Narodil sa 29.9.1910 v Budapešti. Po určitej dobe sa celá rodina vrátila na Slovensko do Spišskej Novej Vsi kde chodil do Ľudovej školy. Nakoľko pochádzal zo šiestich súrodencov, a bol najstarší musel sa spolu s otcom postarať o rodinu. Jeho túžbou bolo stať sa učiteľom. Zaujímal sa o dejiny a zemepis, a tak ako 32 ročný začal študovať u profesorky Novákovej v Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Jeho sen prekazili 17.februára 1945 vojská NKVD, ktoré ho odvliekli spolu s inými Slovákmi a deportovali do stalinských táborov na Sibíri. Dcéra Klárika mala vtedy 2.5 roka a syn Petrík sa narodil 28.júna 1945, kedy už bol jeho otec na Sibíri. Na úteku z koncentračného tábora prešiel spolu s Rakúšanom Brunom Eckhartom takmer 6000 km a podarilo sa im dostať až na Ukrajinu, 800 km od hranice s Československom. K milovanej rodine sa vrátil po siedmych rokoch a troch mesiacov 29.3.1952. Spomienky pod názvom " Sibírske utrpenie " napísal v USA v Houstone - roku 1981 pod pseudonymom Anton Žaluď, kde bol na návšteve svojo druhého syna Mikuláša, ktorý sa narodil v roku 1956 a v roku 1978 emigroval do USA. Vydania spomienok Sibírske utrpenie sa už nedožil.
Zomrel 6.júla 1987 Spišskej novej Vsi. Dcéra Mikuláša Zseitlika, Klára Fuhrmanová je v súčasnosti predsedníčkou Sekcie násilne odvlečených, ktorá je súčasťou Svetového združenia bývalých československých politických väzňov.
Predhovor
Od ukončenia II. Svetovej vojny uplynulo už vyše 60 rokov. Pojem oslobodenie sa stal na dlhé roky synonymom propagandy Komunistickej strany Československa. Vo februári 1948 si uzurpovala moc a tým aj právo víťaza, ktorý diktuje a falšuje históriu. Štyri desaťročia je čas dozretia jednej generácie, odstrániť nánosy vymývania mozgov a stokrát opakovaných lží, ktoré sa stali pravdou, je syzifovská drina.
Toto však nie je zmyslom knihy Mikuláša Zseitlíka. Jeho Sibírske utrpenie je svedectvom obyčajného človeka, ktorého osud bol kruto poznačený príchodom Červenej armády na územie bývalého Československa. Sprofanovanie pojmu oslobodenie, rozdelenie sfér vplyvu na západnú a východnú zónu či výmena hnedej - nacistickej totality za totalitu červenú-bolševickú, posúdi skôr či neskôr samotná história.
Pri pietnych spomienkach venovaných obetiam II. svetovej vojny stále zabúdame na veľké utrpenie obyčajných ľudí, ktorí vojnu nezapríčinili. Nechceli nič ,len žiť svoj prostý, obyčajný život a starať sa o svoje milované rodiny. Boli im cudzie intrigy a kupčenie mocností, či už išlo o spojenecký pakt medzi Hitlerom a Stalinom, ktorí podpísali Molotov s Ribentropom, alebo Mníchovský diktát, kedy európske mocnosti zradili a obetovali Československo v naivnej viere, že zachránia mier. Vierolomnosť týchto zmlúv bola zakrátko odhalená pri zákernom prepadnutí Poľska, na ktoré zaútočili z jednej strany nacistický Wermacht a z druhej stalinová Červená armáda, ktorá onedlho napadla aj malé Fínsko. Z nepriateľov sa najskôr stali spojenci a zo spojencov opäť nepriatelia. Od tých čias sa udiali rôzne zmeny, no jedno sa nezmenilo. Obete vojnových šialenstiev, museli vždy priniesť len obyčajní ľudia.
Čím viac sa časovo vzďaľujeme od týchto historických udalostí, tým viac azda aj zabúdame, že medzi vojnové obete nepatria len padlí na frontoch, ľudia deportovaní do nemeckých koncentračných táborov, ale aj tisíce našich nezákonne odvlečených občanov do stalinských koncentračných táborov. Udialo sa to pred koncom vojny, ale aj tesne po nej. Od 6. októbra 1944, keď Červená armáda vstúpila na naše územie, NKVD a vojenská kontrarozviedka SMERŠ, deportovali tisíce obyvateľov do viac ako 70 koncentračných táborov – Gulagov, GUPVI, (glavnoje upravlenie po delam vojenoplennych i intermirovannych) po celom ZSSR. Severný a stredný Ural, Karaganda, Džezkazgan, polárna oblasť –Norilsk, Magadan, Primorie, Donbas, Kaukaz, západná Sibír a mnohé ďalšie. Deportovaní boli vo veku od 17 do 60 rokov, brali ich bez ohľadu na rasu, pohlavie, národnosť, postavenie, povolanie a zdravotný stav, pričom nič netušiacich občanov odvádzali od prestretého stola rodiny, z práce, z ulice, z posedenia v krčme, od katedry a pod., bez akéhokoľvek vysvetlenia, prosto iba tak…tisíce kilometrov od domova, od svojich najbližších. Po dohode Beneša so Stalinom sa stalo niekoľko tisíc občanov, najmä z východného Slovenska vojnovou korisťou Stalina. Zasadali vojnové tribunály a padali vykonštruované rozsudky k trestom väzenia v stalinských lágroch, ktoré boli oveľa horšie ako najťažšie žaláre v bývalom Československu. Neraz na obvinenie stačilo udanie závistlivého suseda alebo len to, že dotyčný vedel po nemecky alebo maďarsky. Odvážali ich ako dobytok v špinavých, zavšivavených nákladných vagónoch, chatrne oblečených, nepripravených na treskúce mrazy, o hlade a smäde. Morili ich otrockou prácou v kameňolomoch, baniach každého druhu, v tajgách, v rumoviskách i kolchozoch, v tropických horúčavách i polárnych mrazoch. Boli podvyživení z nedostatku jedla, ubytovaní v nevyhovujúcich barakoch bez základných hygienických zariadení. Pracovali 12 – 14 hodín denne bez jediného dňa voľna v týždni, tak potrebného na regeneráciu síl! V stalinských táboroch, za neľudských podmienok zomrelo 528 našich spoluobčanov, mnohí nevydržali ani stresujúcu cestu, prevozy z jedného lágru do druhého, mnohé spomínané lokality sú posiate bezmennými hrobmi našich spoluobčanov, v mnohých rodinách podnes nevedia, kde leží hrob ich blízkeho. Rodiny nemali mať o nich žiadne informácie, písomná komunikácia bola znemožnená, opustené rodiny, matky, manželky a deti, žili bez príjmov, odkázané na milosrdenstvo príbuzných a známych.
