Svetové združenie bývalých politických väzňov prijalo uznesenie, aby bol bývalý politický väzeň, blahoslavený Titus Zeman, vyhlásený za patróna politických väzňov

Blahoslavený Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915 vo Vajnoroch.
Dňa 6. augusta 1932 zložil prvé rehoľné sľuby ako salezián. Teológiu študoval v Ríme a v Chieri pri Turíne, kde bol vysvätený za kňaza. Po návrate do vlasti začal študovať chémiu a prírodné vedy a neskôr vyučoval v rozličných saleziánskych inštitútoch.
Po  Barbarskej noci,  kedy štátna moc zatvorila všetky kláštory a rehoľníkov internovali, súdili, a ponižovali, sa Titus Zeman rozhodol zachraňovať mladé duchovné povolania. Na jeseň 1950 dvakrát tajne sprevádzal mladých bohoslovcov cez rieku Moravu a cez Rakúsko do Talianska, aby mohli dokončiť štúdiá teológie a byť vysvätení za kňazov. Pomohol utiecť na slobodu aj niektorým diecéznym kňazom.
Počas tretieho prechodu v apríli 1951 bol spolu s takmer celou skupinou zatknutý. Vo vykonštruovanom procese ho obvinili zo špionáže a velezrady. Prokurátor žiadal trest smrti, napokon dostal 25 rokov najtvrdšieho väzenia so stratou občianskych práv. Pri výsluchoch bol neľudský mučený a najhrubším spôsobom ponižovaný. Bol označený ako organizátor útekov, agent Vatikánu a zahraničných tajných služieb, na ktorého sa nevzťahovali amnestie.
Po takmer  13 rokoch ťažkého väzenia, kedy vystriedal viaceré najhoršie väznice v bývalom Československu vrátane prác v Jáchymove  na spracovaní rádioaktívneho  uránu,  ho v roku  1964 režim podmienečne prepustil na slobodu, no stále bol psychicky mučený, sledovaný a robili na ňom aj medicínsky pokus.
Na následky mučenia a väzenia zomrel 8. januára 1969. V r. 1991 bol plne rehabilitovaný. Saleziáni don Bosca začali v roku 2010 proces jeho blahorečenia. Pápež František schválil dekrét o mučeníctve Božieho služobníka Titusa Zemana 27. februára 2017, čím umožnil jeho blahorečenie. Titus Zeman bol vyhlásený za blahoslaveného v Bratislave 30. septembra 2017

            Uverejňujeme ukážku z knihy Michala Titusa Radošinského: Quo vadis, Titus?

Don Titus bol na výsluchoch približne päťdesiatosemkrát, pri kto­rých používali neľudské metódy bitia a trýznenia najvyššieho stupňa. Opakovane napr. pri vypočúvaní priniesli vedro plné výkalov zo žumpy, ponorili mu doň hlavu a držali, pokiaľ sa nezačal dusiť, používali ne­predstaviteľne silné kopance do celého tela,  silné údery s predmetom, bili ho po pätách, zlomili mu ľavú kľúčnu kosť a nosnú prepážku, cez konečník mu plnili niečím vnútornosti až do prasknutia, čo mu spôsobovalo nepredstaviteľné bolesti a dávali zauchá. Po jednom takom to údere ohluchol - praskla mu lebečná kosť. Ľavá ruka ostala úplne nehybná, museli mu ju pevne fixovať, aby zachránili jej funkčnosť. Celé mesiace sa mu počas vypočúvania vyhrážali, že ho obesia. On však musel dostávať od Pána veľké milosti, keď po tomto všetkom, čo pretrpel, ho strach nevrhol do zúfalstva a beznádeje a nezošalel alebo nespáchal samovraždu. Veď jemu išlo predsa iba o to, aby pomohol mladým saleziánom!
Strata sluchu po údere viedla pravdepodobne k ešte drastickejšiemu mučeniu, lebo otázky, ktoré mu kládol vyšetrovateľ, nepočul, a preto nevedel na ne odpovedať. Vyšetrovateľ to pravdepodobne považoval za vzdor a neochotu spolupracovať pri vyšetrovaní a pomocníci vyšetrovateľa, ktorí boli pri takýchto výsluchoch, fyzicky trestali každú „nespoluprácu“ dona Titusa s vyšetrovateľom, čo pravdepodobne viedlo k niektorým vyššie spomenutým zraneniam.
Raz, počas vypočúvania dona Titusa, doviedli zo susednej miestnos­ti Dermeka, ktorý uvidel vychudnutého Titusa so zakrvavenou tvárou. Osobnou konfrontáciou ich chceli donútiť k „priznaniu“ vymyslených tvrdení. Chceli, aby sa vzájomne videli, ako sú dobití, a tým im ukázali, že sa nezastavia pred ničím! Oni sa však na seba iba letmo usmiali, lebo vedeli, za koho trpia.

Svetové združenie bývalých politických väzňov