Anton Halko

Anton Halko z Rajca sa po viac ako sedemnástich rokoch strávených v komunistických žalároch ocitol zakrátko po „nežnej revolúcii" v roku 1989 na slobode. Na železničnej stanici v Leopoldove, neďaleko od známej väznice, si objednal malý rum a veľkú čokoládu. Alebo to bolo naopak, v tom opojnom závane slobody?

Muž, o ktorom je naše rozprávanie, bol v roku 1972 obyčajný vojak základnej služby. Vyučil sa za frézara. Podotýka, že ho zaujímala aj politika, dejiny a umenie. Najmä, keď o nich rozprávali v Hlase Ameriky či vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu. Povedané rečou normalizátorov zo začiatku 70-tych rokov - ideologicky sa nakazil. Preto sa rozhodol emigrovať. Čo bolo jeho snom? Žiť v Amerike, nájsť si manželku, mať deti a pracovať tam vo svojom odbore. Nič viac a nič menej. Tak, ako to po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 urobilo približne 400-tisíc Sloveniek a Slovákov.

„Za dezerciu a pokus o prekročenie hraníc som očakával dva či tri roky basy. Nevedel som, že zo mňa potrebovali urobiť odstrašujúci príklad," spomína dnes na trpké dozvuky svojho pokusu emigrovať do Ameriky bývalý vojak Halko. Vtedajší režim potreboval totiž s definitívnou platnosťou zastaviť pokusy o útek na Západ, ktoré začiatkom 70-tych rokov stále doznievali.
„Myslieť si, že dostane len tak zopár rokov - to bolo naozaj nepoznanie súvislostí," komentuje spisovateľ a bývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš. „Normalizátori museli absolútne tvrdou rukou dokázať, že si vedia urobiť poriadok v prvom rade v ozbrojených súčastiach štátnej moci. Takže preto ten tvrdý trest," hovorí tento funkcionár Konfederácie politických väzňov, ktorý už pätnásť rokov dokumentuje príbehy prenasledovaných. Možno dodať, že sám Rudolf Dobiáš prežil za mrežami šesť rokov.

Anton Halko pokračuje: „Nezmyselne ma obvinili zo špionáže a odsúdili na štrnásť rokov. Nevedel som pritom ani pol slova v cudzom jazyku a nedisponoval som ani náznakom dajakých strategickejších informácií. Pritom prokurátor žiadal moju smrť..." Štrnásť rokov väzenia bolo však pre režim predsa len málo. Počas výkonu trestu Halkovi za úmysel poškodiť záujmy komunistického štátu v zahraničí pridali ďalšie štyri a pol roka odňatia slobody. Tvrdí, že keby neprišiel rok 1989, živý z väzenia nevyjde.

Cely odsúdenca A. Halko spomína: „Jedenásteho júna 1972 po polnoci som zbehol zo stráže. Od nášho prihraničného vojenského útvaru v Čechách som utekal cez lesy smerom k Nemecku. Spustila sa však prietrž mračien a ja som stratil orientáciu. Podarilo sa mi naštartovať odstavenú motorku. Po pár kilometroch došiel benzín. Už sa brieždilo, keď som zbadal malú fiatku. V aute som vyrušil dvoch zaľúbencov. Požiadal som ich, aby ma doviezli k hranici. Naoko ochotný mladý vodič bol však spolupracovník polície. Odbočil na čerpaciu stanicu, kde ma spolu s pumpárom odzbrojili a zviazali.

Ani som sa im nebránil. Už som vedel, že môj plán stroskotal. Po zadržaní a vypočutí na policajnej stanici ma poslali pod sprchy. Vraj, aby ma do väzby neposlali spoteného. Len čo som sa vyzliekol, vtrhli dnu štyria policajti. Po prvej rane pendrekom som si myslel, že ma rozťali na polovicu. Zbili ma do bezvedomia... " zachveje sa Halkov hlas. Spomenie, že podobných bitiek prežil potom ešte mnoho, ale prvá bolela najviac.

Vo vyšetrovacej väzbe Halkovi nasadili do cely konfidenta: „Moju dôveru si získal jednoducho. Keď ma dozorca zbil, pomohol mi. Zdôveril som sa mu, že cestou do Ameriky som mal namierené do Vatkánu, kde pôsobil salezián Andrej Paulíni, rajecký rodák a môj vzdialený príbuzný. Už predtým pomohol emigrovať do USA niekoľkým Rajčanom. Nuž som veril, že pomôže aj mne. Po bitkách som to priznal aj pred súdom. Vrieskajúcemu prokurátorovi to ale nestačilo. Do obžaloby zaradil aj konfidentove výmysly, podľa ktorých som sa chcel zapojiť do špionážnej činnosti voči republike a bojovať spolu s americkou armádou proti komunizmu vo Vietname, za čo pre mňa pôvodne žiadal smrť."