Podľa úradných záznamov, bolo zo Slovenska do stalinských koncentračných táborov preukázateľne odvlečených 6973 našich občanov, a tí, ktorí sa vrátili do rodnej vlasti, museli mlčať! Zostali so svojim utrpením sami vo svojom vnútri, veď veľakrát ani ľudia z ich najbližšieho okolia nesmeli do novembra 1989 poznať pravdu o ich osude.
Po zmene politickej situácie bol v roku 1991 prijatý zákon č. 319/91 Z.z, ktorý v náväznosti na zákon o súdnych rehabilitáciách 119/90 Z.z. čiastočne odškodnil násilne odvlečených a ich pozostalých. 2500 Kčs ! Bola suma na akú ohodnotili poslanci Národnej rady SR jeden mesiac prežitý v pekle stalinských lágrov. Bohužiaľ, tzv. „Nežná revolúcia“ už vôbec nie nežne aj naďalej diskriminuje obete stalinského teroru. Zatiaľ čo rodiny s malými deťmi násilne odvlečených ostali bez svojho živiteľa a bez akejkoľvek pomoci štátu, odchádzajúci príslušníci ŠtB dostali päť mesačné odstupné a dodnes poberajú tučné výsluhové dôchodky. Na násilne odvlečených a ich pozostalých aj poprevratový režim úplne zabudol. Sú rovnako nežiaducimi ako predtým. Politickí väzni súdení súdmi bývalého Československa sa dočkali jednorazového finančného príspevku a príplatku k dôchodku. Občania násilne odvlečení, ktorí sú v zmysle ustanovenia §6 zákona č. 219/2006 o protikomunistickom odboji definovaní ako „politický väzeň“, jednorazový finančný príspevok nedostali a až po viacerých intervenciách a žiadostiach Svetového združenia bývalých československých politických väzňov bola napokon prijatá novela zákona č. 274/2007 Z.z. o príplatku k dôchodku politickým väzňom. Podľa tejto novely nárok na príplatok mali mať aj siroty po občanovi popravenom, alebo usmrtenom počas výkonu trestu. Ponovembrová realita však ukázala, že sociálna poisťovňa vlády, ktorá sa po voľbách v roku 2006 označila ako “sociálna“ nepovažuje smrť v pracovnom tábore bývalého ZSSR za usmrtenie a rovnako nepriznáva nárok na príplatok sirotám po násilne odvlečených, pretože násilne odvlečenie do bývalého ZSSR nie je podľa jej názoru väzbou alebo výkonom trestu. Zdôvodnenie rozhodnutia sociálnej poisťovne je súčasťou prílohy tejto knihy a je žalostným potvrdením mystifikácie o tzv. nežnej revolúcii a ďalšieho politického smerovania Slovenska. Neprajníkom by azda osožilo si takýto gulag aspoň krátkodobo vyskúšať. Možno by potom svoje postoje zmenili.
Je poľutovaniahodné, že pre vyše 13000 partizánov, pomocníkov partizánov a vdovách po nich vláda schválila návrh zákon o príplatku k dôchodku, pričom niekoľko desiatok sirôt po občanoch, ktorí zahynuli v stalinských gulagoch je aj naďalej diskriminovaných a musia sa dovolávať svojich nárokov na súdoch. Všetci títo si 20 rokov po prevrate kladú už len dve otázky. Boli sme v roku 1945 naozaj oslobodení? Bola 17. novembra 1989 skutočne nejaká revolúcia? !
Svetové združenie bývalých československých politických väzňov
Dodatok:
Listom generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 15.7.2009, po vydaní tejto knihy, bolo Svetovému združeniu bývalých čsl. politických väzňov oznámené, že na základe iniciatívy Sociálnej poisťovne bola prijatá právna úprava Zákona č. 285/2007 Z.z o poskytovaní príspevku účastníkom národného boja za oslobodenie a vdovám a vdovcom po týchto osobách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého článkom IV sa novelizuje zákon č. 274/2007 Z.z v znení zákona č. 272/2008 Z.z, v ktorom sa mení a dopĺňa §2 ods. 3 tak, aby nárok na príplatok k dôchodku politickým väzňom vznikol aj tým pozostalým osobám, ktorých rodinný príslušník zomrel v čase, keď bol protiprávne odvlečený do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch alebo ktorých rodinný príslušník zomrel počas zaradenia do vojenského tábora nútených prác. Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov touto cestou vyslovuje poďakovanie Sociálnej poisťovni ako aj poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí hlasovali za schválenie tejto právnej úpravy .
