ÚTEK MOJŽIŠA ZO ZEME IZRAELU ZASĽÚBENEJ

V rodine Jakuba Izraela možno pozorovať postupné zosilňovanie negatívnych aspektov ľudskej osobnosti a - po obdobiach prechodných úspechov - aj stupňovanie sa skutočných a dlhotrvajúcich TRESTOV BOŽÍCH, ktoré dopadali na Izrael čoraz menej si uvedomujúci ohyzdnosť svojho správania.

Podľa Biblie, Jakub so svojou "rodinkou" (jeho matka, strýc, ako aj žena Ráchel) páchali len malé, vnútrorodinné podvody a krádeže. V nasledujúcich pokoleniach sa už niektorí synovia Izraela chovajú ako rasoví gangstri. Príkladom takéhoto "duševného rozvoja" je už len pri pomyslení ohyzdné "spiknutie obrezancov", vďaka ktorému sa podarí synom Jakuba vyvraždiť mužov a zhrabnúť majetky príslušníkov rodu Chamora. (Treba pripomenúť, že zámienkou pre tento akt podvodníckeho banditizmu bol pokus o Čestné zahladenie konfliktu medzi rodinami, ktorý vypukol po "únose a znásilnení" dcéry Jakuba Diny synom Chamora. Nakoľko poznáme zachovanie sa Jakubovho predka Abraháma, ktorý "podsúval" budúcim vládcom svoju ženu Sáru, aby z toho materiálne koristil, treba pripustiť, že bratia Diny cielene vyslali svoju sestru, aby zviedla syna Chamora a vyprovokovala tak konflikt medzi rodinami,

Táto moralizujúca historka predstavuje z jednej strany mechanizmus objavenia sa "falošného svedomia" u niektorých synov Izraela - ktorého skutočné povahové rysy mentality "duševných gangstrov" dokonale opísal o niekoľko desiatok storočí neskôr Karol Marx. Na druhej strane, využitie rituálnej obriezky za účelom sprisahania umožňuje pochopiť skrytý význam tohoto rituálu znamenajúceho pre Židov znak "spolku s bohom": totiž zvyk narezania kože, ako aj tetovania na skrytých častiach tela je od nepamäti rozšírený medzi členmi tajných spolkov (a dokonca aj obyčajných gangov) na celom svete! U šľachetných kmeňov - ako napríklad medzi americkými Indiánmi tetovanie a narezanie kože, označujúce klanovú príslušnosť, neboli umiestnené na skrytých miestach, ale na najviac viditeľných častiach tela, predovšetkým na tvári.

(Na myšlienku obriezky prišiel Abrahám v čase "hosťovania" v Egypte, ktorý mu imponoval svojou civilizáciou. O absencii predkožky u egyptských kňazov budiacich zdanie, že oplývajú tajomnou mocou, sa Abrahám dozvedel dozaista vďaka svojej žene Sáre, ktorú chytrácky podsunul faraónovi za účelom "manželstva". Choroby, ktoré sa v dôsledku tohoto "manželstva" v okolí faraóna - a rovnako aj neskôr, v analogickej situácii, v okolí kráľa Abmilacha - nedvojznačne naznačujú, že sa Sára v priebehu jej predchádzajúcich manželstiev pohlavne nakazila. Takáto vleklá choroba, u mnohých žien bez príznakov, vlastne vyvolala jej dlhotrvajúcu neplodnosť - a tiež dočasnú neplodnosť žien a otrokýň kráľa Abmilacha. Je najvýš impozantné, ako málo komentátorov Písma Svätého postrehlo, že zakladateľom Národa, Ktorý sa Prehlásil za Vyvolený, bol v staroveku potulný sutenér, ktorý nahromadil značný majetok vďaka práce svojej "ženy", špecializovanej v najstaršom remesle sveta.)

V rámci "rodinných zábav" typických pre potomkov spravodlivého Abraháma, starší synovia Jakuba predali "nepohodlného" mladšieho brata Jozefa do otroctva v Egypte. Časom sa v tom egyptskom otroctve ocitla celá "rodinka" Izraela. Spočiatku, vďaka nezištnej snahe Jozefa, ktorý bratom odpustil, mali izraeliti v Egypte dokonalé podmienky na život. Pre Izrael sužovaný hladom bol Egypt zemou skutočne oplývajúcou mliekom a medom. Lenže história Židov v Egypte sa obrátila presne naopak, ako snívali. Po krátkom období dostatku, Židia neochotní sa integrovať s Egypťanmi, miesto aby sa stali pánmi zeme, do ktorej prišli ako hostia, stali sa jej otrokmi. Je možné predložiť dva jednoduché mechanizmy objavenia sa tejto skutočnosti - úplne nepochopiteľnej pre historikov Izraela.

