|
Prežívame 63.mierovú jar. Odzneli príhovory, položili sa kytice kvetov k mnohým pamätníkom pri pietnych spomienkach obetiam 2.svetovej vojny. Čím vyšší dátum od týchto historických udalostí, tým akoby sme menej pamätali…
Medzi vojnové obete nepatria len padlí na frontoch, deportovaní spoluobčania do nemeckých koncentračných táborov, ale aj tisíce nezákonne odvlečených našich občanov do stalinských koncentračných táborov pred koncom vojny a po nej. Od 6. októbra 1944, keď Červená armáda vstúpila na naše územie, jej zložka NKVD a vojenská kontrarozviedka SMERŠ, z našej vlasti deportovala tisíce obyvateľov do viac ako 70 koncetračných táborov – Gulagov, Gupvi, /glavnoje upravlenije lagerej, glavnoje upravlenie po delam vojenoplennych i intermirovannych/ po celom ZSSR. /Severný a stredný Ural, Karaganda, Džezkazgan, polárna oblasť –Norilsk, Magadan, Primorie, Donbas, Kaukaz, západná Sibír a mnohé ďalšie/. Títo boli vo veku od 17 do 60 rokov, brali ich bez ohľadu na pohlavie, národnost, postavenie, povolanie, zdravotný stav, pričom nič netušiacich občanov odvázali od prestretého stola rodiny, z práce, z ulice, z posedenia v krčme, od katedry a pod., bez akéhokoľvek vysvetlenia, obvinenia, súdu, proste iba tak…tisíce kilometrov od domova, od svojích najbližších. Nikomu nebolo povedané kam a prečo ho berú. Odvážali ich ako dobytok v zavšivavených nákladných vagónoch, chatrne oblečených, nepripravených na treskúce mrazy, o hlade a smäde. Morení boli otrockou prácou v kameňolomoch, baniach každého druhu, v tajgách, v rumoviskách i kolchozech, v tropických horúčavách i polárnych mrazoch, podvyživení nedostatkom jedla, ubytovaní v nevyhovujúcich barakoch bez hygienických zariadení. Pracovali 12 – 14 hodín denne bez jediného dňa voľna v týždni, potrebného na regeneráciu síl. V táboroch, za neľudských podmienok zomrelo 528 našich spoluobčanov, mnohí nevydržali i stresujúcu cestu, prevozy z jedného lágru do druhého. Mnohé spomínané miesta sú posiate bezmennými hrobmi našich občanov, v mnohých rodinách podnes nevedia, kde je hrob ich najdrahších. Rodina nemala o nich žiadne správy, písomná komunikácia nebola možná, opustené rodiny, matky, manželky a deti, žili bez príjmov, odkázané na milostrdenstvo svojich príbuzných a známych. Tieto tragické udalosti nie sú dodnes historikmi a kronikármi nikde zaznamenané a teda širokej verejnosti známe.
Podľa úradných záznamov tej doby, ktoré majú neoceniteľnú výpovednú hodnotu, bolo zo Slovenska do gulagov odvlečených vyše 7400 našich občanov ako uvádza Milada Polišenská vo svojej publikácii Čechoslováci v Gulagu, vydanej v r. 2006, a tí, ktorým sa podarilo vrátiť do rodnej vlasti, museli mlčať, zostali vo svojom vnútri osamotení, keď častokrát ani ľudia v ich najbližšom okolí nesmeli poznať pravdu o ich osude. 45 rokov trvalo toto neľudské tajomstvo, až v posttotalitnom roku 1990 nastalo pre týchto ľudí oslobodenie – v mnohých z nich vznikla myšlienka, vyjaviť všetkým prežité hrôzy, odhaliť túto najčernejšiu škvrnu našej povojnovej histórie. Tak vznikla SANO –Slovenská asociácia násilne odvlečených do ZSSR orgánmi NKVD so sídlom v Bratislave. Na ustanovujúcom sneme v decembri 1990 bol zvolený riadny výbor, prvým predsedom sa stal PhDr.Dušan Slobodník,CSc. Nasledovala náročná organizátorská a administratívna práca na podchytenie členskej základne, vyhľadávanie archívnych dokumentov o odvlečení a návrate našich občanov v štátnych a vojenských archívoch, vypĺňanie podkladov pre žiadosti o odškodnenie v rámci mimosúdnej rehabilitácie podľa zákona SNR č.319/1999 Zb., vydanie „Osvedčenia,“ preukazu SANO. Mnohé príbehy – spomienky odvlečených na roky poroby zverejňoval bulletin SANO „Návraty“.
Po smrti predsedu SANO, nastal v organizácii stav nečinnosti. Pre jej záchranu vyvstala ako jedna z najvýhodnejších možností spojenie sa s organizáciou podobného zamerania. A tak v decembri 2006 sa konal v Poprade mimoriadny snem, kde sa SANO integrovalo do „Svetového združenia bývalých politických väzňov“ so sídlom v Poprade a stalo sa jednou z jej sekcií /sekcia násilne odvlečených – SNO/. Archív SANO bol odovzdaný Ústavu pamäti národa.
V dnešných dňoch žije už len málo tých, ktorí prežili hrôzy gulagov /cca 7 osôb/. No na roky poroby nezabúdajú ich rodiny, deti, potomkovia….
Vy, ktorí by ste sa chceli zoznámiť s osudmi našich občanov deportovaných do stalinských gulagov odporúčam prečítať si knihy tých, ktorí to prežili:
- Dušan Slobodník: “Paragraf: Polárny kruh“
- Ján Košút: „Cez červený očistec“
- Kornel Danáš: „V pazúroch NKVD“
- Ladislav Hrubý: „Legendy o samote – poviedka Kolymské zvony“
Kto chce mať ucelený obraz o praktikách stalinského režimu, odporúčam prečítať si knihu nositeľa Nobelovej ceny za literatúru A. Solženicyna Súostrovie Gulag /Archipelag Gulag/.
Keď budeme stáť pri pamätníkoch padlých, venujme spomienku všetkým tým občanom, ktorí peklo gulagov prežili, ale hlavne tým, ktorým to dopriate nebolo.
Česť ich pamiatke!
Ing. Gabriella Hlôšková-Zimová
SZČPV-podpredsdníčka SNO
P.s. Môj otec bol odvlečený z obce Malý Lipník v okrese Stará Ľubovňa jednotkami NKVD do koncentračného-pracovného tábora na Donbas – Jenakijev, šachta Junkov od 23. 1. 1945 do 3l. 3. 1948, t. j. 3 roky, 2 mesiace a 9 dní.
Od: Ing. Gabriella Hlôšková
Ružová ul. 67
935 21 Tlmače-Lipník
Poznámka SZČPV: Pani Ing. Hlôšková, po smrti predsedu Sekcie násilne odvlečených Mariána Dudinského, zastupuje do snemu funkciu predsedu Sekcie násilne odvlečených |