Sibírske utrpenie - ukážky z knihy Mikuláša Zseitlika
Sviatky aj Nový rok sú za nami, a ja som tu uväznený ako nejaký vojenský zločinec. Moja cela je mokrá, podzemná, šesť krokov dlhá a štyri široká, bez okna. Len malý prieduch v stene slúžil na výmenu vzduchu. Moja posteľ - na zemi hodená slama, na zakrývanie - jedná stuhnutá a smradľavá deka. Cela je osvetlená slabou žiarovkou, ledva vidno- polotma. Strava je veľmi slabá. Tridsať dekagramov chleba na deň, ráno čierna voda, na obed kúsok mäsa a dajaký prívarok, večera- hrachová polievka. Veľmi prísne ma strážia. Keď ležím, ruky nesmiem mať zakryté. Na výsluch ma väčšinou berú v noci. Tisíckrát mi dávajú tie isté otázky. Ja tvrdím stále len to, čo som hovoril po prvýkrát . Oni mi však neveria! Stále mi dávajú otázky, prečo som vypovedal, že som štátny občan maďarskej republiky, prečo mi pomáhal ten ruský dôstojník. Už aj fyzicky ma týrajú. Mám zakázané chodiť na vychádzky, nemám čo čítať. Chodím v tej cele ako zavretá šelma. Kričím a búcham na dvere. Stráž otvorí a ja ju prosím, aby mi dali niečo na čítanie. Dostal som odpoveď: “Čítaj ploštice na stene!“
Bože môj, čo som to vykonal, že ma tak tresceš? Nikoho so nezabil, židov som neprenasledoval, nebol som nyilašom, hitlerovcom ba ani gardistom! Som nevinný! Kričím - počujete ma, som nevinný! Pustite ma na slobodu! Bojím sa , že mi v tej samoväzbe vypovedajú službu nervy. Už ledva chodím. Aj tie kroky, čo v cele spravím ma vyčerpávajú. Šesť krokov dopredu, šesť krokov naspäť - už ma to celkom zunovalo. Modlím sa a myslím na rodinu To mi dáva silu a vôľu, aby som túto tortúru vydržal. Mám ich rád a láska k nim ma udržuje v nádeji, že ich ešte uvidím. Dni a týždne sa míňajú a na mojej situácii sa nič nemenilo. Môj zdravotný stav sa zhoršil, som slabý, apatický. Už som prestal veriť v to, že Boh existuje. Však Boh je všemohúci, vševediaci on musí vedieť, že som nevinný. Prečo strpí tú nespravodlivosť?! Prečo nezakročí?!... Až teraz, keď som prestal veriť v Boha, ukázalo sa, že náš Spasiteľ sleduje môj osud. Keď som bol v najťažšom duševnom položení, keď som už myslel, že stratím rozum, dostal som vnuknutie , takú myšlienku, ktorá mi umožnila oslobodiť sa od duševnej depresie. Darmo som tu uväznený, strážený a izolovaný od sveta, moju dušu nemôžu pripútať, tá je a musí byť slobodná, tá sa vyslobodí z tohoto väzenia! Naraz sa tu so mnou niečo stalo. Neviem si to vysvetliť, ale bolo to ako zjavenie. Videl som pred sebou moju malú dcérku. Počul som jej hlas ako ma volá: „Otecko, nechoď preč, poď s nami"! Tento jav na mňa tak silno zapôsobil, že som zabudol na moju celu. Cítil som sa zase voľný. V myšlienkach som sa vrátil k momentu, keď som sa lúčil s mojou dcérkou. A v tejto chvíli, ako vo filme, sa predo mnou premietlo moje utrpenie na Sibíri.
Keď som precitol, napadla ma taká myšlienka, že ak sa odtiaľ raz vyslobodím, všetko to, čo som doteraz prežil, napíšem.
Už som nepotreboval čítať knihy, ale začal som si usporiadávať svoje myšlienky, registrovať príbehy, ktoré boli niekedy až neuveriteľné.
Vojna sa chýlila ku koncu, hitlerovská armáda je skoro rozbitá, sovietska ofenzíva úspešne napreduje, Poľsko je oslobodené. Rumunsko a Juhoslávia sú tiež už slobodné. Veľké boje sú ešte na maďarskom území, bitka pri Debrecíne skončila porážkou fašistickej armády. Ba aj časť Slovenska je oslobodená od nemeckých okupantov.
Aj my čakáme na oslobodenie, prežívame ťažké chvíle. Nemci berú mladých mužov a vlečú ich do Nemecka. Kto môže, tak ujde do lesa, alebo sa spojí s partizánmi. Mesto sa evakuuje. Aj moja rodinka s rodičmi mesto opúšťa. Odchádzajú do Rapšachu. Ja ostávam doma strážiť náš malý obchod. Konečne po veľkých bojoch je aj naše mesto oslobodené. Ľud jasal, kyticami sme vítali sovietsku armádu. Každý si oddýchol. Konečne sme slobodní! Ale naša radosť netrvala dlho. Front sa zastavil a sovietski vojaci začali robiť výtržnosti, znásilňovali dievčatá, ba aj ženy, ktorých manželia boli na fronte. Boli aj prípady, keď zastrelili muža, ktorý bránil svoju manželku. Veľa mužov zobrali s vyhlásením, že idú opravovať mosty a cesty. Mnohí z nich zmizli bez stopy... alebo boli odvlečení na Sibír.
Jedného dňa aj mňa navštívili orgány NKVD. Hľadali u mňa zbrane a rádio. Podľa príkazu som rádio odovzdal na Mestský úrad a zbrane som v živote nemal. Vypytovali sa na ľudí, ktorých hľadali. Chceli vedieť, kde sa skrývajú gardisti i hitlerovci. Vyhrážali sa, že keď im nepoviem kde sa skrývajú ,tak zoberú aj mňa na Sibír. Darmo som sa bránil a hovoril im, že osoby, ktoré sa ukrývajú , mi neoznámili miesto svojho ukrytia. Situácia bola veľmi ťažká. Títo ľudia ma stále obťažovali. Mohol som sa aj ja schovať u svojich príbuzných, ale bál som sa, že im uškodím. A tak sa stalo, že jedného dňa som sa i ja ocitol medzi tými tisíckami ľudí, ktorých naši osloboditelia brali na Sibír.
