hlavna stranka

Ako komunisti ničili ľudské životy

Pohnutý život bývalého poslanca národnej rady, predsedu ONV v Poprade, funkcionára Demokratickej strany a politického väzňa Ján Bendíka a jeho rodiny

Svetové združenie bývalých politických väzňov v roku 2020 pripravuje odhalenie pamätnej tabule jednej zo zabudnutých obetí komunistického režimu Jánovi Bendíkovi.


Zdieľať  | 

Statočné srdce

Článok z vlastivednej prílohy Podtatranských novín č. 4/1990

Ján B e n d í k  sa narodil 25. decembra 1903 v Spišskej Teplici, Otec- roľník, nestačil z výnosu neveľkých poľnohospodárstiev vyživiť päť deti, preto si privyrábal povozníctvom na Greisingerovu pílu a zvážaním dreva. Chlapec bol najmladším. Na spišskoteplickej škole sa učilo zásadne po maďarsky. Učiteľ bol tuhý maďarón. Janko, rovnako ako ostatné deti, sa v škole nenaučil vôbec nič, lebo cudziemu jazyku za šesť rokov neporozumel, takže zo školy vyšiel takmer negramotný. Tri roky pomáhal otcovi vo furmanke. Prichádza národné oslobodenie. Na dedine akoby však čas zomrel.

Dospievajúci chlapec vyhrabe odkiaľsi ohmatanú, sotva čitateľnú hru Ferka Urbánka - Až lipa zakvitne. Presvedčí priateľov Gejzu Ráchela. Jozefa Kubaského a Jozefa Olexu a sotva slabikujúci chlapci dajú sa do obrovského podujatia- sami nacvičujú divadelnú hru, ktorá má napodiv úspech. Povzbudení nacvičujú ďalšie a ďalšie hry. Čítajú slovenské knihy. Doháňajú to, čo im nedala škola.

V polovici dvadsiatych rokov zavítal na prednášku do obce senátor PhDr. Ing. Ján Botto (básnik Ivan Krasko). Jeho prednáška spišskoteplickú mlaď nadchla. Po prednáške bola zimprovizovaná beseda o národnej kultúre, o spolkoch. Bystrý chlapec, kladúci množstvo otázok sená­tora zaujal. Na jeho podnet vyzvala Roľnícka strana Bendíka, abv sa stal okresným tajomníkom Roľníckej mládeže v Spišskej Novej Vsi. Samovzdelanec Bendík si ako organizátor mládeže na celom Spiši počínal veľmi zdatne. V Spišskej Novej Vsi zoznamuje sa s budúcim učiteľom, vtedy žiakom Učiteľského preparandia Jánom Nálepkom. Spolu obchádzajú Spiš, Gemer, Liptov a organizujú roľnícku mládež. Organizujú príťažlivé akcie: odborné kurzy, prednášky, exkurzie, výlety do Tatier. Spolu s Jánom Nálepkom redigujú obľúbený časopis Podtat­ranský kraj. Túto činnosť pretrhal Slovenský štát. Nálepka dostáva povolávací rozkaz na východný front. Pred narukovaním strávi posledný deň na Slovensku v Poprade u svojho priateľa. Netušia, že sa vidia naposledy.

Počas trvania Slovenského štátu Bendík pracuje ako robotník vo Svite. Aktívne sa zapája do príprav povstania. S druhmi: riaditeľom Lepíkom, učiteľom Linczénym (neskôr poslancom DS), vedúcim učtárne Hynkom, organizujú zásielky teplého prádla do armádnych skladov v Banskej Bystrici. Stáva sa spoluzakladateľom ilegálneho Revolučného národného výboru v Poprade. Po oslobodení je vymenovaný za predsedu ONV v Poprade.  Túto funkciu zastáva od volieb r. 1946 až do 18. marca 1948. Taktiež je zvolený za poslanca DS do Národného zhromaždenia v Prahe.
Od marca 1948 znovu pracuje ako skladový robotník vo Svite, až do osudného 16. septembra 1949, kedy ho zatýkajú. Spolu s demokratickým spoluposlancom Koltom a ďalšími 28 spoluobžalovanými stojí pred vojenským súdom. Réžia súdu zlyhala. Miesto požadovaného trestu smrti, dvaja hlavní obžalovaní Folta a Bendík sú odsúdení na 8 rokov zostreného väzenia. Nasleduje strastiplná pút po väzniciach a trestných táboroch. V Znojme mu obnovia súd, oproti všetkým zásadám justičnej spravodlivosti za ten istý „zločin“ a pridávajú mu ďalších päť rokov.

