Vyhlásenie Svetového združenia bývalých politických väzňov k 55. výročiu udalostí z 21. augusta 1968

21. august 1968 dodnes polarizuje spoločnosť

Normalizácia poznamenala niekoľko generácii a naučila ľudí prispôsobiť sa aj za cenu popretia vlastného názoru. Žiaľ menia sa aj postoje od tých od ktorých by sme najmenej čakali. V roku 2006 pri pamätníku obetiam okupácie umiestenom na múre Kostola sv. Egídia v Poprade ešte celebroval omšu zosnulý biskup Tondra, tohto roku už farský úrad v Poprade dal na podnet občanov, ktorí sa údajne „pohoršovali“, odstrániť transparenty s dobovými heslami, ktoré sa už niekoľko rokov pred pietnou spomienkovou akciou dávali na plot na múre kde je umiestnený pamätník. Chceli by sme veriť, že v budúcnosti nebude na podnet „pohoršených“ občanov odstránený s cirkevného múru aj samotný pamätník, ktorý je žiaľ na Slovensku stále jediný so štatistikou obetí a popisom udalostí. Škoda, že sa uvedomelí a iniciatívni občania Popradu nepohoršovali keď bývalý režim nechal zdevastovať a zavrieť (vraj z bezpečnostných dôvodov) Kostol sv. Egídia.

Vyhlásenie Svetového združenia bývalých politických väzňov k 55. výročiu udalostí z 21. augusta 1968

Paradoxne deti väčšiny tých ktorí s nostalgiou spomínajú na časy Husákovej normalizácie pracujú alebo študujú práve na toľko nimi preklínanom západe.  Pri nostalgii za bývalým režimom nechcú vidieť, že návrat komunistického režimu v podobe reálneho socializmu nehrozí už ani z Ruskej federácie, z ktorej sa po rozpade Sovietskeho zväzu stala imperiálna mocnosť, kde je viac oligarchov ako v USA a ktorá má svoje záujmy rovnako ako ich má Amerika. Po rozpade  Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy Západ nevyužil príležitosť  urobiť z Ruska obchodného partnera  a strategického spojenca. Namiesto toho kapitalistické Rusko rozširovaním NATO o bývalé komunistické štáty doslova vohnal do náručia komunistickej Číny, ktorá vytvorila hybridný systém kapitalistického riadenia štátu komunistickým vedením čo má s pôvodnou ideou komunizmu už pramálo spoločného.
Americký politológ Henry Kissinger už   v 70. rokoch minulého storočia varoval, aby sa  Rusko, vtedy ešte ZSSR a Čína nezblížili, lebo by to znamenalo obrovský bezpečnostný problém pre USA a  Európu.

Za to čo sa udialo za 33 rokov na Slovensku sme si zodpovední my sami tým, koho sme volili a naďalej volíme. Po novembri 1989 sme mali najnižšiu zadlženosť zo všetkých postkomunistických štátov a ak by politici mali odvahu doviesť Slovensko k neutralite a ekonomickej svojprávnosti o čo sa usiloval Dubček a čo v roku 1968 nebolo možné kvôli Brežnevovej politike obmedzenej suverenity, tanky by tu po roku 1989 už nikto neposlal.

Naša spoločnosť je už roky polarizovaná a zmieta sa medzi dvoma extrémami. Jedná časť slepo verí  a obdivuje USA a západ a druhá Rusko.

Pri tomto čiernobielym videní na Slovensku žiaľ chýbajú politici  s odvahou akú mal Alexander Dubček, ktorý nechcel byť kolaborantom  ale chcel  zmeniť politiku v prospech  občanov a štátu.

Nezabúdajme na to, že po historických skúsenostiach nemôžeme veriť nikomu len sebe.

Západ, ktorému tak mnohí slepo veria  nás  v Mníchove v roku 1938 obetoval Hitlerovi, v roku 1945 Stalinovi a nepomohol nám ani v roku 1968.
Na druhej strane  tí, ktorí slepo veria Rusku, nechcú pripustiť, že po oslobodení hnedú totalitu nahradila totalita červená, ktorá priniesla tisíce obetí násilne odvlečených do stalinských gulagov a v roku 1968, tak ako v Maďarsku v roku 1956,  krvavo potlačila každý pokus o poľudštenie komunistického režimu.
Preto nemôžeme slepo veriť ani Západu ani Rusku, pretože obaja mali a budú mať vždy len svoje záujmy, ktoré presadia len do takej miery ako im to dovolíme.  Slovensko preto potrebuje  štátnikov, ktorí budú konať v prvom rade v prospech  vlastných občanov  a nie v prospech cudzích záujmov.

Pýtame sa čo sme to za národ, keď slepo veríme  USA po zlyhaní v Iraku kde sa nenašli žiadne chemické zbrane a  20 ročnom fiasku v Afganistane, kde zbytočne zahynuli aj naši vojaci?

Pýtame sa tiež čo sme to za národ ak časť verejnosti slepo verí  Rusku po tom, čo promoskovský režim zmenil ekonomicky vyspelé Československo za 40 rokov  na zaostalú krajinu obohnanú ostnatým drôtom, potom čo už nikdy neobnovili hranice spred Mníchova a definitívne sme stratili Podkarpatskú Rus, po tom čo   naši občania prežili peklo stalinských koncentračných táborov a potom čo v roku 1968  bol utopený v krvi Dubčekov pokus o socializmus s ľudskou tvárou?

           Pamätník v Poprade je v havarijnom stave. Je poľutovaniahodné, že vláda Igora Matoviča a Eduarda Hegera a ich minister vnútra Mikulec odignorovali žiadosti o použitie dotácie na záchranu pamätníka čo dokonca zakázali. Rovnako sa zachovalo ministerstvo obrany, ministerstvo kultúry a prezidentka Zuzana Čapútová, ktorá pred voľbami v Poprade pri tomto pamätníku zbierala podpisy pre svoju kandidatúru. 
Chceme preto poďakovať darcom, ktorý reagovali na vyhlásenie zbierky a prispeli na opravu pamätníka. Je to spoločnosť Brantner , poslanec mestského zastupiteľstva v Poprad a okresný predseda strany  Hlas SD Ing. Marián Barilla a pán Cap zo Šuňavy.
Žiaľ vyzbieraná suma nestačila na to, aby sme pamätník sanovali ešte pred konaním pietnej spomienkovej akcie 21. augusta 2023.  Veríme, že sa nám to napokon podarí a zmení  sa aj  situácia diskriminačného  poskytovania dotácii rezortom ministerstva vnútra. Bývalý minister vnútra Mikulec nám znížil dotáciu o polovicu na sumu 4 000 eur čím sme boli tri roky finančne likvidovaní.  Pre porovnanie Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) dostal 250 000 eur a protekčná Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS), ktorej členom je aj bývalý minister Ján Budaj  80 000 eur.