V jeden zimný deň, bolo to 17. februára 1945, práve som obedoval, keď sa u mňa zjavili orgány NKVD a prikázali mi, aby som si pripravil jedlo na tri dni, lebo pôjdem s nimi a budem opravovať mosty. Mosty som však neopravoval, ale uväznili ma. Dva dni som bol v mestskej väznici a na tretí deň ma aj s ďalšími uväznenými naložili do nákladného auta a odviezli do Levoče. Z Levoče nás previezli do Prešova a potom cez Bardejov do Poľska, kde sme zastali v meste SANOK. V Sanoku nás naložili do vagónov. Zaobchádzali s nami rovnako, ako Nemci so Židmi. Nemali sme žiadne mená. Naše mená boli:“ vy sobaky“, alebo „banditi“. V jednom vagóne sme boli osemdesiati, natlačení ako haringy, len v strede bol malý priestor. Pri dverách stojí sud a do ktorého vykonávame naše denné potreby. Zápach od toho kalu je neznesiteľný. Strava hrozná. Tridsať dekagramov suchárov, polievka, kde pláva pár listov z kapusty, na večeru čierna káva. Naša transport ide na východ. Cesta vedie cez Ukrajinu. Vidíme rozbombardované mestá a dediny, rozbité tanky , kanóny tu ležia na zemi ako prízrak vandalizmu. Náš vlak zastal v Kyjeve. Tu nás dezinfikovali, doplnili zásoby a na druhý deň náš transport pokračoval cestou do neznáma.
Jednému z vojakov sa zapáčili moje šaty. Chcel, aby som mu ich vymenil za chlieb, slaninu a cigarety. Ja som však váhal. Spoluväzni ma nahovárali, aby som na to pristal , lebo aj tak mi ich zoberie. Nakoniec som mu moje šaty dal. On mi priniesol vatované nohavice a bufajku. Bufajka je vatovaná vetrovka. Ale o chlebe a slanine nechcel ani počuť . Kamaráti mi radili, aby som mu povedal, že keď mi nedá to, čo sľúbil, tak to pôjdem ohlásiť náčelníkovi transportu. To som aj urobil. Keď náš vlak zastal a podávali nám jedlo, tak som sa prihlásil , že chcem ísť na raport k náčelníkovi. Môj dlžník to počul a opýtal sa ma, že prečo chcem ísť na raport. Preto, lebo ty si svoju dlžobu nesplatil, nevyrovnal. On zahrešil : „Job tvoju mať, ty sukin syn, raduj sa, že ešte žiješ!“ Na druhý deň, keď vlak zastal, môj dlžník nastúpil do nášho vagóna ešte s jedným vojakom. Ten sa opýtal, že kto tu chce ísť na raport. Ja mu hlásim, že som to ja, ktorý sa chce sťažovať. Medzitým druhý vojak rozkázal ostatným zajatcom, aby prešli na druhú stranu vagóna. Začali ma biť po hlave, po chrbte, kopali do mňa ,kde sa len dalo. Bili ma tak, že som ledva dýchal a oni len ďalej bili a bili, pritom nadávali :“ Ty bandita, ty sobak, tu máš slaninu, tu máš cigarety,“ a za každým slovom nasledoval úder...
Omdlel som. Keď som sa prebral, kamaráti ma už umývali od krvi, ťažko som dýchal, ani pohnúť som sa nemohol, tak som bol domlátený. Bolo to kruté ponaučenie pre mňa aj pre mojich druhov, pochopili sme, že nemáme právo na žiadne protesty.
Náš transport pokračuje v ceste. Pri meste Ufa sme sa rozlúčili s Európou. Naša cesta vedie cez URAL, vidíme husté lesy a málo obývané mestá. Tri - štyri hodiny náš vlak ide, kým zbadáme nejakú menšiu dedinku alebo mesto. V noci je krutá zima. Spať sa nedá. Prešľapujeme z jednej nohy na druhú a tak sa zohrievame. Sme špinaví, zavšivavení, bojíme sa, že vypukne týfus. Niektorí pri defekácii zvláštne a silno zapáchajú, dokonca jeden z tých do rána aj umrel. Ráno sme to hlásili. Jeho telo zakopali blízko pri štreke. Je nám z toho smutno, lebo ten sa domov už nikdy nevráti. Celý vagón natreli vápnom. V Kujbišove nás znova dezinfikovali a dobré veci nám pokradli. Vrátili nás do vagónov a pokračovali sme v ceste.
Dlhých štyridsať dní a nocí sme strávili vo vagónoch, než nás konečne "vyládovali". Na ten deň sa nedá zabudnúť! V tento deň jasal celý svet, v Moskve, v Londýne, v Paríži i v New Yorku. V tento deň podpísali Nemci bezpodmienečnú kapituláciu. Bolo to 9. mája 1945. Náš láger sa nachádzal medzi skalnatými horami a práve tu nám ohlásili, že je koniec vojny, že fašistické Nemecko je porazené a celá Európa je slobodná. Len my, ktorí sme s vojnou nemali nič spoločné, sme z nevôle či svojvôle Rusov boli internovaní. Ďaleko, ďaleko v strednej Ázii, medzi čínskou a mongolskou hranicou sa nachádza náš láger. Rozprestieral sa na dosť veľkej ploche, obohnaný drôteným pletivom. Na každom rohu sú postavené strážne veže a v každej veži dvaja vojaci. Baraky sú skoro podzemné, len strechy a malé okienka vyčnievajú zo zeme. Podlahu nemajú, prične sú trojposchodové bez matracov, bez diek. Vzduch je tu horší ako zlý, plesnivý, temer nedýchateľný a toto má byť náš domov a ktovie dokedy.
