Sloboda s odlomenou rukou |
Táto kniha vyšla so značným oneskorením. Hoci bola pripravená na vydanie už v roku 2006, jej vydania sa už autor nedožil. Zatiaľ čo prisluhovači komunistického režimu, ako prokurátor Anton Rašla, ktorý poslal okrem iných na smrť aj trenčianskych študentov Tesára, Púčika a Tunegu, alebo posledný šéf Štátnej bezpečnosti (ŠtB) Alojz Lorenc po novembri 1989 za patričnej publicity vydávali svoje pamäti, o svedectvo obyčajného vojaka, ktorého režim obetoval v rámci tzv. generálnej prevencie na zastrašenie mlčiacej väčšiny a zničil mu život, nikto na Slovensku neprejavil záujem.
Po tzv. nežnej revolúcii sa začalo otvorene hovoriť len o represiách v 50. rokoch. Obdobie normalizácie ostalo opomenuté. Dôvod bol jednoduchý, hlavní aktéri, či už z radov ŠtB, justície alebo dozorcov, boli po prevrate v novembri 1989 stále aktívne na svojich pôvodných alebo nežne pretransformovaných nových postoch v službách „demokracie".
|
Svedectvo Antona Halka je ešte stále nežiaduce, pretože vyvoláva duchov v radoch tých, ktorých ruky a svedomie sú pošpinené krvou ich obetí. Svetové združenie bývalých československých politických väzňov sa niekoľko rokov bez úspechu pokúšalo o vydanie knihy výzvou na svojej webovej stránke. Napokon sa vydanie knihy dostalo do projektu združenia na rok 2013 a žiadosti o dotáciu predloženej Sekcii verejnej správy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Ministerstvo vnútra však celkovú výšku dotácii 2 122 300 eur na rok 2013 prerozdelilo tak, že trom organizáciám zastupujúcim bývalých politických väzňov a obete komunizmu: Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS) - výška poskytnutej dotácie 62 313 eur, Politickí väzni Zväz protikomunistického odboja (PV ZPKO) - výška poskytnutej dotácie 61 126 eur a Svetové združenie bývalých československých politických väzňov (SZČPV) - výška poskytnutej dotácie 3561 eur, znížilo požadované dotácie na projekty o polovicu a k prevodu peňazí došlo až koncom júla 2013. V protiklade s tým, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) mal dotáciu navýšenú o takmer 80 000 eur na sumu 300 000 eur a zmluva bola uzatvorená už v apríli 2013. Bližšie podrobnosti na webovej stránke: http://www.minv.sk/?dotacie-1
Ako je zrejmé z uvedených údajov, politickí väzni nedostali ani polovicu z toho čo SZPB, pričom došlo k zjavnej diskriminácii a doslova ekonomickej likvidácii občianskych združení zastupujúcich bývalých politických väzňov, ktoré v minulých rokoch dostávali dotáciu v súhrne rovnajúcu sa výške dotácie poskytnutej SZPB. Už aj z toho je zrejmé, kto stál za prevratom v novembri 1989 a komu prospela tzv. „nežná“ alebo „zamatová“ revolúcia, ktorá zabezpečila beztrestnosť a hrubú čiaru za zločinmi komunizmu a urobila opäť „posvätnú kravu“ zo Zväzu protifašistických bojovníkov. O výške pravidelne poskytovaných dotácii pre SZCPV sme informovali na našej webovej stránke http://www.szcpv.org/11/szpb.html a pri všetkej úcte k účastníkom boja za oslobodenie musíme konštatovať, že po februári 1948 sa z právneho predchodcu SZPB stal prívesok Komunistickej strany česloslovenska (KSČ) a privilegovaná kasta tvz. 255-károv a tieto rezídua pretrvali až doposiaľ. Pri rušení zvýhodneného cestovného pre obete stalinských gulagov a bývalých politických väzňov v Prešove sme obdržali odpoveď magistrátu mesta, v ktorej rušenie zdôvodňovali zneužívaním preukazov na bezplatnú prepravu v MHD najmä účastníkmi tzv. odboja, keďže podľa stanov SZPB členom môže byť každý kto dosiahol vek 18 rokov a cíti sa antifašistom. Naši členovia z Bratislavy, kde došlo v roku 2013 tiež k zrušeniu bezplatného cestovného, nás viackrát informovali o skúsenostiach revízorov Dopravného podniku s prípadmi, kedy na odbojárske preukazy cestovali 16-17 roční študenti, ktorí tvrdili, že ich starý otec bol počas 2. svetovej vojny v nemeckom pracovnom tábore.
Organizácie politických väzňov sa v roku 2013 dostali do zložitej finančnej situácie a ohrozenia ich základnej činnosti a SZČPV, ktoré dostalo ako vždy najnižšiu dotáciu, bolo nútené v projekte na rok 2013 zrušiť vydanie knihy nebohého Antona Halka Cesta za slobodou, čím sa jej dlho plánované vydanie opäť oddialilo. V hodine dvanástej sa však vďaka Božej prozreteľnosti našiel dobrodinec, Kazimír Krivoš – syn politického väzňa, ktorý poskytol SZČPV vlastné finančné prostriedky na vydanie knihy. Touto cestou mu v mene nebohého autora, jeho manželky ako aj všetkých obetí komunizmu vyslovujeme čo najúprimnejšie Pán Boh zaplať!
