Polarizácia a rozdelenie spoločnosti po novembri 1989 neobišla ani Konfederáciu politických väzňov založenú v marci 1990, ktorá zastupovala bývalých politických väzňov a obete komunizmu. Otvorená podpora politiky mečiarovho HZDS, ktorú na sneme deklaroval bývalý predseda KPVS Július Porubský vyústila v roku 1999 k rozdeleniu združenia do dvoch organizácií, Politickí väzni Zväz protikomunistického odboja (PV ZPKO) a Konfederáciu politických väzňov Slovenska (KPVS) čo v konečnom dôsledku viedlo k oslabeniu postavenia politických väzňov v spoločnosti.
Na rozdiel od Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, politickí väzni už nikdy neboli jednotní. Rozdelili ich politické strany. Napriek formálne proklamovanej apolitickosti sa PV ZPKO nedokáže vymaniť z tieňa bývalého slovenského štátu, relativizovania obdobia Mečiarizmu a kritiky všetkého čo nie je dostatočne pronárodné.
Z KPVS sa stalo pasívne združenie jednostranne zamerané len na prenasledovanie cirkvi a reholí.
V roku 2001 po nesúhlase KPVS s inštaláciou pamätníka obetiam okupácie 21. augusta 1968 v Poprade, čo podľa vtedajšieho vedenia KPVS nebolo v súlade s programovými cieľmi združenia, bola bývalými členmi KPVS zaregistrovaná ako tretia organizácia Svetové združenie bývalých československých politických väzňov, pod hlavičkou ktorého bol v roku 2002 odhalený v Poprade doposiaľ na Slovensku jediný pamätník obetiam okupácie so štatistikou obetí. Toto združenie sa neskôr stalo nástupníckou organizáciou najstaršieho združenia politických väzňov, ktoré založil nebohý bývalý politický väzeň a letecký akrobat Milo Komínek po emigrácii do Kanady a ktoré bolo do roku 2005 registrované vo Švajčiarskom Zürichu. V roku 2006 sa po rozpade nefunkčnej a rozkradnutej Slovenskej asociácie násilne odvlečených (SANO) členmi združenia stalo aj niekoľko sto členov tejto organizácie. V súčasnosti má združenie cca. 1000 členov.
Žiaľ to, že politickí väzni sú na okraji spoločenského záujmu je v prvom rade ich vlastnou chybou a neschopnosťou sebareflexie. Viackrát sme sa neúspešne pokúšali navrhnúť zjednotenie troch združení a prehodnotenie systému prideľovania dotácii, ktorý sa v neprospech politických väzňov zmenil po tom, čo bývalý premiér Robert Fico zákonom vyhlásil Slovenský zväz protifašistických bojovníkov za súčasť vládnej politiky, čoho výsledkom bola dvojnásobné vyššia dotácia pre SZPB v porovnaní s troma združeniami zastupujúcimi politických väzňov. Pre ilustráciu v roku 2020: SZPB 415 000 eur, PV ZPKO 80 000 eur, KPVS 74 000 eur a SZBPV 8 000 eur.
Viacero našich členov nás požiadalo o stanovisko k článkom uverejneným v januárovom mesačníku PV ZPKO Svedetvo. http://www.pv-zpko.sk/wp-content/uploads/Svedectvo-1-2021.pdf
V tomto čísle sme žiaľ nenašli ani slovo o potrebe zjednotenia ale len vyplakávanie ako PV ZPKO živorí z dotácie 80 000 eur poskytnutej v roku 2020. Pre porovnanie, ak niekto naozaj živorí tak je to Svetové združenie bývalých politických väzňov, ktoré dostalo len 8000 eur, pričom má zhruba rovnaký počet členov. Ani slovo o riešení ako to zmeniť po nástupe novej vlády po odchode Smeru SD do opozície a Mostu -Hid a SNS mimo parlamentu. Namiesto toho kritika krokov vlády a prirovnanie bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského, podozrivého z korupcie, ktorý vo väzbe spáchal samovraždu, k politickým väzňom komunizmu. Ako uviedla šéfredaktorka Svedectva, v minulosti poslankyňa NR SR za HZDS, odvolávajúca sa na tvrdenia Jána Čarnogurského, v článku s názvom Reštart alebo reset spoločnosti?, „Prípad Lučanský akosi priveľmi pripomína osudy mnohých politických väzňov komunizmu.“