Po hlavnom pojednávaní eskortovali A. Halka z väznice v Plzni do Leopoldova: „Keď sa v roku 1973 dostal na druhom konci sveta k moci chilský diktátor Pinochet, za jeho protiľavicové výčiny šikanovali v Leopoldove politických väzňov horšie ako lupičov či vrahov. Vedenie leopoldovskej väznice rozhodlo, že v objekte Nové samoty sústredia všetkých, ktorí sme boli odsúdení ako politickí či protištátni väzni. Bolo to akési väzenie vo väzení s mimoriadne sprísneným režimom," konštatuje jeho niekdajší dlhoročný obyvateľ.
Po Helsinskej konferencii o európskej bezpečnosti a spolupráci v roku 1977 sa aj československá vláda zaviazala rešpektovať ľudské práva a základné slobody. Halko na margo toho tajne napísal list, v ktorom sa sťažoval na fyzické a administratívne šikanovanie leopoldovských politických väzňov. Správa bola určená spomenutému saleziánovi Paulínimu do Vatikánu. Ten mal s ňou prostredníctvom vatikánskeho rozhlasu oboznámiť európsku verejnosť. Moták však kuriér spolupracujúci s vedením väznice odovzdal bacharom. Halkov pokus súd klasifikoval ako poškodzovanie záujmov republiky v zahraničí. Pridal mu štyri a pol roka väzenia.

„Ako väzeň som skoro deväť rokov čistil staré medené a hliníkové káble od plastických izolantov. Neskôr som pracoval pri výrobe českej bižutérie. Vyvážala sa do celého sveta, kde ale málokto vedel, že je výsledkom otrockej práce väzňov. Po piatich rokoch vás navliekanie korálikov tak psychicky zruinovalo, že ste nevedeli rozoznať zelenú guľôčku od modrého valčeka," hovorí muž, ktorý tvrdí, že od blázinca ho zachránili knihy. Vďaka nim neunikal z krutej väzenskej reality prostredníctvom analgetík alebo „magorákových" čajov a ubránil sa aj akýmkoľvek intímnym stykom so spoluväzňami. Čo čítal najradšej? Lyrizovanú prózu.

Zmena režimu Zmenu politickej klímy zacítil v druhej polovici 80-tych rokov po nástupe Gorbačova. Vtedy mu do cely pripojili rozhlas po drôte, o ktorý prvý raz žiadal už pred dvanástimi rokmi. Neskôr ubudlo „filcungov", tak volali pravidelný spôsob šikanovania, keď väzeň vypochodoval z cely a zatiaľ čo na chodbe robil drepy, dozorca mu poprehadzoval všetky veci. Potom ho prvý raz vybrali na väzenskú vedomostnú súťaž. „Keď som po rokoch v cele prišiel do stroho zariadenej väzenskej klubovne, bol to pre mňa zážitok, akoby som vstúpil do paláca kultúry... " Väzeň Halko vtedy súťaž vyhral. Za odmenu mu rodičia mohli poslať balík mimo riadneho termínu. Kým ho stihli zabaliť, prišiel november 1989.

Na stanici v Leopoldove nastúpil 8. decembra 1989 do rýchlika smerom na Bratislavu. Chcel informovať lídrov Vedenia proti násiliu o vyhrotenej situácii vo väznici. „Aj mňa naozaj hnevalo, že prepustenia sa dožadovali tiež ťažkí kriminálnici. No keď som vtedy Milanovi Kňažkovi hovoril o hroziacom konflikte, len mávol rukou. Vraj sa to hravo upokojí. Prešlo však pár týždňov a v Leopoldove vypukla vzbura."

Prvý deň slobody mu v Bratislave poskytol nocľah náhodný človek. Paradoxne sa z neho vykľul funkcionár Ľudových milícií. Celú noc politizovali. Halko tvrdí, že pomstychtivosfou netrpel. Len raz, keď sa s priateľkou vybral na výlet do Čiech, mal v pláne vyhľadať prokurátora a sudcu zo svojho procesu. „Chcel som ich pozvať na kávu a spýtať sa, prečo ma posadili na toľké roky do basy. Či im ich povýšenie v kariére stálo za to, aby mi zničili život. Nakoniec som sa na to vykašlal... "
Po návrate do Rajca sa zamestnal ako prevádzkový zámočník. Po dvoch rokoch pri hromadnom prepúšťaní prišiel o prácu. Medzitým ho rehabilitovali.