Pri apely nás oboznámili s denným poriadkom. Zatiaľ do práce nepôjdeme, sme pod „lekárskou“ kontrolou. Sme v karanténe. Po štyridsiatich dňoch hladovania nám strava chutí. Každým dňom cítime, že sa nám pomaly vracajú sily. Po troch týždňoch oddychu sme zadelení do pracovných čiat. Každá čata má jedného čatára. Náš sa volá Jozef Prokeš. Je to Čech, veľmi krutý človek, vedel trocha po rusky. Pod jeho vedením ideme prvýkrát do práce. Náš pracovný objekt bol neďaleko od lágra. Bol to kameňolom. Tie skalnaté kopce dosahovali výšku približne 100-150 metrov. Pracovali sme od siedmej rána do dvanástej a od trinástej do osemnástej hodiny. To znamená, že sme mali desať hodinový pracovný deň.
Nezvyklo tvrdá práca nás vyčerpávala. Ruky sme mali celkom zodreté a zakrvavené. Traja ľudia nám odpadli, konvoje-stráže do nich kopali a revali: "stávaj ty sobaku" a hnali ich do práce. Prvý týždeň bol strašný. Práca nám nešla, nemali sme potrebnú zručnosť. Konvoji nás bili a Prokeš nás hnal. Bola to krutá mučiareň. Dni sa míňajú a my si pomaly privykáme na drinu. Už sme zručnejší, niektorí už splnili aj predpísanú normu. Dostanú o dvadsať dekagramov chleba viac, keď sa im tie výsledky podarilo zopakovať, pridali im zase desať deka. Je len zrejmé, že to začalo lákať aj druhých. A tak sa tento výkon snažil dosiahnuť každý, ale mnohí z nás to nedokázali. Medzi nimi som bol ja.
Keď vedenie lágru videlo, že z tridsiatich zajatcov, dvadsaťtri dokáže spraviť normu, urobili nové opatrenia. Nás, ktorí sme normu nesplnili, nechali pracovať o dve hodiny dlhšie. A keď niektorí ani pri predĺženom čase normu nesplnili, tak ešte aj v lágri museli robotovať. Ale nakoniec doplatili aj tí, ktorí normu zdolali, pretože potom ju tak spevnili, že ani tí najsilnejší a najzdatnejší ju už splniť nedokázali. Po čase prestali dávať i prídavky a ľudia prestali takto drieť. Nášmu veliteľovi sa to nepáčilo, pretože aj jemu skrátili prídavok o tridsať dekagramov chleba. Samozrejme, že s tým nebol spokojný. Začal nás nemilosrdne hnať do roboty, ani vydýchnuť nám nedovolil. Bol to bezohľadný a bezcitný tyran, správal sa ako všemocný pán vo feudalizme.
Uvediem tu jeden príklad, z ktorého bude vidieť aký to bol človek. Jeden starší muž pri práci odpadol . Bol už úplne vysilený. On k nemu priskočil a začal ho surovo kopať a biť. Chudák, nevládal sa ani pohnúť, len jajkal - stonal. My ostatní sme prestali pracovať a pozeráme na neho, čo to vystrája. Vyzývame ho, aby prestal starkého biť, ale on nám začal nadávať akoby bol ruský vojak. „Do roboty fašistická horda, ja vás naučím robiť, vy banditi.“ A ďalej nútil starého chlapa do roboty. My sme ho obkľúčili a starkého vyslobodzujeme z rúk katana. Bol už v bezvedomí a my sa ho snažíme vzkriesiť. Pomáhame mu sadnúť . Medzitým Prokeš zavolal strážnika, ktorý nás rozohnal. Bol to otrasný deň. Prokeš nás neustále hnal a nadával nám. „Ja vám ukážem, ako treba robiť. Tú normu splniť musíte. Pokiaľ ju nesplníte, nepôjdeme do lágru.“ Samozrejme, že konvoj mu v tom výdatne pomáhal. Keď sme trošku zastali, aby sme nabrali sily, začali nás biť. Prokeš sa škodoradostne pozeral a hovoril: „Ja vás naučím disciplíne, poďme, poďme do roboty, keď aj zdochnete, ale normu splniť musíte!“
Ten starý chlap v noci umrel. A ten sebecký , bezcitný čatár, nám vládol aj naďalej . Sťažovali sme sa lágerkomandantovi Bol to rozumný a inteligentný Poliak. Volal sa Wojcik. On potom zariadil, aby sme dostali iného čatára. No, Prokeš neprestal. Aj v druhej čate chcel dosiahnuť" dobré výsledky", aj tam terorizoval ľudí. Ľudia, ktorí boli pod jeho velením sa vracali z práce úplne vysilení - zničení. Nespokojnosť s ním bola veľká. Raz v noci nás zobudilo zo spánku silné stonanie. Ideme sa pozrieť von , čo sa deje. Vidíme, že tam leží človek, váľa sa v bolestiach po zemi. Chceme mu pomôcť. V tom však zbadáme, že je to náš nenávidený čatár Prokeš. S hnusom ho púšťame na zem, niektorí mu ešte aj pridali. Ráno bolo veľké vyšetrovanie, ale konkrétne sa nič nevyjasnilo. Zistilo sa, že v noci keď šiel do svojho baraku, napadlo ho šesť ľudí. Hodili naňho deku a poriadne ho zmlátili. Nikto ho neľutoval. Dostal , čo si zaslúžil! Bolo to veľké ponaučenie aj pre druhých, jemu podobných.