Pani šéfredaktorke, ktorá politickým väzňom nikdy nebola ale v tom čase pracovala v prokomunistických denníkoch uniklo, že politickí väzni komunizmu boli vo väzení za svoje presvedčenie a vieru a nie za to, že mali dom na Floride, nakúpené nehnuteľnosti a kontá v bankách, ktorých zdroj príjmu je sporný. Bývalého policajného prezidenta v čase jeho funkcie žiadal náš člen a signatár Charty 77 Vladimír Pavlík o vypočutie ním navrhovaného svedka a jeho konfrontácie vo veci publikovaného článku o prípade prevozu obrazov klasikov do Rakúska bývalým dekanom z Bytče a tiež aj bývalým agentom ŠTB. Uvedený svedok mal vypovedať o účasti aj inej osoby na trestnej činnosti a údajnej intervencii Jána Čarnogurského na prepustení dekana po zadržaní rakúskou políciou. Bývalý policajný prezident žiadosť odignoroval a Vladimír Pavlík za to, že o prípade informoval verejnosť dnes čelí exekúcii jeho mizerného dôchodku a žalobe na súde. Paradoxne sa predseda PV ZPKO v príspevku s názvom Pavka Morozov večne živý,dovoláva práva na slobodu slova a prejavu, čo podľa neho najviac porušujú neseriózni novinári z internetového portálu aktuality.sk, ktorí o PV ZPKO uverejnili nepravdy. Novinárov nazval liberálnymi humanistami a obvinil ich, že združenie udávajú politikom, aby ho poškodili. Žiaľ v článku chýba aspoň náznak sebareflexie a hľadanie príčin prečo je PV ZPKO tak ako aj ostatné združenia v postavení žobrajúceho.
Titulkou Svedectva je rozhovor s Ivanom Petranským s názvom Kam smeruje Ústav pamäti národa?
S bývalým predsedom Správnej rady ÚPN Petranským možno súhlasiť len v jednej veci. Ako uviedol, po odmietnutí koncepcie Jána Langoša, aby ÚPN podľa poľského vzoru fungoval ako Kancelária pre stíhanie zločinov proti slovenskému národu, v ktorej by pôsobili prokurátori a vyšetrovatelia, ÚPN od politikov, ktorí nemali záujem, aby sa niekto hrabal v ich minulosti, dostal len bezzubú možnosť podávať podnety na generálnu prokuratúru, ktoré však boli jeden po druhom hádzané do koša, čím prakticky nebola za komunistické zločiny vyvodená žiadna trestnoprávna zodpovednosť.
Rozhovor s navádzajúcimi otázkami šéfredaktorky je ukážkou jednostranného pohľadu poznamenaného osobným a priamo až invektívnym hodnotením činnosti bývalého predsedu správnej rady ÚPN Ondreja Krajňáka. Už v otázke šéfredaktorka uviedla, že počas pôsobenie Ondreja Krajňáka nezostal v ÚPN kameň na kameni.
Ivan Petransky v tomto kontexte odpovedal, citujeme: „Inak ako úplným rozvratom sa to nazvať nedá, a to po všetkých stránkach. Nastal prudký úpadok odbornosti pracoviska, ktoré bolo na všetkých úrovniach od šéfa po nižšie stupne riadenia (až na výnimky, ako napríklad archív) vedené úplne diletantsky. Zasiahlo to aj medziľudské vzťahy. Napokon bola situácia taká zlá, že parlament siahol v roku 2017 až ku krajnému riešeniu a zmenou zákona, ktorou predsedovi správnej rady odobral postavenie štatutárneho orgánu a preniesol ho na správnu radu, túto smutnú epizódu ukončil. Odstraňovanie dôsledkov je však dlhodobé a veľmi komplikované.
Ondreja Krajňáka, ktorého otec bol politickým väzňom poznáme ako čestného človeka, ktorý sa v čase neslobody sám aktívne zapojil do protikomunistického odboja aj navzdory tomu, že už v minulosti komunistický režim postihol ich celú rodinu. Preto na rozdiel od Ivana Petranského, ktorý sa viac ako zločinnosti komunistického režimu venoval glorifikácií vojnového slovenského štátu v rokoch 1939-1945, si po mnohých skúsenostiach s I. Petranským dovoľujeme vniesť trochu svetla do jeho hodnotenia.
