Siedmeho októbra 2016 v Poprade bola na budove Zimného štadióna v Poprade slávnostne odhalená pamätná tabuľa hokejistovi a účastníkovi boja za národné oslobodenie Antonovi Babonymu. Pozvanie Svetového združenia bývalých politických väzňov prijali, rodina Antona Babonyho, 1. viceprimátor mesta Poprad Mgr. Igor Wzoš, 2. viceprimátor Ing. Pavol Gašper obaja v zastúpení primátora mesta Poprad Ing. Jozefa Švagerka, ktorý sa odhalenie nemohol zúčastniť z dôvodu cesty do zahraničia, riaditeľ Sekcie dokumentaristiky Ústavu pamäti národa Mgr. Ján Endrödi, kultúrny atašé Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike Vladislav Kulikov, člen sekretariátu Slovenského zväzu ľadového hokeja, Mgr. Róbert Pukalovič, riaditeľka ZŠ so špecializáciou na ľadový hokej v Spišskej Sobote PaedDr. Adriana Oravcová, riaditeľ Gymnázia, Kukučínová v Poprade a poslanec Mestského zastupiteľstva mesta Poprad PaedDr. Vladimír Lajčák, manažér pre mládež a výkonný riaditeľ HK ŠKP Poprad Miloš Šeliga, Bc. Peter Jendrál, štátny radca Úradu splnomocnenca vlády SR Ministerstva vnútra, poslanci Mestského zastupiteľstva mesta Poprad Anna Schlosserova a Mgr. Štefan Pčola, Matúš Alexa a Motorkári Slovenska, Mária Šelepová za Konfederáciu politických väzňov Slovenska a Mária Dvorčáková za organizáciu Politickí väzni Zväz protikomunistického odboja. Pamätnú tabuľu odhalili mladí popradskí hokejisti zo ZŠ v Spišskej Sobote. Po kladení vencov a kvetín k pamätnej tabuli v príhovoroch vystúpili, 1. viceprimátor mesta Poprad Mgr. Igor Wzoš, kultúrny atašé Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike Vladislav Kulikov, manažér pre mládež a výkonný riaditeľ HK ŠKP Poprad Miloš Šeliga, Matúš Alexa za Motorkárov Slovenska a František Bednár za Svetové združenie bývalých politických väzňov. Odhalenie bolo ukončené štátnou hymnou a recepciou.
Príhovor podpredsedu SZBPV k odhaleniu pamätnej tabule Antonovi Babonymu
Vážení hostia, milí priatelia, je pre mňa cťou, že sa nám s pomocou vedenia mesta Poprad, za čo im patrí vrelé poďakovanie, podarilo dnes odhaliť pamätnú tabuľu Popradčanovi, úspešnému športovcovi, vojakovi, povstalcovi, politickému väzňovi ale v prvom rade statočnému človeku, Antonovi Babonymu.
Táto pamätná tabuľa by nám mala pripomínať, že aj v tých najťažších časoch kedy bolo Slovensko vtiahnuté do jednej z najhroznejších vojen, ktorá si vyžiadala milióny ľudských obetí a čo bolo najhoršie najmä z radov civilného obyvateľstva, sa našli ľudia, ktorí nestratili svoju ľudskosť. O zverstvách napáchaných v čase 2. svetovej vojny vypovedá norimberský tribunál, pred ktorý sa postavili vojnoví zločinci, avšak o ľudskosti a nezištnej statočnosti pomôcť iným, toho už vieme oveľa menej.
Novovzniknutý Slovenský štát ako spojenec Nemecka musel po prepadnutí Poľska a neskôr Sovietskeho zväzu vyslať svojich vojakov proti slovanským národom kam sa dostal ako vojak Slovenskej armády aj Anton Babony. V roku 1941 ešte nikto nemohol vedieť ako skončí vojna, pretože nacistické Nemecko slávilo úspechy na všetkých frontoch. A práve v tom čase Anton Babony, preukázal statočnosť a odvahu, keď za cenu nesplnenia rozkazu a tým aj ohrozenia vlastného života v ňom zvíťazila hlboká ľudskosť a slovanská vzájomnosť nad slepou poslušnosťou k plneniu vojenských rozkazov. Vojak slovenskej armády Babony zachránil aj za cenu straty vlastného života mladú študentku pred popravou a pomohol mnohým ľuďom na okupovanom území. Anton Babony preukázal už vtedy že sa ocitol na správnej strane, čo potvrdil neskôr aj svojou aktívnou účasťou v povstaní.
Chcel by som porovnať jeho činy s konaním iných vojakov, ktorí však na rozdiel od Antona Babonyho stratili všetky ľudské city. Nedávno bol na National Geografic film s názvom „Hitlerova armáda smrti“ o príslušníkoch Waffen SS, divízie Das Reich, zloženej prevažne z Nemcov, Maďarov a Ukrajincov, ktorí v Bielorusku v priebehu dvoch rokov v priemere vyvraždili a vypálili každý druhý deň jednu dedinu. Mužov postrieľali a ženy a deti zavreli do kostolov, ktoré podpálili. Masaker podľa tohto scenára sa udial dokonca niekoľko mesiacov pred oslobodením vo francúzskej dedine Oradur sur Glane kde 10. júna 1944 v tejto pokojnej dedine, v ktorej neboli žiadni odbojári, povraždili 642 obyvateľov vrátane žien a detí. 22. júla tohto roku Dolná komora poľského parlamentu označila vyvraždenie približne 100-tisíc Poliakov nacionalistami z Ukrajinskej povstaleckej armády vo Volyni na západe Ukrajiny za genocídu.
Tieto zverstvá pripomínam nielen preto, aby som ich porovnal s činmi Antona Babonyho, ktorý na rozdiel od týchto zločincov nevraždil ale zachraňoval, ale hlavne preto, lebo zatiaľ čo o zabudnutých hrdinoch ako Babony sa už nič nevie a nemajú pamätníky, na počesť vojnových zločincov z Waffen SS sa za mlčania kompetentných Európy a sveta konajú pochody ich bývalých príslušníkov a obdivovateľov. Dokonca Lotyšský súd v Rige povolil usporiadanie tradičného pochodu lotyšských nacionalistov a vojnových veteránov ako uviedol, na uctenie pamiatky krajanov, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali po boku nemeckých nacistov v elitnej jednotke Waffen-SS.
V poslednom čase často počúvame o potrebe potierania fašizmu a extrémizmu na Slovensku, ale pritom absentuje oficiálny protest proti pochodom Waffen SS a fakľovým pochodom priaznivcov Stepana Banderu, či ppremenovaniu ulíc po vodcoch OUN-UPA, či nacistickým symbolom, ktoré používajú Ukrajinské národné gardy.
Práve preto je potrebné, aby nám táto pamätná tabuľa pripomínala nielen vyníkajúceho hokejistu, trénera a rozhodcu ale predovšetkým dobrého človeka s veľkým srdcom, ktorý napriek neľahkému životnému osudu stál vždy na strane ľudskosti a nezištnej pomoci iným, za čo si právom zaslúži túto pamätnú tabuľu.
Česť jeho pamiatke!
Televízia Poprad ako jediná objektívne informovala, že akciu podporilo Veľvyslanectvo Ruskej federácie.
