ZABUDNUTÝ
Popradčan Anton Mačuga, ktorý sa stal obeťou zákerných politických procesov 50-tych rokov. Nedávno bolo jeho meno zásluhou okresnej pobočky Konfederácie politických väzňov Slovenska vpísané do pamätníka na bratislavskom cintoríne Ružinov. Sú tu mená tých, ku ktorým bol bývalý režim najkrutejší.
Osud nášho rodáka, podobne ako aj osudy umučených a popravených obeti komunistickej zvôle, je pre nás živých mementom, aby sme nikdy nezabudli a nedopustili návrat režimu, ktorý je schopný takýchto zločinov. Vážme si slobodu a demokraciu.
Strašná smrť mladého Popradčana aj po štyroch desaťročiach vzbudzuje neopísateľnú ľútosť a vyvoláva mnohé otázky, na ktoré by dali najlepšiu odpoveď ti, ktorí sa postarali o to, aby tento vzdelaný mladý muž sa netešil zo života, ktorý mal tak veľmi rád.
Ti, ktorí však poznajú odpovede na otázky, kto je zodpovedný za tento smutný príbeh, kto zodpovedá za jeho zaistenie, za vypočúvanie, za neľudské zaobchádzanie, za jeho smrť, mlčia. A ktovie, či ich svedomie vôbec trápi. Pravdu sa nedozvedel ani staručký otec, ktorý žiadal v roku 1968 generálneho prokurátora bývalého Československa o dôkladné vyšetrenie tohto prípadu. „Som 89-ročný, na pokraji vlastného hrobu. Ako železničiarsky výhybkár vychoval som za veľmi ťažkých podmienok desať detí. Vychoval som ich statočne. Všetci sú platnými členmi našej spoločnosti a žijú čestným životom. Tragédia nešťastného syna hlboko otriasla a ranila celú moju rodinu a zanechala na nej ťažké stopy na zdraví, čo pociťujeme do dnes a budeme pociťovať po celý život“ písal vo svojom liste.
Tonko, ako ho všetci volali, bol veselý, úprimný a čestný chlapec. Bol vynikajúcim športovcom a mal rád prírodu. Priatelil sa s rovesníkmi Zemanom, Husárom, Berkešom a ďalšími. Spolu prežívali mladosť a boli to oni, ktorí ho sprevádzali i na večný odpočinok. Tonko pochádzal z chudobnej rodiny, v ktorej bolo päť dievčat a päť chlapcov. Deti, o ktorých sa rodičia krvopotne starali, vyrastali v skromnosti a svojim starostlivým rodičom sa odvďačovali láskou a učením. Syn Tonko absolvoval kežmarské gymnázium a po skončení druhej svetovej vojny študoval na Univerzite J.A. Komenského v Bratislave odbor filozofia a francúzština. Počas štúdii v roku 1946 pracoval na Úrade Zboru povereníkov ako radový pracovník. Bol plný optimizmu a elánu, vďaka čomu si vybavil študijný pobyt v Paríži. Po úskaliach sa mu podarilo ísť do krajiny, kde sa zdokonaľoval v krásnej reči.
Žiaľ, to sa mu stalo osudné. Jeho životná kalvária začala po návrate. Navštevovali ho členovia ŠtB, dostával predvolanie na povestnú Februárku k Dvom levom. Vracal sa vždy nesvoj, plný strachu. Raz po predvolaní sa už nevrátil. Nepríjemnosti a vyšetrovania čakali aj na jeho priateľov na predsedníctve Zboru povereníkov. Svoje si vytrpela aj jeho dobrá priateľka. So slzami spomína na tie kruté chvíle. Chodili spolu do kina, do divadla, blúdili po nábreží Dunaja a snívali o živote a šťastí. Ich plány preťala krutá realita. Aj ona veľakrát musela prejsť bránou do budovy Dvoch levov a neskôr byť návštevníčkou na smutnej Februárke.
Počas jedného vypočúvania 6. 7. 1949 sa Tonko nervovo a duševne úplne zrútil (aké strašné museli byť metódy vypočúvania) a bol prevezený na psychiatrickú kliniku v Bratislave. Čo sa udialo pri vypočúvaní na Štátnej bezpečnosti nie je známe. Aj napriek prísľubu, že jeho výpovede nebudú brať do úvahy, liečil sa na psychiatrickej klinike pod kontrolou ŠtB a prístup k nemu bol povolený len vo výnimočných prípadoch na základe písomného povolenia Povereníctva vnútra.
Lekári netajili vážnosť choroby, ktorej diagnózu stanovili ako schizofrénia paranoides a jej úplne vyliečenie vylučovali. Tonkova choroba, ktorú sami spôsobili, nezastavila bezpečnostné orgány a naďalej konali hanebne. Dňa 17. decembra 1949 ho prepravili do vyšetrovacej väzby na krajský súd v Bratislave, čo bolo v rozpore aj s vtedajšími zákonnými ustanoveniami. Až po viacerých písomných žiadostiach a protestoch, v ktorých príbuzní poukazovali na jeho vážnu duševnú chorobu a nezmyselnosť jeho výpovedí, ako i na základe intervencii priamo u povereníka vnútra Dr. Okáliho bol 4. februára 1950 prepustený z väzenia. Bezcitnosť bezpečnosti sa opäť ukázala v plnom svetle. Neupovedomili príbuzných, a tak chorý Tonko blúdil ulicami Bratislavy, nevediac sa orientovať a rozpamätať na miesto bydliska.