Ivan Petranský si protirečí, keď na jednej strane uvádza, že ÚPN nemal kompetencie a mal len bezzubú možnosť podávať podnety generálnej prokuratúre a na druhej obhajuje novelu zákona o ÚPN, ktorou predseda Správnej rady ÚPN stratil aj kompetenciu konať v sporoch s bývalými spolupracovníkmi ŠtB, ktorí si z podávania žalôb proti ÚPN urobili zárobkový podnik o čom sa Ivan Petranský nezmienil v rozhovore ani slovom. Zámerne a účelovo neuviedol, že skutočnou príčinou zmeny zákona, neboli medziľudské vzťahy v ÚPN na ktorých sa ako člen odborov podieľal, ale odvolania a sťažnosti vo veci žaloby Andreja Babiša evidovaného ako agenta ŠtB, ktorý žaloval ÚPN a žiadal vymazanie jeho mena zo zoznamu spolupracovníkov ŠtB.
Ak tvrdí, že všetky zložky okrem archívu upadli, ako je potom možné, že v už v roku 2017 ÚPN ako prvý z krajín východného bloku zverejnil všetky mená bývalých príslušníkov ŠtB až do úplného konca. Okrem toho v čase pôsobenia Ondreja Krajňáka sa začalo so zverejňovaním sudcov, prokurátorov a vyšetrovateľov, ktorí v rozpore s medzinárodným právom posielali nevinných spoluobčanov za mreže iba preto, že svojvoľne opustili svoju krajinu. Ondrej Krajňák založil referát Oral history, audiovizuálny archív, Festival slobody, dní otvorených dverí pre študentov základných a stredných škôl a mohli by sme pokračovať aj o spolupráci medzinárodných pamäťových inštitúcií, ktorá doteraz nemá obdobu.
Pravdou ostáva, že Ivan A. Petranský sa v čase svojho mandátu značne odklonil od pôvodného poslania ÚPN a nie iba tým, že postupne eliminoval spoluprácu s organizáciami Československých politických väzňov, či s KPVS, ale hlavne tým, že glorifikoval vojnový slovenský štát a obetiam nacistického režimu neprikladal patričný dôraz. Ivan A. Petranský agendu súdnych sporov s bývalými príslušníkmi ŠtB zanedbal do takej miery, že ako huby po dáždi vznikali judikáty v neprospech ÚPN. S judikátmi pribúdali aj všeobecné pochybnosti o zmysluplnosti ÚPN. Petranský v čase svojho mandátu údajne z nadbytočnosti prepustil svojich kritikov a následne prijal do ÚPN exponovaného zamestnanca ústavu marxizmu-leninizmu Jána Bobáka. Týmto rozhodnutím pre mnohých politických väzňov sa ÚPN stal nežiaducou inštitúciou.
V októbri roku 2017 práve zásluhou expredsedu Správnej rady ÚPN Ondreja Krajňáka senát Ústavného súdu vyriekol známy verdikt v prospech ÚPN, ktorým ukončil doterajšiu súdnu prax, kedy spory vedené proti ÚPN boli rozhodované len na základe svedectiev bývalých príslušníkov ŠtB a v prospech iných spolupracovníkov, či príslušníkov komunistickej tajnej služby. Judikát č. II. ÚS 285/2017 Babiš & ÚPN sa stal judikátom roka 2018 a má priamy dosah na verdikty súdov v krajinách bývalého východného bloku. Uvedený judikát pre ÚPN znamená totálny obrat v doterajšej súdnej praxi, kedy bývalí príslušníci ŠtB vystupovali na súdoch ako dôveryhodní svedkovia v rozpore so zákonom o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu. Bývalí príslušníci ŠtB na súdoch spochybňovali záznamy a dokumenty, ktoré voľakedy sami tvorili. Tým spochybňovali nie len archív ÚPN, ale doslova relativizovali svoju zločineckú minulosť a prepisovali dejiny.
Požadované odškodnenia v súdnych sporoch na ochranu osobnosti sa pohybovali v astronomických číslach. Na základe výroku sudcov Ústavného súdu SR Ústav pamäti národa už neznáša neoprávnené nároky svojich žalobcov za údajné poškodenie ich dobrého mena. Nápravou zanedbanej agendy v súdnych sporoch, nápravou neodborného a nezodpovedného prístupu spôsobeného bývalým štatutárom ÚPN I.A.Petranským, súčasné vedenie ÚPN výrazne ušetrí prostriedky daňových poplatníkov.
