Prílohy

I. "ZÁZRAKY" BOHA, KTORÝ ZMIZNE A VSTANE Z

MŔTVYCH

Bádatelia Písma sa už roky snažia dokázať, že Starý Zákon predpovedal príchod Krista. Avšak okrem okrajových zmienok (napr. o tom, že Ezau sa časom vytrhne z poddanstva Jakuba-Izraela) nemôžu byť predsa takéto predpovede v Biblii, ktorú vypracovali leviti pod uhlom neustálej glorifikácie úspechov Ctiteľov Božej Truhlice. Seriózni historici vedia, že program činnosti evanjelického Syna Božieho nebol pripravený na hore Sinaj, kde sa Mojžiš dohodol s Jahvem presne tak, ako o tisíc rokov neskôr Dr.Faust s Mefistom. Ten program vznikol totiž na mýtickom Olympe. História boha - človeka milujúceho krásno a pravdu bola totiž už päťsto rokov pred objavením sa Evanjelií spísaná Platónom v jeho "Úcte". V tomto dialógu predstavuje Sokrates takýto vzor budúceho bohatiera kresťanského náboženstva: Je to večný bedár; (...) vyzerá ako bezdomovec a chodí bosý (...) nemá nikde strechu nad hlavou, lebo takú už má po matke povahu, že s biedou chodí v páre. Ale po otcovi sa naháňa za tým, čo je pekné i čo je dobré, odvážny chlapík silnej mysle stále čosi vymýšľajúci, túži po rozume, vždy si vie dať rady a filozofuje celý život, strašný čarodejník, alchymista, či sofista; nie je to ani boh, ani človek. A jedného dňa to žije a rozkvitá, to zas umiera a znovu zmŕtvychstane, lebo je v ňom nátura otcovská.

V tomto mýte, pripomenutom na začiatku kresťanstva, sa cez Orygenesa zrodil boh-človek Eros z obyčajnej túžby ľudskej Biedy po Dostatku. V prípade histórie Ježiša z Nazaretu "matka bieda" bola bieda židovská: a zároveň bieda materiálna (lebo ľud v super - bohatom starovekom Izraeli bol podobne biedny, ako robotníci v super - bohatej Anglii 19.storočia); bola to tiež bieda duchovná (lebo leviti farizeji, ktorí sa zmocnili kľúčov poznania, "sami nevošli a druhým vojsť nedovolili"). Božským "otcom" bol pre Ježiša Erosa grécky Dostatok Dionýzos, ktorý napojený nektárom počas "Hostiny Bohov" zadriemal, čo dovolilo Židovskej Biede zblížiť sa s ním a vďaka tomu zblíženiu počať nemanželského Erosa. (Preto nemá pravdu Orygenes, ktorý tvrdí, že človek-boh sa nemohol narodiť z "rozpustilosti".) História Ježiša je jednoducho opakovaním histórie boha človeka, naplánovanej Platónom niekoľko storočí pred Kristom. Dnes históriu tohoto "zázraku" treba vykladať v presných termínoch biologickej vedy, ktorej základy položil pred 200 rokmi Lamarck a v 20. storočí ju rozvinul Jean Piaget v podobe vedy o genetickej epistemológii. Podľa tohto vedca, ktorý nedávno zomrel v Ženeve, sa genetická pamäť celého kultúrneho správania kumuluje v ľudskom genome, ktorý je odkazovaný zhodne s pravidlami Mendla z pokolenia na pokolenie. Vonkajší prejav zdedených reflexov slúži na ich posilnenie, naopak ich uzatváranie spôsobuje atrofiu (degeneráciu), čo sa

dedične skutočne prejaví - ako to presne popísal Mojžiš v Dekalógu - až po troch až štyroch pokoleniach. (Tieto fakty o dedení "nadobudnutých reflexov" získal Mojžiš pravdepodobne od egyptských kňazov, ktorí boli známi svojimi presnými pozorovaniami nielen v oblasti astronómie.