Po prvé, Egypťania mohli úplne mechanickým spôsobom využiť čisto ekonomicky "metódy Jozefa", aby dostali do poddanstva im nevyhovujúcich Židov. (Takto Jozef svojou usilovnou prácou pre faraóna už zo záhrobia vohnal do otroctva svoju vlastnú rodinu /autor tu asi mieni úžernícky predaj zásob obilia zo sýpok - pozn.prekl./)

Po druhé, Biblia hovorí, že vetva Izraela odvodzujúca sa od Šimona a Léviho, mala dedičnú predispozíciu - preklínanú aj legendárnym Jakubom - k násiliu, sadizmu a najrôznejším špinavostiam. Na týchto genetických predispozíciach sa nepochybne musel zakladať kultúrny príkaz "množenia sa bez miery a panovania nad zemou" a taktiež z pokolenia na pokolenie opakovaná Pamiatka na Dohodu, podľa ktorej mali "prvorodení" potomkovia Abraháma ovládnuť zem, v ktorej boli prišelcami (I Moj.17,8). A tak, rovnako povaha, ako aj kultúra potomkov "spravodlivého" Abraháma, ich poháňala k podvodníckemu konaniu, majúcemu za cieľ opanovanie krajiny hostiteľa. (II Moj .1,10).

Netreba sa potom diviť, že spočiatku priaznivo naladení Egypťania sa začali Židov báť, používajúc voči nim represívne prostriedky, aké sa v 20.storočí v mnohých štátoch používali voči členom mafie, teda brutálne nútenie do ťažkých trestaneckých prác⁷. Slepý Boh Izraela teda logicky zapríčinil rozkrútenie sa špirály nenávisti medzi Židmi a miestnym obyvateľstvom. V istom momente, veriac v poslanie svojho národa, ambiciózny terorista z rodiny Levitov menom Mojžiš, zabil faraónovho úradníka, ktorý vykorisťoval Boží Ľud. Utekajúc pred trestom, musel na mnoho rokov emigrovať z Egypta. Bolo to vlastne počas týchto potuliek "politického zbeha", keď zistil, že za Egyptom jestvujú úrodné územia ponúkajúce sa na kolonizáciu, ktoré boli známe už jeho prapredkovi, kráľovskému sutenérovi Abrahámovi. Pretože Mojžiš-vrah bol zasvätený do všetkých múdrostí Egypťanov (Skut. Apošt. 7,22) poznal aj veľa tajných kňazských kúskov, pomocou ktorých dokázal zaimponovať rovnako svojim krajanom ako aj (nádejal sa) národom, ktoré Izrael pomýšľal vyhubiť, alebo zotročiť (V Moj.7,12).

Oproti tomu sa úplne inak obrátila história rodiny Jakubovho brata Ezaua zvaného Edomom. V priebehu tých niekoľko sto rokov, keď rodina Izraela usilovne nosila kamene na stavby nenávidených egyptských svätýň, pyramíd, ako aj sýpok, potomkovia Izraelom vydedeného Ezaua dokázali založiť v horách Edomu kráľovskú dynastiu. Časom, ako podáva Biblia tisícročia, tento Edom Ezau (Ježiš?) sa stal na celom blízkom východe slávny svojimi múdrosťami. Keď za čias slávneho kráľa Dávida lúpežníka napadol Izrael bratský Edom, tak jeho kráľ Hadad bez ťažkostí našiel počas podriadenia Edoma Izraelu, ochranu v Egypte, kde bolo s jeho rodinou zachádzané na úrovni rodiny faraóna. Nakoniec v protiklade ku všetkým proroctvám, sa vlády v Izraeli ujal Herodos Veľký, pochádzajúci z Idumejcov, čiže potomkov Ezaua. Krátko po úpadku jeho "helenizujúcej" dynastie, sa história starovekého Izraela skončila.

Medzi najváženejšie egyptské vedy imponujúce nielen Židom, ale aj racionálnym Grékom a tiež Rimanom, patrila znalosť kúzelníctva: dobre vyškolený kaplán dokázal skutočne získavať svoju klientelu, vytvárajúc dojem, že je v stave robiť zázraky, a že má kontakty s nadprirodzenými silami. (Vlastne vďaka svojim pozorovaniam počas cesty do Egypta, prišiel Platón na nápad s poviedkou o kaplánoch manipulujúcich s tieňmi v jaskyni: neskoršie, už v časoch rímskych, tvrdili nepriatelia kresťanov - ako napríklad Orygenesom porazený Celsus - že nielen Mojžiš, ale aj iný "mesiáš" Izraela menom Ježiš Kristus chodieval vo svojej mladosti do "egyptskej školy zázrakov". Faktom je, že v mladom veku Ježiš v Egypte žil.)