Tonkov stav bol ťažký. Aj napriek starostlivosti lekárov v Ústave pre mozgové choroby v Pezinku, kde sa liečil, nepodarilo sa ho celkom uzdraviť. Po opustení ústavu prišiel do rodičovského domu do Popradu a na návrh ošetrujúceho lekára pracoval manuálne v národnom podniku Tatranské píly. Jeho kamaráti chodili spolu pre neho každý deň a prechádzali sa s nim ulicami mesta. Rozveseľovali a rozptyľovali ho spomienkami na chlapčenské šantenie, len aby nemyslel na prežitú hrôzu a zbavil sa strachu, ktorý ho neopúšťal. Zrejme tušil, že to čo prežil, je len predzvesťou ešte strašnejšieho utrpenia.
Tonko mal tiež kamaráta, bývalého spolužiaka z gymnázia, podobného Judášovi, ktorý zapredal Krista. Ten ho v predvečerných hodinách 26. apríla 1950 pozval na prechádzku. Prešil pár krokov po ulici, na ktorej už stálo auto, červený Tudor. Bolo to vozidlo popradskej ŠtB. Podlý zradca bezmocného Tonka potlačil do auta, a takto ho definitívne odovzdal do rúk mučiteľom. Za svoju službu si zrejme vyslúžil veľkú odmenu, je známe, že zastával v krajskom meste dôležitú funkciu. Ktovie, či niekedy ho hrýzlo svedomie.
Tonka odviedli do povestnej Bartolomejskej ulice na oddelenie X/C a pre rodičov a celú rodinu bol to veľký úder. Doteraz sa nevie, prečo bol uväznený a držaný vo vyšetrovacej väzbe jedenásť mesiacov. K akým účelom mali byť jeho svedecké výpovede zneužité?
Kto zneužil jeho chorobný stav a privodil jeho smrť?
V odpovedi majora Prchala bolo toto vysvetlenie: „Zaistili sme ho preto, lebo o istých veciach vie a chceme si to overiť. Sám nedopustil sa žiadnych protizákonnosti. Po dvoch týždňoch bude prepustený”.
https://www.ustrcr.cz/data/pdf/pamet-dejiny/pad1501/073-077.pdf
Jablko, které nepadlo daleko od stromu Příslušník Státní bezpečnosti major JUDr. Antonín Prchall
Je neuveriteľné, že bezpečnostné orgány si „isté veci” overovali na základe výpovedi duševne chorého človeka, že justícia stavala na takýchto svedeckých výpovediach, ktoré nie sú a ani nemôžu byť v zmysle zákona právne účinné.
Tonka neprepustili po dvoch týždňoch, ani po mesiacoch. Rodina vynakladala veľké úsilie na jeho prepustenie, vediac, že jeho organizmus vyšetrovanie a väzenské procedúry nevydrží. Žiadosti, v ktorých sa poukazovalo na protizákonné postupy, boli zaslané prezidentovi Klementovi Gottwaldovi, ministrovi národnej bezpečnosti Kopřivovi, ministrovi Bacílkovi ,Ústrednému úradu straníckej kontroly v Prahe. V stručných odpovediach sa uvádzalo, že záležitosť postúpili na príslušné miesta na vybavenie. Pri osobnej návšteve prezidentskej kancelárie bol Tonkov otec ubezpečený že jeho obavy o synov zdravotný stav sú zbytočné, vo väzení sa oň stará niekoľko vynikajúcich lekárov.
Dva týždne pred svojou smrťou bol na smrť chorý Tonko prevezený nákladným autom do pražskej nemocnice na Bulovke. Neskoro si bezpečnostné orgány uvedomili zodpovednosť za jeho život, boli si vedomí, že smrť v danom prípade znamená vraždu.
Pred smrťou chodili za Tonkom sestry i bratia, chodila za nim i priateľka. A on ťažko chorý (pitevný nález ukázal že mal rozsiahlu chronickú kavernóznu TBC, katarálnu hnisavú bronchitídu, degeneráciu pečene, amyloidózu sleziny, obojstranné uzávery stehenných žil, chronický zápal ľadvín) ležal s pohľadom na nebesá, možno si vyprosoval u všemohúceho vykúpe nie nielen pre seba, ale aj pre svojich vrahov. Žil a zároveň umieral. Prízvukoch zvonov bolo počuť jeho šepot „Bim-bam, bim-bam“. Odchádzal z tohto sveta. Pohľad na jeho telo bol zarmucujúci, nohy boli samá rana a pľúca ledva vykonávali svoju činnosť.
Domov sa vrátil v cínovej truhle. Kamaráti sa opäť prejavili statočne. Na poslednej ceste ho neviezol pohrebný voz, ale truhlu niesli jeho kamaráti, vystavujúc sa tak veľkému riziku. V Bratislave na centrálnom cintoríne v Ružinove je pamätník popravených a umučených v rokoch 1945- 89. Na chladných čiernych mramorových doskách je od 17. novembra 1996 aj meno Anton Mačuga.
To je jeho rehabilitácia.
Zdroj : Noviny Poprad , november 1996.
Obeť politických procesov päťdesiatych rokov Spomienka na Antona Mačugu
https://nationalpride14.wordpress.com/2011/12/30/zabudnuty/