Roku 1956 po XX. zjazde KSSZ sú Bendík a „štátni“ väzni amnestovaní. Vracia sa do Popradu, jeho utrpenie sa však neskončilo. Miestni a okresní komunistickí bonzovia ho metodicky prenasledujú ďalej. Upierajú mu to, čo je prirodzenou danosťou každého človeka - právo na život. Bendíkovi, ktorý už bez cudzej pomoci nemôže ani chodiť, znižujú dôchodok na 190 korún. Vrcholom je, keď poriadková komisia MsNV v Poprade zhabala šijací stroj a udeľuje jeho manželke poriadkovú pokutu 16 000 korún za pokútne šitie, pričom berie do úvahy aj sedemročné obdobie, keď sama živila tri maloleté deti.
Keď Bendíkovci nemajú čím zaplatiť, pretože okrem starého domu a stavebného pozemku vôbec nič nevlastnia, vydražujú im práve ten pozemok, za smiešnu cenu, ktorá nepokryje ani pokutu. Šikana pokračuje ďalej, prenáša sa i na deti. Ani jedno sa nedostalo na vysokú školu.


V poslednom zápise svojho života Ján Bendík píše: „Od rokov mladosti som sa usiloval o to, aby sa ľudia znášali, aby si navzájom pomáhali, aby boli skutočnými ľuďmi. Snažil som sa chovať slušne a sám byť prí­kladom slušného človeka. Nikdy som sa nenazdal, že raz zo mňa urobia vyvrheľa, ktorý si nemôže uložiť ani halier na vlastný pohreb."

Ján Bendík zomrel 25. februára 1970.
— hm —


 

KAUZA BENDIK A SPOL.

Predovšetkým prepáčte. že sa na Vás obraciam s takýmto obsiahlym listom, v ktorom sa spovedám zo svojich bolestí  a krívd, ale už naozaj neviem, kto by mi mohol povedať, čo sa to so mnou deje. Hádam by ste mi mohli poradiť, ako mám tento môj biedny život ukončiť, a nespreneveriť sa svojej hlbokej viere. Možno len tak by som vyslobodil svoju rodinu, svoje nevinné deti z kliatby, ktorú si ničím nezaslúžili”.
(Z neodoslaného listu J. Bendíka st. redaktorom rozhlasu a novín v roku 1964.)

                         

Je súmračné ráno 16. septembra 1949, Z končiarov Vysokých Tatier sa stelú do doliny Podtatria ťažké mraky. Svitský skladník Ján Bendík sa zobudil do tohto rána celý spotený. Snívalo sa mu, že starý Žid - Šnórer (žobrák), tragikomická postavička popradských detí, ktorého fašisti napriek slabomyseľnosti odvliekli do koncentráku, odkiaľ sa už nikdy nevrátil, mu hnusne nadával a opovržlivo mu napľul do tváre. Nebol poverčivý, ale sen mu neustále tkvel v mysli. Zamyslený vchádza do detskej izby, skláňa sa nad spiacim štvorročným synčekom a opatrne ho bozkáva na líčko. Vzápätí ide za ženou do kuchyne, objíma ju ako keby sa mali rozlúčiť navždy. Žena sa naň udivene pozerá, nebývalo to uňho zvykom.
Vo fabrike s pomocníkom Jožkom Poradom z Vyšnej Šuňavy počítajú baly s hodvábom, ktoré majú expedovať do Čiech, v tom vbehne do skladu zadychčaná dievčina z vrátnice, vraj, aby pán Bendík prišiel na vrátnicu, čakajú ho tam akísi páni. Mimoďak - ako v zlej predtuche, pozrel na hodinky. Bolo presne jedenásť. Na vrátnici bez slova pristúpili k nemu dvaja muži. Cvakli putá. Nedoobliekaného, len tak v košeli, ho sácajú z vrátnice k autu.

