Dcére partizána a politického väzňa Pavla Lučanského priznala Slovenská republika nedôstojný dôchodok 24 eur |
Anna Jablonovská sa narodila ako jediné dieťa tri mesiace po zatknutí jej otca komunistickou Štátnou bezpečnosťou vo februári 1952. Ako člena partizánskej skupiny a účastníka SNP ho odsúdili za vykonštruované vyzvedačstvo k 18 rokom najťažšieho väzenia. Prvý krát videla svojho otca ako osemročná po jeho prepustení na amnestiu v roku 1960. Návrh na rehabilitáciu podaný v roku 1969 Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol. Následky väzenia sa podpísali pod jeho zdravotný stav. Zomrel vo vojenskej nemocnici v Ružomberku na rakovinu žalúdka 18. júla 1975. Plne rehabilitovaný bol spolu so štyrmi členmi partizánov z Važca až 8. novembra 1990 rozsudkom 1 Rt 119/90. Hoci bol podľa zákona o súdnych rehabilitáciách č. 119/90 Zb. rehabilitovaný medzi prvými, finančné odškodnenie za zničený život nikto z jeho rodiny nedostal. Jeho manželka zomrela v roku 1991 a jediná dcéra o nároku na odškodnenie nevedela. Zákon č. 119/90Zb. síce zo zákona obete komunizmu rehabilitoval bez podania návrhu ale nárok na odškodnenie už zo zákona nepriznával. V závere odôvodnenia rozsudku sa len stroho uvádzala veta: „Po právoplatnosti tohto rozhodnutia môžu rehabilitovaní uplatniť nárok na odškodnenie na ministerstve spravodlivosti SR v Bratislave“. Zákon prijatý parlamentom v ktorom sedela väčšina bývalých komunistov bol účelovo navrhnutý tak, že súdy v poučení neuvádzali kto si môže uplatniť nárok v prípade smrti rehabilitovaného a o uplatnenie nároku sa mohlo požiadať len v lehote troch rokov. Takto sa mnohí z oprávnených osôb o svojom nároku na odškodnenie ani nedozvedeli ako to bolo aj v prípade pani Anny Jablonovskej, ktorá po smrti otca a matky bola oprávnenou osobou pre podanie žiadosti ministerstvu spravodlivosti SR. Ak mnohí dnes nariekajú, že v živote nemajú šťastie, mali by spoznať príbeh Anny Jablonovskej, ku ktorej bol osud mimoriadne krutý a príslovie o nešťastí, ktoré nechodí po horách ale po ľuďoch na ňu platí doslova a do písmena. Po ôsmych rokov, kedy ju vychovávala samá matka po prvý krát videla otca, ktorý sa vrátil s podlomeným zdravým z väzenia. Zomrel na rakovinu a opäť ostala sama s matkou. Od mladosti bola čiastočne invalidná v dôsledku poškodenia tráviaceho traktu. Po ukončení Ekonomickej školy v Poprade a zmaturovaní v roku 1971 preto bola v sociálnom systéme vtedajšej Československej socialistickej republiky, s nulovou nezamestnanou a zákonnou povinnosťou pracovať, evidovaná ako čiastočne invalidná v dôsledku čoho mohla pracovať len na polovičný úväzok. Takto pracovala vyše 20 rokov s niekoľkými prerušeniami v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu ako rehabilitačná pracovníčka v Slovenských liečebniach a rehabilitačných zariadeniach na viacerých pracoviskách na Slovensku, Tatranskej polianke, Matliaroch, Sklených Tepliciach a ďalších. Pracovala tiež ako informátorka v kultúrno-informačnom centre na železničnej stanici v Starom Smokovci. Po zrušení pracoviska po rozpade ČSFR odišla do Českej republiky kde pracovala od decembra 1992 bez prerušenia desať rokov. O nároku na odškodnenie za rehabilitáciu otca sa dozvedela až roku 1999 kedy si podala žiadosť. Ministerstvo spravodlivosti SR ju zamietlo z dôvodu podania po uplynutí trojročnej lehoty. Po novembrovom prevrate sa bývalé štátne podniky a štátne zariadenia, medzi ktoré patrili aj Slovenské liečebne a rehabilitačné zariadenia kde pracovala, buď rozpadli alebo ich rozkradli vyvolení z tzv. novovznikajúcej kapitálotvornej triedy často prepojenej s organizovaným zločinom a pani Jablonovská už nemala koho požiadať o zápočet a potvrdenie, že tam pracovala. Nikoho z úradníkov nezaujímalo ako je možné vyžiť z 25 eur mesačne. V čase kedy o dôchodok žiadala jej Česká Republika ešte nepriznala nárok na dôchodok vo výške 150 eur, ktorý jej začal byť vyplácaný až po dovŕšení veku 65 rokov v zmysle českej legislatívy. Takže tri roky bol jej mesačný príjem 25 eur, ktorý jej postupne zvyšovali na súčasných 28 eur! Z tohto dôvodu Svetové združenie bývalých politických väzňov požiada ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniaka o riešenie situácie pani Anny Jablonovskej a novelizáciu zákona o sociálnom poistení a zmene podmienok pre priznanie minimálneho dôchodku pre osoby, ktoré boli do 17. 11. 1989 podľa zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení evidované ako osoby zo zdravotných dôvodov nespôsobilé trvalého pracovného pomeru. Súčasne bude združenie navrhovať vláde SR a poslancom NR SR novelizáciu zákona o súdnej rehabilitácii č. 119/90 Zb. pre obete, ktoré vypadli zo zákona pre účelové obmedzenie trojročnej lehoty na podanie žiadosti o odškodnenie. Je nespravodlivé voči obetiam komunizmu ak sú rehabilitované zo zákona a pritom na odškodnenie majú nárok len do troch rokov. Svetové združenie bývalých politických väzňov |