You can translate the content of this page by selecting a language in the select box.
14. novembra sa pred budovou Okresného úradu v Poprade, na ktorej bola v roku 2020 odhalená pamätná tabuľa bývalému predsedovi vtedajšieho ONV a politickému väzňovi Jánovi Bendíkovi, konala pietna spomienka pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu. Dôstojnej účasti pri odhalení pamätnej tabule zabránila pandemia. Po dvoch rokoch si vyše sto prítomných položením vencov k pamätnej tabuli venovanej Jánovi Bendíkovi a pamätnej tabuli odhalenej v roku 2019 na vedľajšej budove fakulty katolíckej univerzity venovanej dvom z tisícov obetí komunistického režimu - umučenému Antonovi Mačugovi a kňazovi Dr. Alojzovi Žemľovi, uctilo obete na našej strastiplnej ceste k slobode a demokracii.
Prednosta Okresného úradu Dr. Jozef Bednár, ktorý v roku 2020 podporil odhalenie pamätnej tabule, privítal pozvaných hostí a účastníkov medzi ktorými bolo 15 prednostov okresných úradov, z Kežmarku, Púchova, Vranova a ďalších miest, riaditeľ Úradu ekumenickej pastoračnej služby MV SR plk. Mgr. Milan Petrula, riaditeľ Úradu ekumenickej pastoračnej služby ZVJS SR pplk. Mgr. Ján Šefčík, viceprimátor mesta Poprad Ing. Ondrej Kavka a ďalší hostia. Je potešiteľné, že na pietnej spomienke sa zúčastnili aj žiaci Súkromnej strednej odbornej školy 29. augusta v Poprade pod vedením profesorky Mgr. Lucii Gallovičovej.
Pietnu akciu pripravil prednosta Okresného úradu Dr. Jozef Bednár v spolupráci so Svetovým združením bývalých politických väzňov.
Podujatie pokračovalo samostatnou slávnostnou časťou pri príležitosti 90. výročia budovy Okresného úradu v aule Okresného úradu so zaujímavými reminiscenciami do histórie budovy a bohatým kultúrnym programom. Podujatie bolo zakončené recepciou v Tatranskej galérii, bývalej elektrárne. Infolumen 15.11.2022
Príhovor predsedu Svetového združenia bývalých politických väzňov
Vážení hostia, milí priatelia, žiaľ trvalo 30 rokov kým bola odhalená táto pamätná tabuľa. Aj to je jedným z paradoxov Novemra 1989 po ktorom sa prisluhovači bývalého režimu zmatovo pretrasformovali na demokratov a lásku k Sovietskemu zväzu vymenili za lásku k bohatsvu a majetkom.
Ján Bendík sa stal v roku 1940 obchodným zástupcom firmy Baťa vo Svite, kde pracoval do februára 1945. Aktívne sa zapájal do príprav povstania. Stáva sa spoluzakladateľom ilegálneho Revolučného národného výboru v Poprade. Po oslobodení je vymenovaný za predsedu ONV v Poprade. Túto funkciu zastáva od volieb r. 1946 až do 18. marca 1948. Taktiež je zvolený za poslanca DS do Národného zhromaždenia v Prahe.
Po nástupe komunistov k moci je od marca 1948 nútený pracovať ako skladový robotník vo Svite, až do osudného 16. septembra 1949, kedy ho zatýkajú. Spolu s ďalšími poslancami za demokratickú stranu dovedna 28 spoluobžalovanými stojí pred vojenským súdom. Miesto požadovaného trestu smrti, dvaja hlavní obžalovaní Folta a Bendík sú odsúdení na 8 rokov zostreného väzenia. Nasleduje strastiplná pút po väzniciach a trestných táboroch. V Znojme mu obnovia súd, oproti všetkým zásadám justičnej spravodlivosti za ten istý „zločin“ a pridávajú mu ďalších päť rokov.
V Roku 1956 je po XX. zjazde KSSZ amnestovaný. Vracia sa do Popradu, jeho utrpenie sa však neskončilo. Miestni a okresní komunistickí bonzovia ho metodicky prenasledujú ďalej. Jánovi Bendíkovi, ktorý už bez cudzej pomoci nemôže ani chodiť, znižujú dôchodok na 190 korún. Poriadková komisia MsNV v Poprade zhabala šijací stroj a udeľuje jeho manželke poriadkovú pokutu 16 000 korún za pokútne šitie, pričom berie do úvahy aj sedemročné obdobie, keď sama živila tri maloleté deti.