Vďaka finančnej pomoci Kazimíra Krivoša po dlhom čase môže vyjsť kniha o smutnom osude Antona Halka, rodáka z Rajca, ktorý sa stal najmarkantnejšou ukážkou bezohľadnosti a cynizmu bývalého Husákovho normalizačného režimu po okupácii Československa 21. augusta1968. Za zbehnutie zo základnej vojenskej služby ho ako 19-ročného odsúdili na 14 rokov a počas väzenia ešte navyše za pokus o odoslanie listu do Vatikánu na ďalší štyriapolročný trest. V najhoršom väzení v Leopoldove prežil 17 a pol roka svojho mladého života. Ani v čase najbrutálnejších represií 50. rokov nebol nikto bez prerušenia vo väzení 17 a pol roka, pretože vysoké tresty pre politických väzňov skrátila amnestia prezidenta Zápotockého a Novotného. Na Antona Halka sa však nevzťahovala žiadna amnestia. Amnestia Václava Havla, na základe ktorej bolo prepustených 24 000 odsúdených, paradoxne, len skracovala o 24 mesiacov tresty odsúdeným podľa Hlavy I. za tzv. politicky motivované protištátne trestné činy.
Anton Halko sa vyučil za frézara a zaujímala ho aj politika, dejiny a umenie. Jeho snom bolo emigrovať do Ameriky, ktorú poznal len z vysielania Hlasu Ameriky či Vatikánskeho rozhlasu. V roku 1972 narukoval na základnú vojenskú službu a rozhodol sa utiecť na Západ z posádky, umiestnenej blízko západných hraníc. Jeho útek sa však nepodaril. Podľa trestného zákona mu ako obyčajnému vojakovi základnej vojenskej služby za zbehnutie a pokus o prekročenie hraníc hrozili ako prvotrestanému dva–tri roky trestu. Režim však v tom čase potreboval v rámci tzv. generálnej prevencie, podľa vzoru sovietskeho prokurátora Višinského, exemplárny odstrašujúci príklad, ktorý by zastavil pokusy vojakov o útek na Západ, ktoré začiatkom 70. rokov stále doznievali. Vo vyšetrovacej väzbe mu nasadili do cely konfidenta, ktorému sa zdôveril, že cestou do Ameriky mal namierené do Vatikánu, kde pôsobil salezián Andrej Paulíni, rajecký rodák a jeho vzdialený príbuzný, ktorý pomohol emigrovať do USA niekoľkým Rajčanom. Iniciatívny komunistický prisluhovač - vojenský prokurátor do obžaloby zaradil aj výmysly tohto konfidenta, podľa ktorých sa chcel zapojiť do špionážnej činnosti proti republike a bojovať spolu s americkou armádou proti komunizmu vo Vietname, za čo pre neho žiadal trest smrti. Obvinili ho zo špionáže a Vyšší vojenský súd v Příbrami ho odsúdil na štrnásť rokov, pričom nevedel ani pol slova v cudzom jazyku a nedisponoval ani náznakom strategických informácií.
Po Helsinskej konferencii o európskej bezpečnosti a spolupráci v roku 1977 sa aj československá vláda zaviazala rešpektovať ľudské práva a základné slobody. Halko na margo toho tajne napísal list, v ktorom sa sťažoval na fyzické a administratívne šikanovanie leopoldovských politických väzňov. Správa bola určená saleziánovi Paulínimu do Vatikánu. Ten mal s ňou prostredníctvom vatikánskeho rozhlasu oboznámiť európsku verejnosť. Moták však kuriér spolupracujúci s vedením väznice odovzdal bachárom. Halkov pokus súd klasifikoval ako poškodzovanie záujmov republiky v zahraničí. Pridal mu štyri a pol roka trestu navyše.
Na slobodu sa dostal 8. decembra 1989 a neskôr bol rehabilitovaný. Po návrate do Rajca sa zamestnal ako prevádzkový zámočník. Po dvoch rokoch pri hromadnom prepúšťaní prišiel o prácu. Splnil si sen a niekoľkokrát vycestoval do Ameriky. Po sprísnení emigračných zákonov v roku 1997 mal smolu a paradoxne sa ocitol v záchytnom stredisku pre imigrantov Elizabeth Centre v New Yersey. Po pol roku vybavovania povolenia na vstup na územie USA to vzdal a radšej požiadal o repatriáciu na Slovensko. V roku 1998 sa zoznámil s učiteľkou Helenou, s ktorou sa oženil. Následky ťažkého väzenia sa podpísali pod jeho zdravotný stav, až sa postupne dostal do invalidného dôchodku. Jeho podlomené zdravie a slabé srdce dotĺklo 16. mája 2010 vo veku nedožitých 58 rokov a navždy sa tak skončila jeho cesta za slobodou.
Svetové združenie bývalých československých politických väzňov
|
