Vo veku 90 rokov zomrel obetavý človek, športovec a hospodár Svetového združenia bývalých politických väzňov František Bednár starší

Zomrel nečakane na následky autonehody  15. februára 2022. Od vzniku Svetového združenia bývalých československých politických väzňov v roku 2001 až do roku 2020 aj vo vysokom veku  bol hospodárom združenia a aktívne sa podieľal na organizovaní pietnych akcii a odhaľovaní pamätníkov obetiam bývalého režimu. Pohreb s rímskokatolíckým pochovaním sa konal 21. februára 2022 v Poprade-Veľkej.

František Bednár sa narodil 6. februára 1932 v Poprade Veľkej, kde prežil detstvo a dospievanie so svojimi štyrmi súrodencami  v pohnutých rokoch 2. svetovej vojny. Vedľa ich malého domčeka v blízkosti železničnej stanice prechádzali  vojenské transporty plné zbraní a munície. Možno aj to ho zlákalo po skončení základnej vojenskej služby k športovej streľbe z malorážky v ktorej dosahoval pozoruhodné výsledky.  Po absolvovaní  obchodnej akadémie v Poprade  pracoval ako úradník na Mestskom národnom výbore v Poprade a neskôr ako tajomník vo Vikartovciach. Po preradzovaní úradníkov do výroby skúsil aj prácu baníka v Ostrave a zvárača v Tatravagónke.   
V roku 1956 sa oženil s manželkou Helenou a v roku 1957 sa im narodil syn František. Po ukončení diaľkového štúdia sociálneho práva v  Prahe pracoval do roku 1984 na Okresnej odborovej rade v Poprade.

Do jeho života kruto zasiahlo zatknutie jeho jediného syna Štátnou bezpečnosťou a odsúdenie k vysokému trestu z politických dôvodov. Kvôli tomu musel odísť z Okresnej odborovej rady a pracovať v Inžinierskych stavbách v Poprade. Počas vyše šiestich rokoch vždy stál spolu so svojou manželkou na strane syna, ktorého podporovali aj v tých najťažších časoch, kedy ho mohli raz za rok na hodinu navštíviť vo Väznici  v Leopoldove. Po roku 1989 sa syn František dostal na slobodu a bol ako politický väzeň rehabilitovaný.  Satisfakciou za šesť a pol roka beznádeje sa mu stali vnúčatá – dvojčatá Branislav a Radoslav, ktoré   mal nekonečne rád.

  S jeho menom sú spojené začiatky a následne úspešné roky mužského basketbalu v Poprade. Svoje hráčske schopnosti zúročil aj na vojenčine (1952/ 1954), počas ktorej reprezentoval Červenú Hviezdu  Sušice a neskôr Červenú Hviezdu  Plzeň v Českej národnej lige.
V 60-tych rokoch sa upísal stolnému tenisu, ktorý zaznamenal v tomto čase mohutný rozvoj v našom regióne. Bol zakladateľom stolnotenisového oddielu TJ Vagónka Poprad a na jeho čele zotrval skoro tri desaťročia. Súčasne aktívne hrával v mužstve, ktoré bolo účastníkom krajských súťaží. Vo funkcii trénera sa venoval mládeži a ženskej zložke neregistrovaných hráčok. A práve so ženami získal najprenikavejšie úspechy. Na odborárskych hrách získali v roku 1974 titul majstra ČSSR v dvojčlenných družstvách a to isté ocenenie aj v roku 1978 v mladšej kategórii. Neskôr sa venoval už len hráčskej činnosti.
V roku 1997 bol spoluzakladateľom Športového klubu Veterán Poprad, ktorý zastrešuje všetky vekové kategórie. Ako aktívny hráč a funkcionár sa podieľal na výkonnostnom vzostupe všetkých družstiev a na hospodárskom zabezpečení klubu. Úspešne sa tiež zúčastňoval na súťažiach veteránov Slovenska vo svojej kategórii.

Jeho životná a športová vitalita ho sprevádzalo až do vysokého veku a osudného úrazu v dôsledku dopravnej nehody 9. februára tohto roku.
Nečakanú stratu milovaného človeka už nič nenahradí a združeniu bude chýbať jeho ochota vždy pomôcť a nezištne poradiť. Na dlho po ňom ostane prázdne miesto, ktoré sa už nikdy nezaplní. Ostáva však v srdciach svojich blízkych, priateľov a členov Svetového združenia bývalých politických väzňov,  ktorí  na neho nikdy nezabudnú.

Česť jeho pamiatke!