14. novembra 2019 bola na budove Pedagogickej fakulty- Inštitútu Štefana Náhalku na Nábreží Jána Pavla II. č. 15 v Poprade odhalená pamätná tabuľa dvom z mnohých obetí bývalého komunistického režimu. Popradčanovi Antonovi Mačugovi, ktorý zomrel ako 30 ročný na následky brutálnych výsluchov komunistickej Štátnej bezpečnosti v rokoch 1949 -1952 a Saleziánovi Dr. Alojzovi Žemlovi, ktorý ako správca farnosti v Poprade, napriek zákazu vystúpil s príhovorom na jeho pohrebe. V roku 1954 bol zatknutý pri pokuse o útek a odsúdený k 15 rokom väzenia.
Odhalenie pamätnej tabule pripravilo Svetové združenie bývalých politických väzňov v spolupráci s Rímskokatolíckou farnosťou v Poprade a mestom Poprad pri príležitosti 30. výročia „Dňa boja za slobodu a demokraciu“.
Na odhalení a požehnaní pamätnej tabule sa zúčastnili, viceprimátor mesta Poprad Ing. Ondrej Kavka, správca Popradskej RKC farnosti, dekan ThDr. Ondrej Borsík, PhD, Saleziáni Dona Bosca Poprad-Veľká, synovec Antona Mačugu František Acher, sestra Dr. Alojza Žemlu Anna Žemlová, príbuzní Dr. Alojza Žemlu, člen Správnej rady Ústavu pamäti národa Richard Pavlovič, príslušníci ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktorí zabezpečovali čestnú stráž pri pamätnej tabuli, poslanci mestského zastupiteľstva v Poprade, za Maticu Slovenska Mgr. Ľudmila Hrehorčáková, členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska, Zväzu protikomunistického odboja, Svetového združenia bývalých politických väzňov a občania ktorých oslovilo naše pozvanie.
Pamätnú tabulu odhalili, synovec Antona Mačugu František Asher a syn nebohého Ladislava Husára, ktorý niesol na cintorín truhlu Antona Mačugu, Ing. Vladimír Husár. Tabulu požehnal dekan popradskej farnosti. Po položení vencov a kvetín k pamätnej tabuli o osudoch Antona Mačugu a Alojza Žemlu hovorili, moderátor pietnej akcie Marek Duda, Don Peter Timko, príbuzný Dr. Alojza Žemlu Peter Lackovič a Mgr. Ľudmila Hrehorčáková. V príhovore vystúpil člen Správnej rady ÚPN Richard Pavlovič. Na záver za spoluúčasť na inštalácii pamätnej tabule poďakoval predseda Svetového združenia bývalých politických väzňov František Bednár a synovec Antona Mačugu František Asher. Pietna akcia bola ukončená hymnou Slovenskej republiky.
Tzv. „Zamatová„ revolúcia urobila hrubú čiaru za obdobím komunizmu. Hoci sa vinníkom, ktorí sa svojim obetiam a ich príbuzným ani neospravedlnili nežne odpustilo, rodiny, ktoré prežili svoju Golgotu však nezabudli. A nemali by sme zabúdať ani my, hoci dnešná doma nám prináša nové výzvy, ktorým dnes musíme čeliť. S úcty k obetiam nedemokratického a ateistického režimu by malo byť našou morálnou povinnosťou nezabúdať a poučiť sa z chýb minulosti, aby sa tieto chyby v budúcnosti už nikdy neopakovali a hlavne odovzdať odkaz mladej generácii, ktorá obdobie neslobody nezažila a základné ľudské práva a slobody, vrátane slobody vierovyznania dnes považuje za samozrejmosť.
Po 30 rokoch od obnovenia základných ľudských práv a slobôd, ktoré dnes už považujeme za samozrejmosť ostalo mnoho zabudnutých osudov ľudí, ktorých obeťami a utrpením bola vykúpená dlhá s strastiplná naša cesta ku slobode a demokracii.