Dnes veľmi prší, a my v tom daždi pracujeme. Kamene sú mokré a klzké. Vypadávajú nám z rúk. Ohrozujeme tým životy, tých, ktorí pracujú pod nami. Náš čatár ide ku strážnikovi a žiada ho, aby dal súhlas k zastaveniu práce. Strážnik s tým súhlasil a my si hľadáme úkryt. Z boku skalnatého vrchu vyčnieval jeden balvan a tak sme sa tam utiahli. Siedmi sme tam stáli. Dážď lial tak silno, že ledva bolo vidieť. Ťažko sa dýchalo. Ale my sme sa tešili, že máme možnosť si trošku oddýchnuť. Niektorí fajčili a ostatní si začali rozprávať, ako sa dostali do zajatia. Jeden Poliak hovorí:
„Predstavte si, že ja som päť rokov bojoval ako partizán proti fašistickým hordám, a už tretí mesiac som tu medzi vami.“ Je celkom rozčúlený, chrapľavo dýcha a päsťou hrozí na láger. Pýta sa nás: „Je to spravodlivosť?“ „Päť rokov som partizánčil, bojoval za svoju vlasť. Rodičov som stratil hneď v prvý deň vojny. Ušiel som do Francúzska, kde som bojoval po boku francúzskych vojakov. Bol som ranený. Po uzdravení som sa vrátil domov a pomáhal som vyhnať okupantov z mojej vlasti. A teraz tu so mnou jednajú ako s nejakým zločincom. Ach, keby som mal len zbraň v ruke ja by som im ukázal..“ Ja fajčím cigaretu a cítim ako mi na hlavu kvapká voda. Pozerám hore a zbadám, že medzi balvanom, ktorý nás chráni pred dažďom, sa vytvorila na jednom mieste úzka škára, asi meter dlhá. Po tej pomaly stekala na nás voda. Bol to pre mňa alarm, vyskočím a upozorňujem ostatných. „Pozor, tento balvan sa môže na nás zrútiť!“ Všetci odskočili, len ten nešťastný Poliak tam ostal a hovorí, „že čert vezmi takýto neľudský život... „ Vetu nedokončil a ten obrovský balvan sa na neho s veľkým rachotom zrútil. Pochoval ho tam. Po päťhodinovej ťažkej drine sme toho nešťastníka našli. Jeho telo bolo úplne rozmliaždené. S lopatami sme museli nahádzať do košíka to, čo z neho ostalo. Nebolo toho veľa, hlavu nemal, len krvou polepené vlasy, rozdrúzgané kosti a roztečené mäso. Bolo to strašné. Aj on bol pochovaný ako ostatní mŕtvi. Vykopali sme jamu a zahrabali sme ho ako zdochnutého psa. Žiadny kríž, žiadny znak neoznačil toto miesto, že tu leží človek, partizán, ktorý päť rokov bojoval, aby oslobodil svoju vlasť.
V lágri sa šíri epidémia - týfus. Denne päť - šesť ľudí umiera. Ešte šťastie, že je zima a tak sa epidémia nemôže naplno rozvinúť. Lekári robia, čo sa len dá. Do práce nás nepúšťajú. Šesť týždňov nás držia v karanténe.
Asi stopäťdesiat ľudí zomrelo. Denne sme chodili kopávať jamy, do ktorých sme nahádzali donaha zoblečené mŕtvoly. Poliali ich vápnom a zasypali zmrznutou zemou. Neraz sme si všimli, že zem okolo hrobov je odhrnutá a vôkol sú rozhádzané ľudské kosti. Šakaly a hyeny sa kŕmili obeťami epidémie. Je po vojne, a nič na svete neospravedlňuje vedenie lágru za takéto počínanie.
Naše veľké dobrodružstvo sa práve začalo. Odhrnuli sme zemiaky z nášho úkrytu a dôkladne si zabalili všetky veci. Bolo to dosť ťažké, vážilo to asi dvadsať kilogramov. Prezliekli sme sa do vatovaných šiat, ktoré sme si medzičasom zaobstarali . Nervy máme napäté ako struny. Aj najmenší šuchot nás vyľaká. Počujeme neisté kroky ako sa približujú k nášmu bunkru. Telom mi prebehne mráz. Šepkám Brunovi: “Sme prezradení , to je náš koniec.“ V očiach sa mu zaiskrí, je rozhodnutý konať. On chytí lopatu do ruky, ja už nemám na vyzbrojenie čas. Rýchlo sme sa skryli za dvere a čakáme na prichádzajúceho. Dvere sa otvárajú a neznámi votrelec urobí pár krokov dopredu. Bruno má už zdvihnutú lopatu, chystá sa ho udrieť... I ja som bol pripravený na útok. Až teraz vidíme, že je totálne opitý, zrúti sa pred nami na zem ako mech. Uľahčene si vydýchneme a sme radi, že nemusíme použiť násilie. Bruno poznamenal: „Ten sa do rána isto nepreberie“. Zhasli sme lampu, dvere sme zamkli a kľúč cez vetracie okienko hodili pred jeho nohy. Zo skúsenosti sme vedeli, že keď sa nič mimoriadne neprihodí, tak máme štvorhodinový náskok. To preto, lebo okolo jednej v noci sme sa zvykli vracať do lágra. Tento náskok bolo treba čo najviac využiť a preto sme sa snažili dostať od lágru čo najďalej. V našom rýchlom putovaní nám veľmi bránila tma, ale zároveň nás aj skrývala. Bolo veľmi zamračené, na oblohe nebola ani hviezdička. Veľmi ťažko sme sa orientovali. Asi pol hodiny sme blúdili lesom, než sme sa konečne dostali na cestu, ktorá viedla do Stalinska. Mali sme šťastie ako vo filme. Ako tak šliapeme, dobieha nás nákladné auto. Pred nami spomalilo. Šofér sa nás opýtal: „Kuda ribiata?“ Odpovedám: „Do Stalinska.“ „Nasadnite, ja tam idem tiež. Zaveziem vás.“ Nasadli sme a za pol druha hodiny sme boli v Stalinsku. Poprosil som ho, aby nás zaviezol až na železničnú stanicu, lebo cestujeme ďalej do Kemerova. To však, bola len výhovorka. Na to mi odpovedá, že keď počkáme, tak za hodinu pokračuje v ceste. Ide po materiál do Kemerova. "Ďalšie šťastie"! Za necelú hodinu sa pre nás vrátil a priviezol so sebou jednu ženu. Bola to jeho manželka. Poradil nám ešte , aby sme sa dobre zakryli, lebo cez noc je na korbe chladno.
