72. výročie Barbarskej noci

O polnoci z 13. na 14. apríla 1950 sa začala Akcia K.

Akcia K bol krycí názov pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov v roku 1950 v Československu vtedajším komunistickým režimom. Svojou brutalitou sa do histórie zapísala pod názvom barbarská noc.
O likvidácii  kláštorov uvažovali komunisti už od nástupu k moci v roku 1948. Akciu K schválilo predsedníctvo Komunistickej strany Československa vo februári 1950. Akcia mala prinútiť rehoľníkov, aby sa vzdali rehoľného života a mala oslabiť ich vplyv na ľudí. Bolo rozhodnuté, že sa zasiahne „naraz, počas jednej noci formou dobre pripraveného úderu, ktorý by postavil našu aj zahraničnú verejnosť pred hotovú vec“. Akcii predchádzal politický proces s desiatimi predstavenými reholí, ktorí boli obžalovaní z protištátnej činnosti a nenávisti k ľudovodemokratickému zriadeniu, ukrývania nepriateľských agentov a výroby letákov. Prípravné práce akcie boli koordinované s popredným činiteľom KSS Gustávom Husákom.

Presne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950 obsadili príslušníci Ľudových milícií, Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti všetky mužské kláštory v celom Československu. Rehoľníkov už nadránom autobusmi rozvážali do záchytných kláštorov, pričom ich rozdelili do troch skupín. Predstavených a takzvaných najreakčnejších sústredili v „kárnom kláštore“ v Pezinku, ostatných do štyroch ďalších kláštorov v Hronskom Beňadiku, v Šaštíne, Jasove a v Podolínci. Akciu K sprevádzalo násilie, ale aj ničenie a rozkrádanie vzácnych rukopisov, obrazov, nábytku a obradných predmetov. O osude vyprázdnených kláštorov následne rozhodovala komisia pri Zbore povereníkov na čele s Karolom Bacílkom. Kláštory dostali k dispozícií okresné a miestne národné výbory, nasťahovala sa do nich administratíva, detské domovy, telovýchovné spolky, kasárne.

V rámci akcie K a v ďalších akciách proti mužským reholiam (akcia K1 a K2) bolo celkovo na Slovensku internovaných 1180 rehoľníkov žijúcich v 76 kláštoroch z 15 reholí. Po akcii K nasledoval podobný zásah proti ženským rádom - akcia R. Zásah proti reholiam bol protiprávny. Neexistoval nijaký oficiálny doklad o ich rozpustení. Za vzorné vykonanie akcie K slovenskí eštébáci dostali zo skonfiškovaných peňazí na odmeny 800-tisíc Kčs. Jedným z mnohých osôb postihnutých akciou K bol Ján Korec, ktorý sa neskôr stal jednou z najznámejších osôb v tajnej cirkvi na Slovensku.

Komunistickému režimu sa síce akciou K podarilo za jedinú noc zlikvidovať všetky mužské kláštory v republike, nepodarilo sa im však zlikvidovať rády ako také. Naviac, čoraz viac sa v podmienkach komunistického útlaku začala vzmáhať tajná cirkev, na ktorú režim nemal dosah a nemohol ju ovplyvňovať tak, ako sa snažil ovplyvňovať oficiálne cirkevné štruktúry. Hlavný cieľ ktorý režim sledoval svojou cirkevnou politikou, totálna ateizácia spoločnosti, sa ani po 40 rokoch komunistickej nadvlády na Slovensku nepodarilo dosiahnuť.


https://youtu.be/5hO0eq-TX0o

Akcia K. spustila proces likvidácie cirkvi, ktorý pokračoval a poznamenal aj osud viacerých miest a obcí kde ľudia bránili kňazov. Medzi nimi bola aj podtatranská obec Šuňava.

Šuňavská vzbura

Rok 1950 sa nezmazateľne zapísal do pamäte obyvateľov i histórie obce. V noci 10.júna zobudili obyvateľov obce výstrely, výbuchy a žiara na hornom konci Nižnej Šuňavy. Po obci sa pohybovali tmavé postavy so zbraňami v rukách, nastala panika. Prvé úvahy obviňovali banderovcov z prepadu obce, neskôr, na základe správ o uskutočňovaní Katolíckej akcie na Slovensku, kohosi napadlo, že prišli po farára. Strhla sa bitka medzi obyvateľmi a príslušníkmi Ľudových milícií, ktorí prišli bez ohlásenia na Šuňavu cvičiť. Zrejme to bola skôr zámienka, aby vyprovokovali obyvateľov obce. Pušky, sekery a palice spôsobili mnoho zranení na oboch stranách. Prečo vtedajšie vedenie KSS vybralo práve takýto spôsob "ohýbania" ľudí a prečo práve Šuňavčanov? K rozhodnutiu iste prispelo i to, že podľa vedenia KSS bol v obci "veľmi reakčný farár, ktorý má celú obec pod vplyvom".