O smutnom osude Antona Mačugu, ktorý sa stal obeťou zákerných politických procesov 50-tych rokov sa vedelo len málo. Málokto v našom meste vie kto bol Salezián Dr. Alojz Žemla, ktorý bol správcom farnosti v Poprade kedy sa konal pohreb Antona Mačugu.
Pripomeňme si preto ich životný príbeh.
Anton Mačuga sa narodil 7. decembra 1921 v Poprade. Tonko, ako ho všetci volali, bol veselý, úprimný a čestný chlapec. Bol vynikajúcim športovcom a mal rád prírodu. Priatelil sa s rovesníkmi Zemanom, Husárom, Berkešom a ďalšími. Spolu prežívali mladosť a boli to oni, ktorí ho sprevádzali i na večný odpočinok. Tonko pochádzal z chudobnej rodiny, v ktorej bolo päť dievčat a päť chlapcov. Deti, o ktorých sa rodičia krvopotne starali, vyrastali v skromnosti a svojim starostlivým rodičom sa odvďačovali láskou a učením. Syn Tonko absolvoval kežmarské gymnázium a po skončení druhej svetovej vojny študoval na Univerzite J. A. Komenského v Bratislave odbor filozofia a francúzština. Bol plný optimizmu a elánu, vďaka čomu si vybavil študijný pobyt v Paríži. Po úskaliach sa mu podarilo ísť do krajiny, kde sa zdokonaľoval vo francúzštine.
Ako potvrdzuje vyšetrovací spis Antona Mačugu č. V 305-MV, ktorý na žiadosť nášho združenia vyžiadal z archívu ministerstva vnútra Českej republiky, Ústav pamäti národa, v roku 1949 pracoval Anton Mačuga, ktorý mal celý život pred sebou a ktorého tieto zločinecké praktiky ŠtB stáli život, ako úradník protokolu Zboru povereníkov slovenskej národnej rady v kancelárii vtedajšieho predsedu Zboru povereníkov Gustáva Husáka. To sa mu stalo osudným pretože v tom čase sa v mene budovania ľudovodemokratického zriadenia po skončení hnedej totality začal za asistencie sovietskych poradcov aj u nás mocenský boj a čistky na najvyšších miestach. Pri nich sa začalo popravovať, mučiť a väzniť, tento krát v mene totality červenej pretože všetky totalitné režimy v mene svojich rasových alebo triednych ideológii a mocenského boja zanechávajú za sebou stopu smrti, ľudského utrpenia a nesmiernych ľudských tragédii.
Prvý československý robotnícky prezident Klement Gottwald dal popraviť svojho straníckeho súkmeňovca Rudolfa Slánskeho. V zinscenovaných procese sa vynášali rozsudky smrti aj nad tými, ktorí na základe vykonštruovaných obvinení posielali na smrť a do žalárov nevinných ľudí.
V období v ktorom ľudský život nič neznamenal sa stal obeťou tohto politického hyenizmu aj Anton Mačuga, rodák z Popradu, ktorý sa ako absolvent univerzity zhodou nešťastných okolností dostal ako úradník protokolu do kancelárie vtedajšieho predsedu Zboru povereníkov slovenskej národnej rady Gustáva Husáka. Citujúc z oficiálneho zdroja, na jeseň roku 1947 Gustáv Husák vyhnal z pozície svojej funkcie nátlakovými akciami nekomunistických povereníkov z ich úradov a viedol tak potom slovenský Zbor národnej bezpečnosti ako aj Štátnu bezpečnosť.