Ja som hovoril perfektne po rusky, oblečení sme boli ako domorodci, takže mu ani na um neprišlo, že práve teraz pácha trestný čin. Prísne boli trestaní ľudia, ktorí pomáhali utečencom. Nervy sme mali napnuté, trvalo dlho , pokiaľ nás premohol spánok. Keď sme sa prebudili začalo sa už rozvidnievať. Pred nami bolo vidieť obrysy nejakého mesta. Šofér nám hlási, že sme v Kemerove. Zároveň sa nás pýta, kde nás má vyložiť. Ja mu hovorím, aby zastavil pred nejakým hostincom, že si niečo spolu vypijeme. On však odmietol, že sa veľmi ponáhľa. Poďakoval som mu za odvezenie. Takto pekne sme sa rozlúčili s naším spojencom, ktorý nám nevedome pomáhal pri úteku. Ani osem hodín ešte neprešlo a už nás delilo od nášho tábora viac ako päťsto kilometrov. Vošli sme do hostinca, objednali si horúci čaj a poldeci vodky. Potom sme si rozkázali praženicu z troch vajec. Sedeli sme tam asi pol hodinku, keď sa tam už nazbieralo niekoľko hostí, bolo načase, odtiaľ zmiznúť. Po uliciach sme sa báli túlať, preto sme vyšli za mesto. Asi po hodine chôdze sme už sedeli pri košatom strome v hustom lese.
Museli sme dávať pozor na blízkosť lágrov. Bruno určil smer. Celý deň až do neskorého večera sme pochodovali. Boli sme asi o tridsať kilometrov ďalej. Hľadali sme miesto na spanie. Našli sme vyvrátené stromy, ktoré zakrývali jednu hlbokú jamu. Bol to celkom dobrý úkryt. Chránil nás od zimy aj od zvierat Chvíľu sme tam vedľa seba ležali, ale únavou zmorení sme čoskoro zaspali. Zo spánku nás zobudil až brechot psov a výstrel. Opatrne pozeráme z nášho úkrytu a vidíme ako sa pred nami odohráva tragické divadlo, ktorého súčasťou sme mohli byť aj my. Približne dvesto metrov od nášho úkrytu, psy ťahajú jedného človeka za nohavice a konvoji ho strážia. Druhý leží na zemi, drží si nohu a bolestne reve. Asi jeho zasiahol ten výstrel, čo sme pred chvíľou počuli. Nemilosrdne ho bijú a nútia vstať. Pomaly sa dvíha a znova dostane puškou po chrbte, zasahuje ho jeden úder za druhým. Bolesťou zavýja sťa pes, odpadne a zmieta sa po zemi ako had . Nakoniec ho konvoji chytia pod pazuchy a vlečú späť do zajatia.
Otriaslo to nami tak, že ani raňajky nám nechutili. Bol to pre nás šok! Mali sme šťastie, že nás psy nezavetrili. Keď už všetko utíchlo a mysleli sme si, že nám nehrozí nebezpečenstvo, opustili sme našu skrýšu. Neďaleko od nás vidím niečo ležať na zemi. Upozorňujem na to Bruna: „Poď, pozrieme sa, čo to je?“ Našli sme tam jeden zakrvavený ruksak. Asi dvadsať metrov ďalej zbadáme druhý. Vzali sme obidva. Vedeli sme, že patrili tým chudákom. Do ruksakov sme sa ani nepozreli, len sme sa snažili odtiaľ dostať čím ďalej . Napredujeme hustým lesom, ťažko, preťažko sa nám ide. Nie je tu žiadny vyšliapaný chodník. Boríme sa bujným porastom. Veľmi opatrne kráčame, máme strach, aby nás neuštipol nejaký had . Po ťažkých útrapách sme sa konečne z tejto džungle dostali . Pred nami sa zjavil nečakaný obraz. Ďaleko, široko, kde len oči dovidia sa rozprestierali skalnaté vrchy. Sem-tam vidno malé, nedorastené stromy. Nevedie tu žiadna cesta. V diali asi tridsať kilometrov od nás vidíme zelenkasté pásmo. To znamená, že tam končí skalnatá kamenná préria. Bola to deprimujúca scenéria. Slnko žiarilo ,ale vzduch bol chladný. Tu sme sa od včera večera po prvýkrát najedli. Až teraz sme otvorili tie dva ruksaky, vyložili sme všetko, čo v nich bolo. Jedla v nich veľa nebolo, ale našli sme tam oveľa vzácnejšie veci. Plechová krabica znamenala pre nás hotový poklad. Bol v nej malý kompas, mapa Sovietskeho zväzu a ešte 700 rubľov. Bruna najviac potešila mapa a kompas. On , ako letecký kapitán, to vedel správne oceniť. Mal nástroj, s ktorým vedel pracovať. Dobrú pol hodinu študoval mapu, pokým zistil kde sa nachádzame. S výsledkom nebol spokojný, lebo konštatoval, že sme dosť odbočili od nášho smeru. Samozrejme, dá sa to napraviť. Máme mapu aj kompas, ktoré nás od dneška budú navigovať. Naša pokladnica zbohatla. Máme 2358 rubľov. Keď sme si všetko bratsky podelili a odložili, rozhodli sme sa, že dnes už ďalej nepôjdeme. Bolo šesť hodín večer. Je načase, aby sme si pohľadali nocľah. Po dlhšom hľadaní sa nám to aj podarilo. Našli sme si mimoriadne bezpečný úkryt. Malú, ledva spozorovateľnú jaskyňu. Asi sedemdesiat centimetrov vysokú a jeden a pol metra širokú, hlboká bola asi dva metre. Zapálili sme suché konáriky a hodili do jaskyne. Nič sme tam nezbadali a tak tu môžeme ostať, pokojne prenocovať. Vchod sme zahatali kameňmi, aby sme sa chránili od túlajúcich nočných zvierat. Dobre som spal. Zobudil som sa až keď som zacítil dym z horiaceho dreva. Bolo už ráno. Vyškrabal som sa z úkrytu a vidím, ako Bruno pripravuje raňajky. Varil čaj a zohrieval konzervu. Pýtam sa ho: „Odkiaľ máš vodu?