Avšak NR SR v rovnaký deň prijala Novelu zákona o Pamäti národa, na základe ktorej štatutárom ÚPN už nie je predseda Správnej rady, ale kolektívny orgán, t.j. Správna rada. Faktom zostáva, že na rozdiel od predchádzajúcich aktivít ÚPN doteraz na verejnosť nepreniklo nijaké zásadné stanovisko členov Správnej rady ústavu. A tak, ako v časoch normalizácie sa ÚPN stal bezzubím nástrojom v zápase o vyrovnanie s minulosťou. Aj na tomto zákone aktívne participoval Petranský. Naše združenie ako jediné podalo proti novele zákona protest. http://www.szcpv.org/17/protest.html
Hoci sme mali vždy záujem na spolupráci medzi združeniami zastupujúcimi politických väzňov a nechceli sme sa vyjadrovať k ich vnútornej činnosti, na podnet niektorých členov KPVS nemôžeme vzhľadom na ich závažnosť byť k ním ľahostajní nakoľko to poškodzuje dobré meno samotných politických väzňov.
Boli sme upozornení, že po smrti predsedu KPVS Antona Srholca v KPVS v rozpore so zákonom o občianskych združeniach a v rozpore s pôvodnými stanovami dochádza k svojvoľnej zmene týchto stanov v prospech pána Petra Sandtnera, ktorý rozhoduje o činnosti KPVS a jej financovaní. Ako potvrdzujú pôvodné stanovy z roku 2006 prijaté valným zhromaždením 2/3 väčšinou členom sedemčlenného predsedníctva podľa čl. 8. ods. 1 môže byť len politický väzeň alebo jeho príbuzný. Aby sa pán Peter Sandtner, ktorý nebol politickým väzňom ani jeho príbuzným mohol stať členom predsedníctva, dodatkom zmenil stanovy, pričom zmena stanov dodatkami je možná len ak je to uvedené v stanovách. Pôvodné stanovy KPVS. Tak to bolo v čase vedenia KPVS Petrom Sandtnerom dodatkami urobené niekoľkokrát. Keď bol na to upozornený, 16. 11. 2020 v čase zákazu zhromažďovania nad 6 osôb zmenil stanovy, ktoré boli zaregistrované v decembri 2020 kde sa znižuje počet členov predsedníctva zo sedem na troch a v článku 8. ods. 1 už nie je uvedené, že členom predsedníctva môže byť politický väzeň alebo jeho príbuzný. http://www.kpvs.sk/dokumenty/Stanovy.pdf
Existujú pochybnosti či tieto stanovy boli v čase koronakrízy schválené 2/3 väčšinou valným zhromaždením v súlade so stanovami. Samotní členovia KPVS majú obavy, že o združení bude rozhodovať len úzka skupina spriaznená s pánom Sandtnerom.
Zároveň sa k nám dostala informácia o anonymnom liste údajnej dcéry politického väzňa adresovanom riaditeľovi RTVS, v ktorom obviňuje redaktorku RTVS pani Soňu Gyarfašovú a riaditeľa dokonca žiada, aby ju vyhodil z práce. Pani redaktorku Gyarfašovú si vážime za jej podnetné reportáže o období fašizmu a komunizmu, ktorým sa venuje ako jedna z mála a preto nás prekvapuje prístup údajnej dcéry politického väzňa, údajne členky KPVS.
Záleží nám na tom, aby politickí väzni získali späť svoj kredit v spoločnosti a nespreneverili sa odkazu našich bratov a sestier, ktorí zomierali na popraviskách, komunistických lágroch a trpeli pre svoju vieru a presvedčenie. Po neúspešných snahách o zjednotenie, ktorými už roky márne vyzývame k spojeniu, sme prišli k záveru, že jediné čo vedenie PV ZPKO a KPVS zaujíma je výška poskytnutej dotácie. Preto sme sa rozhodli apelovať na radových členov, aby sa stali členmi Svetového združenia bývalých politických väzňov a takto prinútili vedenie PV ZPKO a KPVS k rokovaniu o zlúčení do jednej organizácie.
Tak to bolo v čase vedenia KPVS Petrom Sandtnerom dodatkami urobené niekoľkokrát. Keď bol na to upozornený, 16. 11. 2020 v čase zákazu zhromažďovania nad 6 osôb zmenil stanovy, ktoré boli zaregistrované v decembri 2020 kde sa znižuje počet členov predsedníctva zo sedem na troch a v článku 8. ods. 1 už nie je uvedené, že členom predsedníctva môže byť politický väzeň alebo jeho príbuzný.