Tento jav opakovania sa - v nasledujúcich pokoleniach - cností ako aj hriechov spáchaných predkami, nazval koncom 19. storočia známy nemecký biológ Ernst Haeckel zákonom rekapitulácie, alebo zákonom biogenetickým. Tento zákon vysvetľuje racionálnym spôsobom nielen pythagorejský mýtus o odovzdávaní a zdokonaľovaní sa šľachetných duší (respektívne aj naopak, degenerácie tých podlých z pokolenia na pokolenie). Vysvetľuje taktiež "zázraky" spojené s nám všetkým známou históriou Krista, ktorý bol zároveň Bohom i človekom.

Totiž, súdiac podľa Jeho činov, Ježiš bol ovocím úprimnej lásky - ktorú však Izrael vychýrený darebáctvom neakceptoval - a to lásky Židovky Márie k tomu rímskemu vojakovi (presnejšie veliteľovi) gréckeho pôvodu, o ktorom máme zmienku rovnako v Talmude, ako aj u Orygenesa. Fyzický otec Ježiša mal geneticky dané dedičstvo mnoho storočí helénskej kultúry a Ježišom zdedené "otcovské" gény spôsobili, že sa samovoľne v mladosti ocitol v essenskej sekte kultivujúcej pythagorejské tradície, ktorej učenie neskôr sám propagoval. Naproti tomu matka Ježiša, Mária, pochádzala pravdepodobne z rodiny Dana - levitmi zavrhovanej - a preto chudobnej. Táto rodina zas mala už od čias legendárneho Jakuba dedičný zvyk - ako píše Biblia na škodu sebe samým - kritizovať Izrael²⁶ .Skrížením týchto dvoch pováh, "dionýzskej" po otcovi a "biedno-židovskej" po matke, narodil sa Ježiš, ani boh, ani človek. (Pokiaľ ide o "zázrak" panenstva Márie, tak oplodnenie bez straty panenstva bolo aj v staroveku naozaj banálnou vecou.)

Pre kresťanov je však najdôležitejší fakt "zázraku" zmŕtvychvstania, ktoré Ježiš Eros sám predpovedá slovami úplne totožnými so slovami Sokratesa: krátky čas a neuvidíte ma a znova krátky a uvidíte ma (Ján 16, 16). Potom treba tento "zázrak" chápať na základe platónizmu, ktorý predchádzal kresťanstvu. Ako tvrdil sám Ježiš, bol Synom Božím nie vo svojej vonkajšej PODOBE (osobe, maske), ale vo svojej skrytej BYTOSTI (substancii, hipostáze). Jeho bytosťou - podstatou bola špecifická štruktúra neurónových spojov v mozgovej kôre, ktorá bola zdrojom "svetla", ktoré odovzdával svojim učeníkom. Po mnohonásobnom "osvietení" Ježišom, aj títo učeníci začínali "svietiť" presne (alebo takmer presne) takým istým "svetlom" ako ich Majster. Dôkazom o zmŕtvychvstaní (oživení sa) neuronálnej štruktúry identickej s Majstrom sú u týchto učeníkoch Evanjelia napísané vyše pot storočia po jeho smrti. Jednoducho boh Eros sa začal prejavovať v ďaľších, ním iluminovaných osobách, tak ako bol iluminovaný Ježiš - rovnako svojou genetickou povahou, ako aj kultúrou -pomocou predchádzajúceho vtelenia Erosa do Sokratesa, ktorého učeníkom bol Platón.

Zaujímavý je fakt, že v protiklade k evanjelistom, v "Listoch" sv.Pavla, ktoré boli predsa napísané omnoho skôr než Evanjeliá, nie je možné nájsť takéto podobné

Možno sa domnievať, že aj v tejto eseji spomínaný Karol Marx, Maurice Joly, Erich Fromm, Herbert Marcuse i Noam Chomsky, tiež pochádzajú z tejto galérie kmeňa Izraela, prípadne dokonca z rodiny mudrca Ezaua.