Odhaliť pravdu o skutočných okolnostiach a praktikách ŠtB, ktoré sa stali príčinou smrti Antona Mačugu je po vyše 70 rokoch obtiažné a nie je v možnostiach nášho združenia. Môžeme sa oprieť len o fakty uvádzané v osobnom vyšetrovacom spise v ktorom vo svojej výpovedi bývalý príslušník ŠtB kpt. Halahija uvádza, že Anton Mačuga sa v júli 1949 dostavil na oddelenie Štátnej bezpečnosti kde prišiel oznámiť trestnú činnosť Gustáva Husáka o príprave politického atentátu na vtedajšieho predsedu vlády Antonína Zápotockého, ktorý mal byť otrávený cyankáli vo víne na slávnostnej recepcii.
Môžeme len hádať či to bolo reálne alebo išlo o spravodajskú hra obviniť predsedu Zboru povereníkov Gustáva Husáka, ktorý mal v tom čase už pod palcom národnú a štátnu bezpečnosť. Mohli totiž existovať viaceré verzie. Gustáv Husák sa v tom čase zbavoval nekomunistický členov Zboru povereníkov, aby získal mocenský vplyv v bezpečnostných zložkách a Anton Mačuga sa mohol stáť len pešiakom, ktorý mal byť obetovaný. Vo vyšetrovacom spise nie je ani zmienka o tom, žeby bol Husák k veci vypočutý, resp. aspoň požiadaný o vysvetlenie, čo vzbudzuje pochybnosti a vyvoláva viaceré otázniky. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že Anton Mačuga bol po vypočutí zaistený a umiestnený na psychiatriu. Oprávnenosť pochybností o náhlej nepríčetnosti Antona Mačugu potvrdzuje výpoveď bývalého npor. ŠtB Lochnera, ktorý uviedol, že Mačuga na neho robil dojem normálneho človeka a nevie si dodnes vysvetliť, že na druhý deň, keď bol vo väzbe, robil nepríčetného.
Po niekoľkých mesiacoch bol Anton Mačuga na základe posudku psychiatra prepustený na slobodu. Podozrivé je, že po prepustení na slobodu, podľa psychiatrov ako nesvojprávny, pracoval ako účtovník na píle Poprade.
Vo februári 1951 sa začali stranícke čistky a zatknutý bol aj predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák, v roku 1954 odsúdený v procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami. V tejto súvislosti bol na príkaz vtedajšieho námestníka ministerstva vnútra mjr. Antonína Prchala z Prahy, ktorý ako šéf odboru v spolupráci so sovietskymi poradcami riadil prípravu procesu s R. Slánskym a spol., daný príkaz na obnovenie vyšetrovania prípadu oznámenie Antona Mačugu o príprave atentátu na Antonína Zápotockého. Vyšetrovatelia ŠTB, ktorí v roku 1949 vyšetrovali Antona Mačugu, kpt. Halahyja a npor. Lochner boli z ŠtB prepustení. Kto sa dostal do pazúrov červeného gestapa ten sa z nich už tak ľahko nedostal. Krátke obdobie slobody Antona Mačugu netrvalo dlho a na priamy príkaz bezcitného karieristu majora Prchala, dostala popradská ŠtB príkaz ho zatknúť a eskortovať do Prahy.
Využili k tomu jeho bývalého spolužiaka a kamaráta z gymnázia. Ten ho v predvečerných hodinách 26. apríla 1950 vylákal na ulicu, na ktorej už stál červený Tudor popradskej ŠtB. Zradca ho potlačil do auta a takto ho definitívne odovzdal do rúk mučiteľom. Za svoju službu si zrejme vyslúžil funkciu riaditeľa nemocnice v Košiciach. Ktovie, či ho niekedy hrýzlo svedomie.
Antona Mačugu eskortovali do povestnej Bartolomejskej ulice na oddelenie X/C a pre rodičov a celú rodinu bol to veľký úder. Doteraz sa nevie, prečo bol uväznený a držaný vo vyšetrovacej väzbe jedenásť mesiacov. K akým účelom mali byť jeho svedecké výpovede zneužité?Kto zneužil jeho chorobný stav a privodil jeho smrť?