Ticho a nezodpovedané otázky trvali do pondelka 12.júna 1950. Dedinu obsadili vojaci, miliciónari i príslušníci ZNB v počte asi 750 mužov. Bez výberu povyťahovali Šuňavčanov z domov a odvliekli ich do Svitu, kde ich bili po holých telách pendrekmi, bili hlavy o múr a stúpali a skákali po ľuďoch. Po troch dňoch časť zatknutých odviezli do Košíc, časť sa v zúboženom stave vrátila domov.

Dvadsiatehodruhého júna 1950 podal krajský veliteľ ŠtB v Košiciach trestné oznámenie na obyvateľov Šuňavy pre podozrenie z trestného činu vzbury a 17.januára 1951 štátny prokurátor podal žalobu na 19 obvinených. Pred Štátnym súdom v Bratislave, na hlavnom pojednávaní stáli už iba piati: farár František Martinka, Ján Omasta – Uhlík, Michal Dunaj, Ján Kulach a Štefan Zajac, pretože začiatkom marca 1951 bola Anna Omastová a spol. prepustení na slobodu. Najvyšší trest dostal farár Martinka, ostatní vrátili domov, pretože vo väzbe strávili viac ako rok, na ktorý ich odsúdili.

Do obrodného procesu v 60.rokoch vkladali všetci občania Československa veľké nádeje. Začiatkom januára 1968 prebral najvyššiu stranícku funkciu Alexander Dubček a koncom marca sa stal prezidentom Ludvík Svoboda. Tento proces priniesol do obcí záujemcov o udalosti z roku 1950. Štúdio krátkych filmov v Bratislave nakrútilo o týchto udalostiach dokumentárny film "Obec plná vzdoru". Film bol však zakázaný a premietnutý až v roku 1990.

Biela légia

Ako taká opovážlivosť, nesúhlas so zločinnými metó­dami boľševikov len v Sp. Belej dopadla, ilustrujem na postihu jednej skupiny 15 mladých ľudí - katolíkov, ktorú nazvali BIE­LOU LÉGIOU. Z týchto 15 Ľudí bolo 11 belánčanov, ostatní boli z okolia. ŠtB ich zaistila v r.1950 a Štátnym súdom v Bratislave boli súdení v r. 1951. Vtedy táto katolícka mládež, plná ideálov, čistoty sa stretávala, burcovala občanov, aby nedovoľovali neprís­tojnosti voči cirkvi a kňazom. Pripravili, ale už nerozniesli le­ták - prehlásenie k občanom v tomto duchu. Počínali si nedôsled­ne, dosť naivne. Tak vyškolení a suroví ŠtB-ci  so svojimi pomocníkmi ich pochytali, dali do žalárov. Surovo ich mučili až tak, že ŠtB-kom popodpisovali ich vykonštruované obvinenia len, aby ich ďalej netrýznili. Postavili ich pred Štátny súd v Bratislave, kde ich zakomplexovaná, neľudská sudkyňa JUDr. Trattnerová poodsudzovala 12. 6. 1951 aj s komunistami dosadenými prísediacimi takto: 122 rokov a 2 mesiace ťažkých žalárov, na 115 000,-Kčs pokút, 85 rokov straty obč. práv a u 11-tich prepadnutie celého majetku.
Žalobca - štátny prokurátor sa odvolal pre nízkosť trestov a u štyroch -Jakubjaka, Lenkavského, Neupaera a Drozda žiadal trest smrti. Najvyšší súd v Prahe 22. 2. 1952 tresty smrti zamietol, ale u Poruboviča zo 4 rokov zvýšil žalár na 15 rokov a u Labusa z 5 rokov tiež zvýšil na 15 rokov žalára. Túto guráž a tvrdosť žalobcu - prokurátora aj sudkyne a prísediacich podnie­tila aj "rezolúcia miestnych štátnych orgánov v Spišskej Belej z r. 1951“. Podpisovatelia rezolúcie - vtedajšia štátna politická moc v Spišskej Belej, žiadali pre túto mládež najvyššie tresty, teda tresty smrti. Rezolúciu zo Spišskej Belej obžalovaným na tomto Štátnom súde 12.6.1951 sudkyňa JUDr. Trattnerová aj prečítala, aby obža­lovaní vedeli, ako rodná obec pri nich „stojí“, za akých vyvrheľov ich považuje.

Ide o týchto odsúdených občanov:

Pri obnove súdu v r.1970 s touto skupinou „po Dubče­kovi!" bol im trest väzenia znížený na 26 rokov a 9 mesiacov, te­da, na 22 % pôvodného trestu. Súčasne zrušili všetky pokuty, stra­ty občianskych práv ako aj prepadnutie majetku. U piatich zrušili tresty celkom. Až roku 1991 aj tých 22% pôvodného trestu Krajský súd v Košiciach úplne zrušil a boli plne rehabilitovaní.