Keď Bendíkovci nemajú čím zaplatiť, pretože okrem starého domu a stavebného pozemku vôbec nič nevlastnia, vydražujú im práve ten pozemok, za smiešnu cenu, ktorá nepokryje ani pokutu. Šikana pokračuje ďalej, prenáša sa i na deti. Ani jedno sa nedostalo na vysokú školu.
Ján Bendík zomrel symbolicky v deň výročia nástupu komunistov 25. februára 1970 na následky väzenia ako 67 ročný.
Presne pred troma rokmi 14. novembra 2019 bola na budove Pedagogickej fakulty- Inštitútu Štefana Náhalku odhalená pamätná tabuľa dvom z mnohých obetí bývalého komunistického režimu. Popradčanovi Antonovi Mačugovi, ktorý zomrel ako 30 ročný na následky brutálnych výsluchov komunistickej Štátnej bezpečnosti a Saleziánovi Dr. Alojzovi Žemlovi, ktorý ako správca farnosti v Poprade a napriek zákazu vystúpil s príhovorom na jeho pohrebe. V roku 1954 bol zatknutý pri pokuse o útek a odsúdený k 15 rokom väzenia.
Je príznačné, že Anton Mačuga a Ján Kuciak zomreli len preto lebo oznámili trestnú činnosť
Ako potvrdzuje vyšetrovací spis Antona Mačugu rodák z Popradu ako absolvent univerzity zhodou nešťastných okolností pracoval v rokoch 1947- 1949 ako úradník protokolu v kancelárii vtedajšieho predsedu Zboru povereníkov slovenskej národnej rady Gustáva Husáka, ktorý v tom čase viedol slovenský Zbor národnej bezpečnosti a Štátnu bezpečnosť.
To sa Mačugovi stalo osudným pretože sa začal za asistencie sovietskych poradcov aj u nás mocenský boj a čistky na najvyšších miestach. Pri nich sa začalo popravovať, mučiť a väzniť, tento krát v mene totality červenej.
Prvý československý robotnícky prezident Klement Gottwald dal popraviť svojho straníckeho súkmeňovca Rudolfa Slánskeho. V zinscenovaných procese sa vynášali rozsudky smrti aj nad tými, ktorí na základe vykonštruovaných obvinení posielali na smrť a do žalárov nevinných ľudí.
Podľa vyšetrovacieho spisu sa v júli 1949 Anton Mačuga dostavil na oddelenie Štátnej bezpečnosti kde prišiel oznámiť trestnú činnosť Gustáva Husáka o príprave politického atentátu na vtedajšieho predsedu vlády Antonína Zápotockého, ktorý mal byť otrávený cyankáli vo víne na slávnostnej recepcii.
Vo vyšetrovacom spise nie je ani zmienka o tom, žeby bol Husák k veci vypočutý, resp. aspoň požiadaný o vysvetlenie, čo vzbudzuje pochybnosti a vyvoláva viaceré otázniky. Antona Mačuga po vypočutí zaistili a umiestnený na psychiatriu. Pochybností o náhlej nepríčetnosti Antona Mačugu potvrdzuje výpoveď bývalých príslušníkov ŠtB, ktorí uviedli, že Mačuga robil dojem normálneho človeka.
Po niekoľkých mesiacoch bol Anton Mačuga na základe posudku psychiatra prepustený na slobodu. Podozrivé je, že po prepustení na slobodu, podľa psychiatrov ako údajne nesvojprávny, pracoval ako účtovník na píle Poprade.
Vo februári 1951 sa začali stranícke čistky a zatknutý bol aj Gustáv Husák. Na príkaz vtedajšieho námestníka ministerstva vnútra mjr. Antonína Prchala z Prahy, ktorý so sovietskymi poradcami riadil prípravu procesu so Slánskym, bol daný príkaz na obnovenie vyšetrovania prípadu oznámenia Antona Mačugu o príprave atentátu na Antonína Zápotockého. Popradská ŠtB ho zatkal a eskortovala do Prahy.
Bol uväznený a držaný vo vyšetrovacej väzbe jedenásť mesiacov, samotný major Prchala uviedol, že Mačuga sa nedopustil žiadnych protizákonnosti a po dvoch týždňoch bude prepustený”.
