Späť
"Zmŕtvychvstanie" Hefaistosa - Boha Práce
Tak ako perzská história hovorí o nekonečnej vojne boha Svetla a Dobra (Ahuramazdu - Erosa) s bohom Temnôt a Zla (Arimanom - Satanom -Laborom), aj biofilný kult dionýzskeho "vnútorného boha" bol už po niekoľkých Stáročiach, zvlášť v Západnej Európe, ohrozený návratom kultu "boha vonkajšieho úspechu" odvodzovaného z judaizmu. O "zmŕtvychvstanie" tohoto kultu sa pričinili -spočiatku zdanlivo neveľké - dva počiatočné hriechy kresťanskej dogmatiky.
Po prvé, z obyčajnej túžby po moci doplnili prví biskupi Ríma do Nového Zákona - bez ohľadu na varovanie syna biskupa zo Synopy, Marijona - Starý Zákon. Zámienkou na to bolo, že sa v ňom ohlasoval príchod Mesiáša. (Zabudli však, že Ježiš dôrazne potvrdil, že nie je "prorokmi" Izraela ohlasovaným Mesiášom z rodu Dávidovho - Mat.22,42 45.)
Po druhé, z podobnej túžby po náboženskej moci otrávil samozvaný 17 apoštol sv.Pavol počiatočné kresťanstvo celým radom "Mojžišových" štricáckych morálnych zásad, zároveň odsunúc na okraj "platónsky" kult dôkladného poznania, pre Ježiša tak podstatný. (Využívajúc analógiu veľmi populárnu koncom 20.storočia v Poľsku, "advocatus diaboli" postuluje, že Šavel - sv.Pavol sa zachoval ako legendárny Konrad Wallenrod judaizmu, ktorý - keď sa mu nepodarilo zničiť kresťanstvo zvonka - prešiel ako "priateľ" do tábora nepriateľa, otráviac skutočné kresťanstvo farizejským jedom.) Preto, aby sa oplatilo vstať z mŕtvych v rovnakej vonkajšej podobe, bolo treba umrieť v rozkvete života. Naviac sv.Pavol mimochodom ospravedlňoval "vrahov Ježiša v súlade so Zákonom", teda kňazov Izraela. Z tejto skutočnosti možno vyvodiť následný logický záver: ospravedlňujúc hanebný zločin; Mojžišových kňazov umožňujúci dôstojné zmŕtvychvstanie Ježiša, sv.Pavol ospravedlňoval automaticky aj seba samého za obdobie, keby prenasledoval kresťanov a poslal na smrť helenistického slobodomysliteľa sv .Štefana - ktorý bol predsa do budúcna jeho konkurentom vo "vláde" v duchovnej kresťanskej komunite. Vo svetle Evanjelií sa sv.Pavol zachoval ako prebehlý had chameleón, ktorý po smrteľnom uhryznutí pravého vodcu zmenil farbu pokožky a prebral po ňom vodcovstvo (pozri poznámku na vnútornej strane obálky).
Vďaka "evanjelizačnej" práci sv.Pavla bolo platónske učenie Ježiša, ktoré absolútne nepochopil, odsunuté na okraj. Otcovia Cirkvi idúc v šľapajach svojho "apoštola", si našli zámienku, aby prehlásili všetkých židov a nielen kňazov levitov za bojujúcich proti Bohu. V dôsledku toho sa prostí židia stali na mnoho storočí "národom vyvoleným sv.Pavlom" do úlohy obetného baránka za hriechy kresťanov. Čo viac, kresťanskí kňazi sami začali medzi ľudom, v podobe kultu Krížovej Cesty, prehnane zdôrazňovať podrobnosti posledných mučeníckych chvíľ Ježiša. Časom sa judejská nekrofilia prejavila aj u kresťanov v podobe všeobecnej lásky k "mŕtvemu božskému telu" zhanobenému na kríži. (Treba pripomenúť, že prví kresťania priamo nenávideli víziu kríža - pretože im to pripadalo akoby niekto uznal šibenicu za symbol svojej viery.)
Kríž ako symbol kresťanstva spôsobil ďaľšie umocnenie patológie v tomto náboženstve: cirkev, ktorá najvýraznejšie prebrala úlohu kňazov starovekého Izraela začala učiť, že ľudia sú povinní celý život sa mučiť ako Ježiš, ktorý bol z pr íkazu židovských kňazov, ako aj Rimanov, mučený krátku dobu počas svojej krížovej cesty. Časom sa kresťanskí - obzvlášť protestanskí - kňazi stotožnili s každodennou j profánnou prácou zabíjajúcou v človeku dušu - vykonávanou ku chvále toho istého boha ako u starovekých židov, teda "mŕtveho boha" Labora-Mamonu.
Zásada "lásky k cítiacim tvorom" logicky vyplýva z "pohanskej" viery na reinkarnáciu ľudskej duše - aj v zvieracej podobe. Napríklad podľa viery hinduistov, kopnutím do psa môžeme neopatrne kopnúť svojho vlastného predka, alebo dokonca - v predošlom živote -samého seba.
17 Na tému podstatného rozdielu medzi Evanjeliami a listami sv.Pavla existuje bohaté literatúra (pozri Keller, Kosidowski atď'.). Sama podstata sv.Pavla ako "farizeja demagóga" je' akoby prefigurovaná v Evanjeliách: kde sa Pavol chváli, že pracovali sme vo dne i v noci, tam Ježiš súdi nie pre toho je Kráľovstvo Božie, kto len priloží ruku k pluhu; keď sv.Pavol -moralista učí, že kto nepracuje nech neje, tam "nemorálny" Ježiš naopak, nielenže prikazujú hladného nakŕmiť, ale mu aj káže žiť ako ten vták nebeský, čo neseje a neorie (to však hlása svojim stúpencom, ktorých poslanie mala byť duchovná a nie fyzická práca - pozn.preklad* Takých príkladov možno podať viac (pozri Epilóg). |