Ako dôkaz zázračnej starostlivosti boha Jahve o Izrael, uvádza Biblia až sedem pliag egyptských. Podľa Jozefa Kellera tieto zázraky boli bežnými prírodnými javmi, ktoré Mojžiš šikovne pripísal bohovi Jahvemu. Poslednú egyptskú pliagu (smrť prvorodených) vysvetľuje Keller nasledovne: V tú noc cez Egypt prešiel Jahve pravdepodobne v podobe pracovnej družiny Jozua a Kaleba, zabíjajúc všetkých prvorodených Egypťanov. Ale domy Izraelitov pomazané krvou obchádzal. (Známy autor bestsellerov J.Vojnar zas vo svojej knihe vysvetľuje tieto "pliagy" veľmi jednoducho tak, že Židia tajne otrávili a zafarbili vodu v Níle, čím spôsobili sériu ekologických katastrôf. V dôsledku toho masovo vyhynuli ryby a žaby, samozrejme utekajúce pred otravou z vody. Povodie Nílu bolo potom zaplavené rozkladajúcimi sa zdochlinami týchto živočíchov, čo viedlo k ďalšej pliage - zamoreniu oblasti hmyzom liahnúcim sa v nich... pozn.prekl.)

Tak ako je pre neskorších kresťanov vychovaných v duchu sv. Pavla - o čom budeme písať v prílohe 1. - základným aktom viery zmŕtvychvstanie Krista (I Kor. 15,14), tak je pre ortodoxných židov základným zázrakom (t.j. podvodom) potvrdzujúcim starostlivosť Jahveho o Vyvolený Národ, historka o prechode vôd Červeného mora suchou nohou. I ja sa pamätám z hodín katechizmu, keď som mal okolo 12 rokov, ako mi zaimponovalo to otvorenie sa mora pred utekajúcimi Židmi.

Predsa však to, čo sa zdalo byť zázračným zjavením pre 12 ročného chlapca, vo veku dospelom vyzerá ako banálny "egyptský kúsok" využívajúci naivnosť čitateľov Biblie. Pre dobre vzdelaného geofyzika - a tým dole podpísaný kresťanský "advokát diabla" je, — je totiž táto vec banálna. Totiž, ako udáva (poľská) Biblia tisícročia, v Suezskom zálive dosahuje rozdiel medzi prílivom a odlivom výšky až 3,3 metra. Mojžiš so svojím ľudom podľa Biblie utekal v noci a navyše v čase odlivu, zatiaľ čo prenasledujúce ho vojská egyptských ťažkoodencov sa museli brodiť v mokrom piesku, ocitnúc sa v ohrozenom pásme až do plného dňa (čo potvrdzuje "Kniha Exodu"), kedy musel nastúpiť príliv. Navyše, v noci fúka vietor od pevniny odvracajúc vlny od pobrežia, zatiaľ čo cez deň sa jeho smer obracia, znásobujúc efekt prílivu. Ak si pritom Mojžiš vybral na tú prepravu moment novu mesiaca (a v Biblii je zmienka, že s prepravou otáľal), stalo sa tak v momente, keď sa oba úkazy navzájom znásobili vytvoriac tak efekt "zázraku". (O mieste nad Suezskou zátokou, v ktorom sa odohral tento "zázrak", vedel Mojžiš pravdepodobne z čias, keď prebýval v tomto regióne počas svojho predošlého úteku z Egypta.)

Využívanie fortieľu, ako aj neopatrnosti nepriateľa, nie je v čase vojny ničím hriešnym: stačí si spomenúť, ako sa utopila vo vode ťažká jazda križiakov, ktorú

Alexander Nevský zlákal do bitky na zľadovatelom jazere. Mojžiš sa však nepriznal svojmu ľudu, že to zlákanie vojsk faraóna do pásma prílivu mora bola jednoduchá vojenská lesť. Naopak, máchajúc svojou v Egypte "vypožičanou" kúzelníckou paličkou tváril sa pred vlastným ľudom, že to boh Izraela otvoril pred Židmi - a potom zavrel pred Egypťanmi - Červené More.

Podľa učenia Ježiša Krista ten, kto podvádza v malých veciach, bude podvádzať aj vo veciach veľkých. Takéto "Veľké Veci" aké Mojžiš vniesol do svetovej kultúry, to sú, ako to nedávno. s hrdosťou zdôraznil básnik Henryk Grynberg z Londýna, MONOTEIZMUS a DESATORO. Keď sa však prizrieme bližšie tomuto prínosu do svetovej civilizácie, ukazuje sa, že je to prínos nielen ukradnutý inému národu, ale aj dodatočne otrávený jedom "hadieho plemena" (Mat. 23,33). na tému židovského monoteizmu píše Jozef Keller nasledovné: s Mojžišom sa viažu počiatky monoteizmu. Stretol sa s ním v období svojej mladosti v' Egypte. Dokázal totiž vyvodiť vlastné závery z neúspechu Echnatonovej reformy. Neviazal kult jedného Boha len s určitými kruhmi, ale s celým svojim ľudom. (Monoteizmus, ktorý bol v istom čase povinný v Egypte, spočíval v kulte Svetla, čiže Slnka - Atona, odtiaľ faraón Echnaton.)

Podľa Svetla (čiže evanjelií) Ježiša Krista, to čo pre (väčšinu) ľudí vyzerá byť
pekným, je pre Boha ošklivé. A preto je populistický Mojžišov monoteizmus vo svojej
podstate Kultom Ošklivého Boha. Na tento Kult virtuálneho sa oddá posvietiť si
uvažujúcim duchom.

Späť

---