Neprepustili ho ani po mesiacoch. Na žiadosti jeho rodiny o nezákonných praktikách stroho odpovedali, že ich postúpili na príslušné miesta na vybavenie. Pri osobnej návšteve prezidentskej kancelárie bol jeho otec ubezpečený že jeho obavy o synov zdravotný stav sú zbytočné, vo väzení sa oň stará niekoľko vynikajúcich lekárov.
Dva týždne pred jeho smrťou bol, na korbe nákladného auta prevezený do pražskej nemocnice na Bulovke. Neskoro si bezpečnostné orgány uvedomili zodpovednosť za jeho život, boli si vedomí, že smrť v danom prípade znamená vraždu.
Špinavá hra údajnej prípravy atentátu na predsedu vlády skončila, potom čo bol Anton Mačuga po výsluchoch s poškodením zdravia na pokraji smrti , čoho si boli štátni vrahovia z ŠtB vedomí, návrhom na jeho prepustenie vydaným 6. marca 1952, teda v čase, kedy ležal Anton Mačuga smrteľné chorý v nemocnici na Bulovke, kde zakrátko zomrel.
Domov sa vrátil v cínovej truhle. Špeciálnym vagónom pripojeným na konci vlaku bola z Prahy do Popradu prevezená cínová rakva s jeho telesnými pozostatkami. Na poslednej ceste ho neviezol pohrebný voz, ale truhlu niesli z jeho rodného domu na Hviezdoslavovej jeho kamaráti, vystavujúc sa tak veľkému riziku. Na poslednej rozlúčke 5. apríla 1952 sa s ním lúčili jeho zronení rodičia, deviati súrodenci, priatelia a známi z rodného mesta. Početný smútočný sprievod po stranách odprevádzali eštebáci v kožených kabátoch. Správcovi popradskej farnosti saleziánovi Dr. Alojzovi Žemlovi zakázali v pohrebnej reči nad rakvou zosnulého hovoriť o príčine smrti a jeho väznení.
Strašná smrť mladého Popradčana aj po desaťročiach vzbudzuje neopísateľnú ľútosť a vyvoláva mnohé otázky, na ktoré sme dodnes nedostali odpovede. Mlčí aj Ústav pamäti národa a Gustáv Husák bol jedným z kandidátov na ocenenie v ankete RTVS Najväčší Slovák. Aj to je jedným z paradoxov 17. novembra 1989. S osudom Antona Mačugu je spojený aj osud Saleziána Dr. Alojza Žemlu, ktorý ako správca farnosti v Poprade Antona Mačugu pochovával. Tento statočný a odvážny kňaz mal príhovor na jeho pohrebe napriek zákazu štátnej bezpečnosti.
Meno Alojza Žemlu na internetovej encyklopédii wikipedia žiaľ nenájdeme rovnako ako mená mnohých zabudnutých svedkov viery a hrdinov, ktorí sa vzopreli totalite.
Absolvoval Pápežskú gregoriánsku univerzitu v Ríme. Po skúsenostiach s komunistickým režimom sa pokúsil emigrovať na Západ. Toto jeho rozhodnutie ovplyvnilo aj porušenie zákazu Štátnej bezpečnosti mať príhovor na pohrebe Antona Mačugu. Pri neúspešnom pokuse o útek bol zatknutý a v roku 1955 odsúdený za velezradu k 15 rokom ťažkého žalára. Na slobodu sa dostal v roku 1960 po udelení amnestie, avšak so zákazom pastoračnej činnosti. Tento vzdelaný kňaz a vynikajúci kazateľ pracoval ako stavebný robotník. Neskôr, keď sa jeho nadriadení dozvedeli ako skvele ovláda cudzie reči, využívali ho ako tlmočníka. Žiaľ zomrel v zabudnutí verejnosťou v roku 1996 v domove dôchodcov v Pezinku ako 83-ročný.
Osudy Antona Mačugu a Dr. Žemlu, podobne ako osudy umučených a popravených obeti komunistickej zvole, sú pre nás živých mementom, aby sme nikdy nezabudli a nedopustili návrat režimu, ktorý je schopný takýchto zločinov. Vážme si slobodu a demokraciu aj s jej mnohými nedostatkami pretože na skutočnú demokraciu sme ešte stále nedorástli a opäť sa dopúšťame rovnakých chýb a omylov ako komunisti pred novembrom 1989. A práve z týchto chýb by sme sa mali poučiť.
Česť pamiatke obetiam komunizmu a skutočným svedkom viery!