V odpovedi majora Prchala bolo toto vysvetlenie: „Zaistili sme ho preto, lebo o istých veciach vie a chceme si to overiť. Sám nedopustil sa žiadnych protizákonnosti. Po dvoch týždňoch bude prepustený”.
Vo vyšetrovacom spise sa nachádza výpoveď spolupracovníka a konfidenta bratislavskej ŠtB Jurikoviča o údajne pripravovanej likvidácii najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov, kde uvádza, že v hoteli Carlton mal byť otrávený Antonín Zápotocký, pričom Jurikovič neuviedol žeby poznal Antona Mačugu, z čoho je zrejme, že sa jedná o účelovú výpoveď na objednávku ŠtB.
Neprepustili ho ani po dvoch týždňoch, ani po mesiacoch. Rodina vynakladala veľké úsilie na jeho prepustenie, vediac, že jeho organizmus vyšetrovanie a väzenské procedúry nevydrží. Žiadosti, v ktorých sa poukazovalo na protizákonné postupy, boli zaslané prezidentovi Klementovi Gottwaldovi, ministrovi národnej bezpečnosti Kopřivovi, ministrovi Bacílkovi, Ústrednému úradu straníckej kontroly v Prahe. V stručných odpovediach sa uvádzalo, že záležitosť postúpili na príslušné miesta na vybavenie. Pri osobnej návšteve prezidentskej kancelárie bol jeho otec ubezpečený že jeho obavy o synov zdravotný stav sú zbytočné, vo väzení sa oň stará niekoľko vynikajúcich lekárov.
Dva týždne pred jeho smrťou bol, na korbe nákladného auta ako zviera, prevezený do pražskej nemocnice na Bulovke. Neskoro si bezpečnostné orgány uvedomili zodpovednosť za jeho život, boli si vedomí, že smrť v danom prípade znamená vraždu.
Špinavá hra údajnej prípravy atentátu na predsedu vlády skončila, potom čo bol Anton Mačuga po výsluchoch s poškodením zdravia na pokraji smrti čoho si boli štátni vrahovia z ŠtB vedomí, návrhom na jeho prepustenie vydaným 6. marca 1952, teda v čase, kedy ležal Anton Mačuga smrteľné chorý v nemocnici na Bulovke, kde zakrátko zomrel.
Pred smrťou chodili za ním jeho sestry i bratia, chodila za nim i priateľka. A on ťažko chorý, pitevný nález ukázal že mal rozsiahlu chronickú kavernóznu TBC, katarálnu hnisavú bronchitídu, degeneráciu pečene, amyloidózu sleziny, obojstranné uzávery stehenných žil, chronický zápal ľadvín, ležal s pohľadom na nebesá, možno si vyprosoval u všemohúceho vykúpe nie nielen pre seba, ale aj pre svojich vrahov. Žil a zároveň umieral. Pri zvukoch zvonov bolo počuť jeho šepot „Bim-bam, bim-bam“. Odchádzal z tohto sveta. Pohľad na jeho telo bol zarmucujúci, nohy boli samá rana a pľúca ledva vykonávali svoju činnosť.
Domov sa vrátil v cínovej truhle. Špeciálnym vagónom pripojeným na konci vlaku bola z Prahy do Popradu prevezená cínová rakva s jeho telesnými pozostatkami. Kamaráti sa opäť prejavili statočne. Na poslednej ceste ho neviezol pohrebný voz, ale truhlu niesli z jeho rodného domu na Hviezdoslavovej jeho kamaráti, vystavujúc sa tak veľkému riziku. Na poslednej rozlúčke 5. apríla 1952 sa s ním lúčili jeho zronení rodičia, deviati súrodenci, priatelia a známi z rodného mesta. Početný smútočný sprievod po stranách odprevádzali eštebáci v kožených kabátoch. Správcovi popradskej farnosti saleziánovi Dr. Alojzovi Žemlovi zakázali v pohrebnej reči nad rakvou zosnulého hovoriť o príčine smrti a jeho väznení.