  VYŠETROVACIE VÄZENIE

Bratislava - väznica na Špitálskej ulici. Dolu schodmi zostupuje podivný sprievod. Vpredu dvaja tajní. Za nimi šikujú ďalší dvaja Bendíka. Oči má zaclonené čiernymi nepriehľadnými okuliarmi. Za nimi ďalší dvaja. Bendík počíta schody. Napočíta 46 a po rane do temena ho obstúpila tma. Prebral sa v cele o rozmeroch 5x2. V sliepňavom svetle mušincami posiatej žiarovky sa dvíha z podlahy. Zisťuje, že je sám. Tam kdesi zvnútra sa ozýva neľudský rev. Zrazu sa s hrmotom rozcapujú dvere. Bachar zrúkol: „Bendík, so mnou!” V miestnosti, do ktorej ho voviedol bolo šesť mužov. Ani jeden z nich nebol triezvy. Začína sa výsluch. Štekajú otázku za otázkou. Jeden cez druhého. Polovedomý Bendík ich nestačí ani registrovať. „Poznáš Foltu? Kedy ťa skontaktoval s CIA? Odkiaľ si dostal zbrane, čo si zhromaždil na povale popradského katolíckeho kostola? Poznal si Žingora? Kde si schoval doláre? Hovor! Ty nechceš hovoriť? Ty ešte zaspievaš!” Bendík nepovedal ani slovo. Malo vôbec význam hovoriť? Šiesti tnú doňho býkovcami, pendrekmi, olovenými mačkami. Majú mučiaci arzenál. aký by im museli závidieť aj stredovekí inkvizítori. Znovu ho obopne milosrdná tma. Oblievajú ho. Keď sa potom prebral z bezvedomia, zočil nad sebou tvár starého Šnórera. Nie, nebol to prelud  je to živá skutočná tvár. Tvár ako vyňatá z kaanonských kníh. Teraz práve hovorí: „Bude žiť! Predsa len bude žiť!" Dni a noci .„sionista“ Silber z Humenného a mladý „žingorovec” Sabota z Myjavy opatrovali to, čo kedysi bolo ľudským telom. Opatrne odstraňovali zuhoľnatené zvyšky kože po opaľovaní letlampou. Vkladali zvyšky košieľ medzi pahýli, čo kedysi boli prstami. Uberali zo svojej šlichty. len aby sa spoluväzeň z cely č. 319 vrátil do života. Podarilo sa.

VOJENSKÝ SÚD

Konečne súd. Pred ním stojí 28 ľudí, z ktorých väčšina sa vidí po prvý raz v živote. Predseda súdu Hamák, obžalobca Rašla. prísediaci Korduly a Dub. stále hudú svoje. Hlavnými obžalovanými sú Folta a  Bendík bývalí poslanci DS. Krivoprísažnými sú príslušníci ŠtB a vtedajší stranícki súdruhovia. Žiaľ, medzi nimi jeden aj z Popradu. Obžalovaní hneď po prvom dni odmietajú svojich obhajcov ex offo, pretože tí skôr vystupujú ako obžalobcovia. Obžalobca Rašla (ktorý sa neskôr bude tváriť ako obeť komunizmu) soptí. Rozhorčeným hlasom oznamuje obžalovaným to, čo dovtedy nevedeli. Totiž to, že sú „vlastizradcovia, ktorí sa v žolde CIA dopúšťali špionáže, sabotovania národného hospodárstva, rozvracania vznikajúcich JRD osočovania verejných činiteľov “Už samotný prvý zločin”, stačil v komunistickej jurisdikcii na najvyšší trest Obžalovaní sa statočne bránia. Bod po bode vyvracajú obžalobu. I keď vedia, že vedú márny boj. Že rozsudok je už vopred pripravený niekde inde, než na pôde tohto súdu Obžalovaný Bendík pri výčitke predsedu, že mení podpísanú výpoveď, strháva so seba vrchnú časť odevu. Sudcovia odvracajú oči. Predseda súdu Hamák sa spamätal prvý. Musel dať predsa zavďak svojim chlebodarcom, ktorí z neho urobili „niekoho". Zvýšeným hlasom vyhlasuje, že pracovníci vyšetrujúcich orgánov pracujú dňom i nocou, aby odhalili takých rozvracačov republiky ako je Bendík a ostatní a nedovolí ich urážať. V celom procese chýbali dôkazy. Ani nemohli byť. Lebo nijaké sprisahanie neexistovalo. Dôkazy sa nahrádzali ustavične sa opakujúcou frázou: súd nadobudol presvedčenie. Ruši­vým elementom pre súdných predstaviteľov boli niekoľkí zahraniční novinári, ktorých sa nepodarilo vylúčiť z pojednávania. Raz sa zasmiali aj utýraní obžalovaní. To  vtedy, keď vypovedal Foltov mladší brat, ktorého obžaloba vinila, že za niekoľko kíl zlata previedol  amerických špiónov do ZSSR.  Dedinský parobok  v počte kíl, ktoré mal dostať za prevádzanie. Počty kíl sa menili aj v zápisniciach. Keď sa sudca pýtal na príčinu rozhlásil: „Ta kec ja hutorel, že kilo, ta bili, kec dva ta bili, kec tri ta bili a kec mi žandár hutorel, že  dzešec ta  prestali bic”. Okrem niekoľkých novinárov v sále bolo vždy okolo 400 frekventantov vojenskej justície. Po 8 dňoch súd dospel k finále. Štátny obžalobca žiadal pre dvoch obžalovaných Foltu a Bendíka najvyšší trest. Bendík ho aj vskutku čakal, pretože pred niekoľkými dňami  ho  žalobca  navštívil v cele  a pred dvoma spoluväzňami mu povedal:  „Bendík Vám už nepomôže ani svätená voda - budete visieť.” Osem rokov, ktoré dostlal prijal takmer s úľavou. Súd, ktorému vôbec nevychádzala réžia, pretože vtedy ešte neprišlo na ovplyvňujúce preparáty, ako neskôr, a obžalovaní vzdorovali, nevyhlásil ani jeden rozsudok smrti. Svo­je zohrala dozaista prítomnosť zahraničných novinárov.

