od nás chatrná osoba, ale silného ducha a pritom žalostne skromný človek, ktorého Kristus naučil trpezlivo znášať všetky príkoria.

Takého som ťa poznal, drahý môj zosnulý kamarát! Po celý tvoj život som sledoval, ako oddane, statočne niesol si svoj kríž po tŕnistej ceste až na vrchol kalvárie svojho života. A nepadol si. Ani ti ho nik nepomáhal niesť. Naopak, - ešte ti ho pritláčali, aby bol čím ťažší. A už si tam, kam všetci spejeme a predstupuješ pred večného Sudcu so svojím vyznaním:

„In Te Domine speravi - non confundar in aeternum." - „V Teba, Pane som dúfal - nebudem zahanbený na veky."

Dovidenia vo večnosti, priateľu!

A tak aj ja, na smrť pripravený, po rozlúčke s nebožtíkom - spolutrpiteľom, stareckou rukou chytám pero, aby som zaznačil vetché spomienky mojej zaujímavej mladosti, strávenej na novodobých galejach.

Do značnej miery už vybledli, ale množstvo dialógov utkvelo mi v pamäti skutočne doslovne. Rozprávanie sa vám bude zdať miestami naivné: vynas­nažím sa totiž opísať veci tak, ako som ich videl vtedy - očami mladého, nábožensky založeného Študenta.

Škoda, že sú to už len čiastkové spomienky: posledné desaťročia „vygumovali" mnoho v mojom živote. Neobišlo to ani moju pamäť, ani moju zásobu slov ľubozvučnej slovenčiny, ktorú nám nahradzovali politickým Žargónom. Keďže ide o môj pobyt vo zvláštnom, špecifickom prostredí, našincovi celkom neznámom, pokúsim sa osvetliť a priblížiť ho najprv niekoľkými obrázkami, vyňatými zo súvislého deja, ktorý potom opíšem v samostatnej kapitole „Pridurok" („trkvas" - tu sa rozumie - poskok).

Tieto prvé črty doplním patričnými doplnkami, vysvetlivkami a prekladmi z väzenského a banditského žargónu, čo v ďalšom už nebudem používať. Bude to pre čitateľa ťažký text, ale nie nadlho.

Nič nevyčítam svojmu osudu: bola to Božia vôľa.

Naopak, ja svojmu osudu vďačím a tak ako vtedy, tak aj dnes mu ďakujem za každý prežitý deň a za to, že mi doprial v mojej mladosti absolvovať ojedinelú školu života.

Pritom s nesmiernou úctou skláňam svoju hlavu pred tými ľuďmi polárnej oblasti a východnej Sibíri, ktorí mne aj mnohým iným trestancom pomáhali „niesť kríž," čím sa sami vystavovali nebezpečenstvu vyfasovania krutého trestu podľa politického paragrafu päťdesiatosem.

A ten nepodliehal amnestii. Štátna bezpečnosť a Berija nepoznali zľutovanie.

Vojna nie je epopejou hrdinských činov. Vojna bola, je a bude vždy iba ohavnosťou.

O čo väčšia ohavnosť je násilné vyhasínanie životov v čase mieru za politicko-mocenské ciele! A týchto obetí bolo viac, ako ich vyprodukovala po­sledná, tá najstrašnejšia svetová vojna. Kto nevidí to more ľudskej krvi a sĺz a nehľadí ani na tú obrovskú horu nevinných obetí červeného teroru, ten nemá srdce.

Ani rozum. Takým je boľševik starého razenia: netvor!

Vrátil som sa domov.

Bože môj! Čo sa to porobilo s mojím národom? Všeobecná nevraživosť. Ľudia sa pretekajú v kariére štátnych lokajov, dokonca - „pucákov" týchto lokajov a to takým bezohľadným a podlým spôsobom, že k svojmu „politic­kému rastu" potrebovali zavrhnúť svoje svedomie a páchať ukrutnosti na cti, statočnosti, živobytí, ba aj životoch svojich spoluobčanov.

Nie čudo, že na severský JAGRINLAG a východosibírsky OZERLAG spomínam s určitou toleranciou.

Trestanecké tábory boh ušľachtilým zariadením pre všetku tú spodinu, zberbu, čvargu, zbojníkov a banditov, ktorými bol presiaknutý celý Sovietsky zväz. Na večnú škodu boli tieto tábory zneužité na likvidáciu inteligencie, náboženstva a triezvo zmýšľajúcich ľudí. Opozícia sa do táborov nedostala: tú nemilosrdne vystrieľali.

A nad týmito miliónmi nevinných obetí stalinsko-berijovskej beštiálnej krvilačnej komunistickej šelmy sa treba vážne zamyslieť.