Ti, ktorí však poznajú odpovede na otázky, kto je zodpovedný za tento smutný príbeh, kto zodpovedá za jeho zaistenie, za vypočúvanie, za neľudské zaobchádzanie, za jeho smrť, mlčia. A ktovie, či ich svedomie vôbec trápi. Pravdu sa nedozvedel ani staručký otec, ktorý žiadal v roku 1968 generálneho prokurátora bývalého Československa o dôkladné vyšetrenie tohto prípadu. „Som 89-ročný, na pokraji vlastného hrobu. Ako železničiarsky výhybkár vychoval som za veľmi ťažkých podmienok desať detí. Tragédia nešťastného syna hlboko otriasla a ranila celú moju rodinu a zanechala na nej ťažké stopy na zdraví, čo pociťujeme do dnes a budeme pociťovať po celý život“ písal vo svojom liste.
Strašná smrť mladého Popradčana aj po desaťročiach vzbudzuje neopísateľnú ľútosť a vyvoláva mnohé otázky, na ktoré by dali najlepšiu odpoveď ti, ktorí sa postarali o to, aby tento vzdelaný mladý muž sa netešil zo života, ktorý mal tak veľmi rád.
V Bratislave na centrálnom cintoríne v Ružinove je pamätník popravených a umučených v rokoch 1945-89. Na chladných čiernych mramorových doskách je od 17. novembra 1996 aj meno Anton Mačuga.
S osudom Antona Mačugu je spojený aj osud Saleziána Dr. Alojza Žemlu, ktorý ako správca farnosti v Poprade Antona Mačugu pochovával. Tento statočný a odvážny kňaz mal príhovor na jeho pohrebe napriek zákazu štátnej bezpečnosti.
Meno Alojza Žemlu na internetovej encyklopédii wikipedia žiaľ nenájdeme rovnako ako mená mnohých zabudnutých svedkov viery a hrdinov, ktorí sa vzopreli totalite.
Narodil 4. februára 1913 v Trakoviciach. Maturoval v roku 1933 v Kláštore pod Znievom. Neskôr ho predstavení vyslali študovať na Pápežskú gregoriánsku univerzitu v Ríme. Kňazskú vysviacku prijal v decembri 1938. V auguste 1939 spolu s ďalšími dvomi trakovickými novokňazmi Pavlom Drgoňom a Štefanom Krajčovičom slúžil primičnú svätú omšu za účasti tisícov veriacich. V rokoch 1940 – 1943 učil v trnavskom seminári. V roku 1944 sa habilitoval na nemecký a francúzsky jazyk a po preložení do Komárna si osvojil aj maďarčinu. Po zlých skúsenostiach s komunistickým režimom sa pokúsil emigrovať na Západ. Toto jeho rozhodnutie ovplyvnilo aj porušenie zákazu Štátnej bezpečnosti mať príhovor na pohrebe Antona Mačugu. Pri neúspešnom pokuse o útek bol však 1. 5. 1954 zatknutý a v roku 1955 odsúdený za velezradu k 15 rokom ťažkého žalára. Na slobodu sa dostal v roku 1960 po udelení amnestie, avšak so zákazom pastoračnej činnosti. Tento vzdelaný kňaz a vynikajúci kazateľ pracoval ako stavebný robotník. Neskôr, keď sa jeho nadriadení dozvedeli ako skvele ovláda cudzie reči, využívali ho ako tlmočníka. Žiaľ zomrel v zabudnutí verejnosťou v roku 1996 v domove dôchodcov v Pezinku ako 83-ročný.
Osudy Antona Mačugu a Dr. Žemlu, podobne ako osudy umučených a popravených obeti komunistickej zvole, sú pre nás živých mementom, aby sme nikdy nezabudli a nedopustili návrat režimu, ktorý je schopný takýchto zločinov. Vážme si slobodu a demokraciu.
Česť pamiatke obetiam komunizmu a skutočným svedkom viery!