“ „Ani nie sto metrov odtiaľto. Dá sa v nej aj umývať. Ja som sa už umyl, je výborná, čistá a čerstvá.“ „ Aj ja sa pôjdem poumývať.“ „Poď, ukážem ti, kde je ten prameň.“ „Nemusíš, ja to nájdem, ukáž mi len smer!“ „Odtiaľto napravo, asi sto metrov.“ Za dvadsať minúť som sa vrátil umytý a osviežený. Bruno zatiaľ pripravil raňajky. Mimoriadne nám chutili. Dobre sme sa najedli, vyfajčili po jednej cigarete a zbalili si veci. Bruno ešte raz preskúmal mapu a povedal: „Žiaľ, musíme prejsť cez to kamenné pole.“ „ Inej cesty niet?“ „Je, ale museli by sme sa vrátiť skoro na to miesto, kde sa odohralo to nešťastné divadlo.“
„Nie, tam sa nechcem vrátiť, radšej poďme cez tie vrchy!“ „Aj ja si myslím, že je to bezpečnejšie, než sa vracať,“ povedal Bruno. Keď sme sa dohodli, vyrazili sme. Cesta bola veľmi namáhavá a vyčerpávajúca. Neprestajne sme šliapali po horúcich a ostrých skalách. Topánky sa nám trhali. V nohách cítim bolesť, pália ma päty. Hromži aj Bruno . Aj jeho bolia nohy. Nesťažujeme sa, mlčky ideme ďalej. Slnko je vysoko nad nami a strašne páli. Teplé šatstvo je teraz veľkou záťažou. Ťaháme sa ďalej a ďalej po tých skalnatých vrchoch. Už osem hodín neprestajne napredujeme. Sme celkom mokrí, ťažko sa nám dýcha, sme vyčerpaní a na obzore nič nové. Snáď iba, že to sivo-zelenkasté pásmo, podľa ktorého sa riadime, vidieť trocha výraznejšie. Boli sme asi v päťsto metrovej nadmorskej výške. Fúkal vietor a vzduch sa ochladil. Zišli sme preto nižšie a hľadali miesto na odpočinok. No nenašli sme nič vyhovujúce. Všade sú len skaly ,samé skaly. Našli sme však malý potôčik, v ktorom sa krásne odrážalo zapadajúce slnko. Bolo šesť hodín večer, keď sme sa tam utáborili. Zobul som si topánky, nohy sú spuchnuté, ľavá noha zakrvavená. Dobre som ich vymáčal v studenom potôčiku a na ranu som nalial rum. Obviazal som ju vreckovkou. Bruno si svoje nohy dával tiež do poriadku. Trošku sme si oddýchli, až potom sme si pripravili večeru. Oheň sme nerozložili, pretože sme nenašli žiadne suché konáre. Konzervu s fazuľou a hovädzím mäsom sme zjedli studenú. Zapiť sme si to nemali čím a vodu sme sa piť báli , aby sme sa neinfikovali. Radšej sme vypili po deci rumu. Dobre nám to padlo, cítil som, ako ma rum zohrieva, ba trošku sa mi aj hlava roztočila.. Nocovali sme pod holým nebom, pod sebou máme tie pichľavé kamene a nad nami sa ligotajú hviezdičky. Spať sa nedalo, zima nami triasla. Na oblohe poletovali draví vtáci. Bola to príšerná a dlhá noc.
Už štvrtý deň pochodujeme touto kamennou trasou. Sme úplne zničení, premrznutí a vyčerpaní. Už ledva chodíme, oči máme zapálené od odrážajúceho sa slnka. Ťažko sa hýbem, nechce sa mi ísť ďalej . Práve to chcem povedať Brunovi , keď ma zrazu upozorní, aby som sa pozrel doprava. Zbadám, že sa tam niečo zelená. Je to ešte dosť ďaleko, asi tri- štyri kilometre . Zatienim si oči, aby som to videl lepšie. Ale nečakaná a silná víchrica mi zakryla výhľad. Rútia sa na nás oblaky prachu, nevidieť už ani na krok, len biely piesok a prach sa krútil okolo nás.
Ťažko sa nám aj dýchalo. Aby sme sa zachránili od udusenia, zakryli sme si ústa a nos vreckovkami. Naraz sa zablysklo a my cítime v chrbtoch a hlavách ťažké údery. Spustilo sa také silné krupobitie, že sme si museli chrániť hlavy pred kúskami ľadu. Hrmelo , blýskalo sa a my v tom nečase nemôžeme urobiť ani krok. Znova sa zablysklo a za tým tak zahrmelo, až sa
zatriasla zem. Spustil sa taký lejak, že v momente sme boli do nitky mokrí. Ešte šťastie, že sme boli predvídaví a ruksaky sme si zakryli bufajkami /kabátmi/. Držíme ich v rukách, aby sme ich čo najviac chránili od dažďa. Keby nám premokli, ostali by sme bez potravín. Ešte pršalo a už tu bola ďalšia prírodná katastrofa. Cítim, že nohy máme vo vode. V tej silnej víchrici sme nevideli a necítili, ako sa na nás prudko valí voda. Skoro až po kolená sme v nej stáli . Po hodnej chvíli konečne prestalo pršať a obloha sa vyjasnila. Znova sa pozerám tým smerom, načo ma pred hodinou upozornil Bruno. Nie, to nie je vidina ,nie je to ani fatamorgána. Je to skutočnosť! Obidvaja to vidíme. Radostne sa objímame. Takto povzbudení, s vypätím posledných síl, sme sa v priebehu troch hodín dostali k vytúženému cieľu. Teraz už stojíme na okraji zeleného lesa. Sme takí vyčerpaní, že sme sa ani nenajedli, ani žiadne bezpečnostné opatrenia neurobili. Zvalili sme sa k jednému stromu a spali ako zabití. Ráno, keď som sa zobudil, strašne ma bolela hlava. Údy som si nevedel narovnať, bol som celkom ako dolámaný.