Nádeje a realita Ako odškodné dostal Anton Halko dvaapoltisíc korún za každý mesiac strávený vo väzení. Veľa? Kto by menil? Napriek tomu sa stalo aj toto: „Istý vážený Rajčan mi v opitosti vyhadzoval na oči, že na moju rehabilitáciu dopláca svojimi daňami. Konflikt sa skončil bitkou. Podobných závistlivcov bolo viac. Ľudia navyše odo mňa očakávali, že po návrate z basy sa vzhľadom na svoj vek okamžite zmením na rozvážneho usadeného suseda. Takého, ktorý cez týždeň pozerá televíziu a v nedeľu ide na futbal. Malomestské pomery. Jedných znervózňovalo, že som sa zabával s kamarátmi, iní mi závideli výlety. Ale veď ja som len chcel spoznať svet, ktorý som sedemnásť a pol roka nevidel. Veď kým veľa z nich kedysi chodilo po komunistických schôdzach tancovať s frajerkami, ja som sa v cele mohol akurát pozerať cez zamrežované okno a hádať sa s dvoma spoluväzňami... "

Väčšinu peňazí Anton Halko minul na to, aby si splnil svoj sen, pre ktorý sedel tak dlho vo väzení. Vycestoval do Ameriky. Pri prvej návšteve si z USA priniesol dvadsaťcentimetrovú zmenšeninu Sochy slobody. Stále ju nosil pri sebe. Keď za oceán cestoval už piaty raz, tak trochu uvažoval, či by sa tam neusadil. Veď doma mu medzitým zomreli obaja rodičia a na Slovensku nemal žiadne vážne záväzky. Z predchádzajúcich ciest mu bolo zrejmé, že v Amerike by žiť vedel. No akoby opäť na seba privolal smolu. „Na letisku nešikovný úradník pri kontrole príručnej batožiny najskôr odlomil mojej Soche slobody ruku. Vedel som, že je to zlé znamenie. Potom si ma vytipoval imigračný úradník. Počas tranzitného prestupu v New Yorku pred odletom do Chicaga ma zaistil. Bolo to v roku 1997, kedy sa sprísnili imigračné zákony. Mal som skrátka smolu... "
Antona Halka umiestnili v záchytnom stredisku pre imigrantov Elizabeth Centre v New Yersey. Ohraničený pohyb mu až príliš pripomínal minulosť. Po takmer pol roku vybavovanie povolenia k vstupu na územie USA vzdal a radšej požiadal o repatriáciu domov.

„Možno to bolo tak dobre. Veď inak by som nebol spoznal svoju skvelú ženu Helenku," usmeje sa už s nadhľadom A. Halko. V roku 1998 sa stretli prvý raz prostredníctvom zoznamovacej kancelárie. Po roku bola svadba. Spoločne vychovávajú Helenkinho syna, dnes už vysokoškoláka. Raz by mu chceli uvoľniť svoj banskobystrický byt. Preto si tento rok kúpili malý a starý domček na dedine.
„Helenka je vzdelaná rozhľadená učiteľka, no netušil som, že je aj tak úžasne praktická a zručná. Budúci rok budeme mať už azda najkrajšiu záhradku v dedine," teší sa muž, ktorý ešte pred pätnástimi rokmi strácal nádej, že z komunistického väzenia vyjde živý. Pravda, mohol by to byť šťastný happyend, keby nedodal: „Myslíte si, že vás zamestnávateľ len tak zamestná, keď mu poviete, že ste sedeli sedemnásť a pol roka vo väzení, čo sa nemohlo neodraziť aj na vašom zdraví? Môžete hovoriť o rehabilitácii aj o dôvodoch väzby koľko chcete. Radšej pred vami zdvorilo zatvorí dvere. Nehovorím o tom, že v regióne Banskej Bystrice vraj bolo až 5300 príslušníkov a spolupracovníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti. Aspoň tak to raz v rozhlase povedal náš pán biskup Rudolf Baláž. Nielen to. Ja o svojich skúsenostiach s bývalým režimom už dávno radšej nerozprávam ani s bežnými ľuďmi. Keď som kedysi začal, každý hneď argumentoval trebárs tým, o koľko bolo vtedy lacnejšie mlieko. Tým sa debata skončila, pretože baviť sa na takej úrovni často nemalo žiaden zmysel."

Bývalý vojak Anton Halko, člen Konfederácie politických väzňov Slovenska, oslávi 15. výročie nežnej revolúcie ako nezamestnaný. Naposledy pracoval v strážnej službe. Po tom, ako mu operovali pruh, sa od 25. septembra stal nadbytočný. „Ešte že mám Helenku. Voľačo si nájdem," povie s nádejou.

Pavol Vitko Snímka autor

Zomrel bývalý politický väzeň Anton Halko

Anton Halko : CESTA ZA SLOBODOU

Bývalý politický väzeň z Rajca je na 15. výročie „nežnej revolúcie" opäť nezamestnaný

A. Halko: „Vykúpenie zo žalára som oslávil malým rumom a veľkou čokoládou