"svetlo" pochádzajúce od Erosa: možno preto, že sv.Pavol sa zapovedal, že celé jeho konanie riadila láska, no z iných fragmentov "Listov" je evidentné, že mu išlo o lásku k práci, navyše k Laborovi a nie k Erosovi. Sv.Pavol-Šavel bol čistým produktom mnohostoročnej farizejskej (levitskej?) tradície bohatých Židov; z toho dôvodu bolo preňho rozdelenie na vonkajšiu "podobu" a vnútornú "bytosť" nepochopiteľné. Sv.Pavol jednoducho nezdedil po predkoch také neuronálne predispozície, aké sú nevyhnutné pre pochopenie týchto nuansov. Preto, zhodne s Mojžišovou tradíciou "stavby impozantných kamufláží", urobil z Ježiša Krista "boha", ktorý vstal z mŕtvych v presne takej istej podobe ako umrel - s dierami v rukách a v boku - ale bez polámaných holenných kostí, čo sa prihodilo ďaľším spolu s ním ukrižovaným lotrom²⁷. A v tento blud prikazoval sv.Pavol veriť vo svojich sugestívnych "Listoch", lebo (ako tvrdil Platón) bludy sa vždy dobre predávali a pritom dobre slúžili zosilneniu autority nového náboženstva. Pozerajúc platónskym spôsobom, sv.Pavol odhodil z judaizmu jeho vonkajšie "šaty", čiže Mojžišove Zákony, otráviac však zároveň kresťanstvo darebáckou podstatou (substanciou) tohoto Mojžišovho náboženstva (teda kultom zmývania vlastných hriechov krvavým obetovaním "vybraného baránka" - pozn.preklad.). Táto podstata náboženstva Homo economicus ukrytá pred nie príliš bystrými ľuďmi, vstala z mŕtvych v posledných storočiach -vlastne vďaka "bádateľskej" práci sv.Pavla, ako aj jeho nástupcov - v súčasnej vonkajšej podobe Liberálnych Zákonov Štátu.

27 V Evanjeliách dobre vidieť postupný rozvoj mýtu o zmŕtvychvstaní "tela". Ako sa zmieňuje Biblia Tisícročia, v chronologicky prvom Evanjeliu sv.Marka, buď vôbec nie sú opisy stretnutí zmŕtvychvstalého Majstra s učeníkmi, alebo je to len krátka umelo znejúca zmienka. Podobne je tomu aj u sv.Matúša. Dlhší opis stretnutia so Zmŕtvychvstalým sa nachádza u sv.Lukáša, kde však učeníci aj tak nedokážu rozpoznať Majstra podľa tváre. Základ tohoto mýtu vznikol pravdepodobne pod vplyvom dlhoročného stýkania sa Lukáša so sv.Pavlom počas jeho misijných ciest. Mýtus o zmŕtvychvstaní usilovne hlásaný sv.Pavlom začal časom žiť vlastným životom aj u sv.Jána. 80 rokov po smrti Ježiša apoštoli, ktorí stále nedokázali rozoznať Majstra podľa tváre, vkladajú mu už prsty do dier po jeho ranách. Pred Kristom verila na zmŕtvychvstanie z (vonkajšieho) tela kasta farizejov, do ktorej patril sv.Pavol a odtiaľ sa vlastne to isté farizejstvo prejavilo u kresťanov.

Pozorné čítanie Evanjelií dovoľuje dokonca veľmi zvláštnu hypotézu týkajúcu sa Zmŕtvychvstania, čiže záležitosti, o ktorej nikdy nič určitého nebudeme vedieť. Totiž pri snímaní z kríža a ukladaní do hrobu boli, podľa Evanjelií, okrem Jozefa z Arymatei, prítomné len ženy a to ony ako prvé potom odhalili, že hrob je prázdny. Možno, že to ony podplatili stráže a ukradli telo Majstra. Pretože medzi nimi nebola matka Ježiša, ani slávna "Pieta" Michala Aniola nemôže predstavovať Pannu Máriu, ale pobehlicu Máriu Magdalénu, ktorá úprimne oplakávala svojho rabbiho. Mária Magdaléna bola tiež prvou osobou, ktorá mala videnie Zmŕtvychvstalého. Mohla potom, ako sa to často deje v podobných prípadoch, "nakaziť" svojimi víziami d'aľších učeníkov. Nakoniec, všetci títo boli židmi, ktorí boli pod vplyvom viery farizejov.

Späť

---