Je možné povedať, že ich mučenícke mladé roky /belančanov v priemere  19 rokov a 3 mes. pri zaistení/ strávené v žalároch v Ko­šiciach, Bratislave, Leopoldove, Ilave, Rimavskej Sobote, Sučanoch, na Jáchymovsku, na Příbramsku, na Pankráci im však už nik nevráti. Títo vtedy mladi ľudia, dnes už starci a štyria už na cintorínoch, hovorili: Jednali a nami horšie ako s dobytkom, horšie ako gestapo v koncentračných táboroch a oproti ním chýbali už len spaľovacie pece na mŕtvoly v areáloch väzníc. V čase niekoľko mesačné­ho vyšetrovania ŠtB-kmi boli na dennom programe bitky špeciálny­mi pendrekmi, fackovanie, bitie po hlave, po chodidlách a hlavne po pätách. Aj drvenie prstov drevenými kolíčkami medzi nimi si užili. Zákazy spania, tmavé betónové komory, na boso a bez deky atď. atd. Po odsúdení ťažké práce a šikanovanie väzenskými strážami, hlavne v uránových baniach na Jáchymovsku, na Príbramsku. Na Jáchymovsku komunisti vybudovali resp. aj rozšírili komplex tábo­rov tak, že ich tam v týchto 90-tich rokoch mali celkom 16. Na Príbramsku boli 2 väzenské tábory. Na Jáchymovsku ich nazvali: Ústredný, Bratstvo, Vykmanov I, Vykmanov II,/mlyny smrti/, Svornosť, Mariánsky, Rovnosť, Nikolaj, Eliáš I, Eliáš II, Vršok-Barbara, Prokop, Ležnice, Svätopluk /!!/,Tábor XII, Vykmanov JAV. Na Příbramsku boli dva veľké: Vojna a Bytíz pre 15 banských šácht. Od r.1949 do r.l961 prešli týmito lágrami desaťtisíce, hlavne poli­tických väzňov. Do roku 1990 sovieti využívali cca 3400 nemeckých vojnových zajatcov na ťažbu uránovej rudy, potom museli ich prepustiť. Po Februári 1948 sa naši boľševici sovietom zaviazali roz­šíriť ťažbu uránovej rudy e nasadením väzňov hlavne politických aj preto, aby pred svetom zatajovali skutočný objem ťažby, ktorej výlučným odberateľom bol ZSSR na výrobu atómových bômb na ovlád­nutie sveta.

Celá justícia, ŠtB, ZNB po Februári 1948 bola vybudovaná boľševikmi tak, aby do baní stačila dodávať dostatok otrokov - nevoľníkov. Žiada sa tu poukázať na paralelu - prísľub dodať do lágrov ZSSR na ťažké práce 100 tisíc nevoľníkov v čase oslo­bodzovania ČSR v rokoch 1944-1945 a po Februári 1948 na zvýšenie ťažby uránu v ČSR pre ZSSR. Všetko z vďaky za oslobodenie ČSR a na upevnenie bratstva "na večné časy". V ZSSR aj v ČSR boľševici naj­hrubším spôsobom porušovali ľudské práva človeka !

Jáchymovskom prešlo z našej "bielej légie" 10 mlá­dežníkov: Jakubjak, Lenkavský, Neupauer, Drozd, Labus, Porubovič, Plučinský, Tresa, Olšak a Stoklasa. Z týchto šiestich neskôr eskorto­vali na Příbramsko: Jakubjaka, Lenkavakého, Neupauera, Drozda, Olšáka a Plučinského. Láger Vykmanov II dostal názov "mlyny smr­ti" za mimoriadne nebezpečné pracovisko zo zdravotného hľadiska Tu sa drvila uránová ruda, vo veľmi prašnom prostredí a so smrteľnými účinkami uránu, bez primeraných ochranných pomôcok. K tým­to mlynom smrti boľševici nasadzovali najviac kňazov. Jáchymovom prešli zo známych r.k. kňazov títo: dp. Maitner, Hágovský, Baláž, Lang a z účinkujúcich v býv. okr. Poprad dp.Bakoš, Kerti, Lizák, Maslančík, Mikulec, Šimonovič, Šmálik, Šterbák, Trstenský, Vrábel. Z našich spoluobčanov týmto lágrom prešiel aj už nebohý František Zlámal, bývalý riaditeľ tabakovej továrne.

Zdroj: Jozef Kalafut-1997: OBETE TOTALITY po II. Svetovej vojne zo Spišskej Belej a čiastočne aj okolia