INFERNÁ

Nasledujúci deň obžalovaných spútaných dovedna reťazami odviezli do Leopoldova. V starej pevnosti už bolo 3000 politických väzňov. Výsadné postavenie medzi nimi mali zločinci a ľudácki prominenti. Bendík bol v jednej cele so Šaňom Machom, Štefanom Tisom a Karolom Murgašom. Zvlášť Murgaš, impertinentný chlap, ustavične doň zapáral. Ináč bývalí pohlavári Slovenského štátu sa celé dni zabávali tým, že zostavovali nové vlády, ktoré vraj vymenujú, keď sa znovu dostanú k moci.
Najmä politických väzňov ustavične týrali. Stačila najmenšia príčina, často vyprovokovaná, aby sa väzeň dostal do kazemat, kde spával na holom betóne a dostával stravu, ktorá nemala ani 600 kalórii denne. Najhoršie bolo v tzv. korekciách. Tu dostal väzeň na obdeň len priesvitný okrúžtek chleba a denno-denne bol bitý. Niektorí väzni nevydržali trýznenie a zomreli. Iní zase zošaleli. Bendík spomína vo svojich zápiskoch mladého učiteľa Bokora, ktorý sa pominul na zmysloch. Trpel ustavičným hladom. Keď chvíľu nedali naňho pozor, už bol pri kýbli a požieral fekálie. Vo väzenskej nemocnici sa stretol jediný raz s priateľom Jánom Ursínym, bývalým podpredsedom vlády.

Po niekoľkých mesiacoch väčšinu politických prevážajú do Jáchymova. Pracujú v uránových baniach. Pre Bendíka sa jáchymovské bane stali osudom na plných päť rokov. Tisíce väzňov bolo umiestnených v barakoch na kopci v nadmorskej výške takmer 1000 metrov. Po kopci sa večne preháňal vietor. Vyhladovaní, spotení väzni fárajú do baní, kde pod dozorom sovietskych odborníkov ťažia uránovú rudu, ktorú kategorizujú na rôzne stupne smolky. V tých rokoch sa v Jáchymove ťažilo približne 10 percent svetovej produkcie. Žiadne odvetvie československého priemyslu sa nevyvíjalo tak dynamicky, ako práve uránový priemysel. Vysoká ťaživosť vyplývala predovšetkým z využívania otrockej práce tisícok väzňov. V jednom čase ich tam bolo 200 000. Obraz vyfárajúcich väzňov pripomínal vizionárske obrazy Hieronyma Boscha. Hladom umorení, spotení, potácajúci sa väzni, musia stáť v čase, či nečase. V horúčave, či mrazoch aj tri hodiny, kým ich nespočítali. Potom odchádzajú na baraky. Pred nimi sa musia podrobiť prehliadke. Nemilosrdne im odnímajú triesky, ktoré schovávajú pod svojimi biednymi hávami. Väzni padajú na dlážku a zaspávajú tak ako sú. Medzi nimi i - Nikto číslo 05757 - Bendík. Preň a ďalších jedinou útechou sú agnušteky a ružence, ktoré si potajmä zhotovili z minerálov. Vystavení rozmarom otrtolených „bonzákov” často celé hodiny museli bezcieľne prenášať balvany. Zomierali po desiatkach. Tajne ich zahrabávali. Veliteľ Tonda Lukavský prechovával nesmiernu zášť hlavne ku katolíckym kňazom a ku Slovákom. Často ich posielal do korekcie, čo znamenalo dostať na dva dni 10 dkg chleba a šálku vody. Raz mladý Bašista z Draviec ovalil doskou „bonzáka“ a niekoľko desiatkam  mladých väzňom sa podarilo ujsť, Skončilo to tým, že bolo vyhladovaných, zmrazených a utýraných niekoľko desiatok väzňov, ktorí sa už nikdy nevrátili domov. Zúfalí väzni sa znovu vzbúrili. Zmocnili sa zbraní dozorcov a radšej volili smrť. Dôsledkom bolo to, že starých „muklov” previezli do iných táborov. Väzeň č. 05757 je presunutý do Znojma, Tu ho znovu postavia pred súd a súdia ho pre tie isté „zločiny” ako kedysi pred rokmi v Bratislave. Darmo protestuje, že nemôže byť za to isté súdený dva razy. Dostáva ďalších päť rokov. Po čase ho presunú do tábora pri Banskej Bystrici a potom do tábora pri Senci. Za celé tie roky ho mohla rodina navštíviť dvakrát. Na prvú návštevu spomína: „A tam v Lokti nás vedú cez koridory esenbákov. Tí držia v podnose samopaly. Vovádzajú nás do baraku, ktorý nám pre svoju čistotu pripadá neskutočný. Barak je oceľovou sieťou roz­delený vo dvoje. Na druhej strane siete vidím manželku a 7-ročného Janka. Prichádzam k nim na druhú stranu siete. Dívame sa na seba. Len dívame. Nič nehovoríme. Jej oči prezrádzajú všetko. Manželka sa obracia k „bonzákovi": „Môžem mu dať čokoládu?“ Ten jej odvetí: „Čo vás nemá, vždyť on si ji múze koupit na kilá“. Zrazu môj malý synček -zrejme poučený mamou- vyskočí, zavesí sa mi tvárou v tvár  a cez sieť ma pobozká. Peklo sa spojilo so  zemou. „Bonzák“ Vaňék zrúkne na mojich: „Ven! To se nesmi!”

Prešli roky „odmäku“ po XX. zjazde sovietskych komunistov. Stal sa zázrak „štátni“ boli amnestovaní. Vrátili sa domov. Ich utrpenie sa však neskončilo. Bendík s podlomeným zdravím, hoci nemá vari jeden orgán tela zdravý, do­stáva 30-percentnú invaliditu 400 Kčs mesačne. Aj tú mu na zákrok predsedu MsNV v Poprade berú. Nakoniec žije o 190 Kčs mesačne aj s rodinou. Manželku, samú s podlomeným zdravím, nechce nikto zamestnať. Pokúša sa šiť, ale predvolajú ju pred poriadkovú komisiu pre nekalú špekulantskú činnosť.

  Ján Bendík zomiera 25. februára 1970

Podľa zápiskov Jána Bendíka. st. spracoval Blažej Herman


Volebný leták Demokratickej strany z roku 1946, ktorý je aktuálny aj dnes kedy ľudia zabúdajú kto ničil životy tisícov slovenských rodín po februári 1948  a ako sa z bývalých členov Hlinkovej gardy stávali komunisti, ktorí opäť udávali a ničili ľudí pre osobný  prospech.  Dnes sa ich pohrobkovia, synovia a vnuci oháňajú demokraciou, kresťanstvom a vlastenectvom len, aby sa dostali k poslaneckým  platom a moci, predstierajúc, že chcú hájiť záujmy občanov Slovenska.


hlavna stranka