hlavna stranka

Tiene ŠtB aj po rokoch nad štítmi horských velikánov

Zamyslenie nad filmom režiséra Ľubomíra Slivku- Pavúk: horolezec storočia


PAVÚK – filmový portrét osobnosti slovenského horolezectva Pavla Pochylého
Zdieľať  | 

Začiatkom januára 2019 odvysielala RTVS v premiére film Pavúk: horolezec storočia, ktorý je portrétom slovenského horolezca  a bývalého politického väzňa, dnes už nebohého Pavla Pochylého.

Režisérovi Ľubomírovi Slivkovi patrí určite uznanie za odvahu natočiť dokument o mnohými zaznávanej a zatracovanej osobnosti akou bol  jeden z najlepších horolezcov v  ére  horolezectva v bývalom socialistickom Československu.  Tak ako každá sféra spoločnosti,  cirkev nevynímajúc, obzvlášť oblasť športu  bola pod kontrolou všadeprítomnej Štátnej bezpečnosti, čoho dôkazom sú registre spolupracovníkov ŠtB a množstvo  v nich vedených  zväzkov   s krycím menom „Horolezec alebo „Lezec, Skalský, čí názvami horských štítov.

Pavúk sa zapísal do dejín  horolezectva  nie len tým, že zdolal každú náročnú stenu tým najťažším horolezeckým výstupom,  za čo bol v roku 2001 spolkom JAMES vyhlásený in memoriam za Horolezca storočia, ale aj svojimi nekompromisnými postojmi a názormi, čo mu okrem slávy prinieslo množstvo neprajníkov. Okolo špičkového horolezectva sa vždy točili veľké peniaze a publicistika, Pavúk však nepatril k tým, ktorí to využívali a z ktorých režim vyrábal hrdinov a „legendy“ socialistického horolezectva. Práve naopak, presadzovaním alpského spôsobu lezenia a sólo-výstupmi namiesto klasického expedičného s vysokými finančnými nákladmi, doslova búral zaužívané konvencie, čím sa vysmieval vtedajším horolezeckým legendám, ktoré mu to nikdy neodpustili.

Film sa  dotkol aj obdobia kedy bol Pavol Pochylý politickým väzňom  komunistického režimu, ktorý ho po návrate z expedície na Mt. Everest v roku 1984  izoloval ako obzvlášť nebezpečného na oddelení Nové samoty, kam   režim dával odsúdených za protištátne trestné činy podľa tzv. Hlavy 1. Po prevrate v Novembri 1989 sa Pavol Pochylý stal parlamentárom väzňov Leopoldovskej väznice.

Ako bývalý Pavlov spoluväzeň som   preto očakával, že sa vo filme spomenie aspoň v krátkosti dôvod Pochylého odsúdenia a hlavne izolovania na oddelení pre protištátne trestné činy, tak ako nám to stále dookola neustále opakoval.  Očakával som to aj preto, lebo v traileri k filmu zazneli slová Pavla Pochylého, ...“dodnes sa pravda o expedície nevie... a preto pán Pochylý musel ísť do basy“…
Expedícia Humaláje 1984

https://www.youtube.com/watch?time_continue=25&v=u6SsVtlikIs

            Prečo teda Pavol Pochylý musel dostať  trest za tzv. rozkrádanie majetku  v socialistickom vlastníctve aký sa dával v tom čase za vraždu a prečo ho dali na politické oddelenie Hlava 1?

            Československá expedícia na vrchol Mt. Everestu v roku 1984 bola vecou prestíže a preto bola ostro sledovanou politickou záležitosťou  z najvyšších straníckych miest a niet pochýb, že ŠtB ako predlžená ruka KSČ a jej agenti a konfidenti v radoch horolezcov dostali svoje inštrukcie. Ako som už uviedol v úvode, stačí si dať do vyhľadávania  spolupracovníkov  v Cibulkových zoznamoch, hľadať podľa krycieho názvu  „Horolezec“ alebo „Lezec“ a objaví sa Vám celý rád mien a ak si dáte námahu vyhľadávať podľa evidenčného  čísla zväzkov, 645, 5637, 6677, 8080, 8634, 9061, 9918, 9919, 10618, 13579, 16149, 17249, 17757, 18089, 18262, 18349, 19587, 21028, 21927, 22198, 23378, 23609, 25922, 26704, 28657, 33643, 47439, nájdete ešte viac.

Pavol Pochylý každému s kým bol na cele hovoril, že 15. októbra  1984  vystúpila  československá expedícia (Zoltán Demján, Jozef Psotka a Šerpa Ang Rita) na vrchol Mt. Everestu. Pri zostupe sa vrcholová trojka rozdelila. Zemján došiel do druhého výškového tábora asi o jednej po polnoci. Ang Rita až o pol ôsmej ráno.  Pavol tvrdil a neskôr to potvrdili aj   dostupné novinové články, že bola zahájená chaotická záchranná akcia, ktorá bola ukončená až 17. októbra, keď sa o jednej popoludní našlo telo Jozefa Psotku. Už vtedy  Pavol upozorňoval, že Jožo Psotka prežil nielen noc z 15. na 16. októbra, ale i zo 16. na 17.  a zahynul krátko  pred tým, než ho našiel Jozef Just. Pavol Pochylý bol o tom presvedčený a tvrdil, že človek  môže aj za ceny  ťažkých omrzlín prežiť   noc v Južnom  sedle. Rozumne koordinovaná záchranná akcia a  hlavne  obsadené tábory na zostupovej ceste  by Jozefa Psotku vtedy  zachránili.
Pavol Pochylý chcel  o smrti Jozefa Psotku informovať jeho rodinu a ilegálne ujsť na  Západ kde chcel zvolať tlačovku a informovať zahraničných novinárov o  okolnostiach smrti horolezca Psotku.  Smutnou iróniou bolo, že  nemal kto pomôcť  horolezcovi, ktorý v roku 1967 v Alpách na Matterhorne, v ohrození vlastného života, zachránil svojich dvoch spolulezcov. V roku 1973 v Himalájach na Makalu po páde a zraneniu chrbtice vrcholového spolulezca Jozef Psotka  ostal s umierajúcim kamarátom deväť dní vo výške 8000 m nad hranicou smrti.
O tomto zámere Pavla Pochylého sa dozvedela ŠtB a musel byť preto umlčaný.  Pochylý nebol neviniatko a v minulosti sa dostal do konfliktu so socialistickou zákonnosťou ešte ako vojak základnej služby, keď odmietol podpísať prísahu  a to sa ním už vlieklo až do smrti. Za hospodárske  delikty, ktoré by sa mu prepiekli ak by bol ako horolezec stranícky lojálny  režimu  by dostal  nanajvýš podmienečný trest. Vo filme sa  na jednej strane suvádza, že  Pochylý sa zúčastnil expedície  ako viackrát trestaný za hospodárske delikty, to znamená, že pri vtedajšom kádrovaní a preverovaní  nemal mať hmotnú zodpovednosť za financovanie nákladov expedície, čím mali byť poverení tí spoľahlivý a preverení. Je to neštandardné už aj preto lebo Pochylý potom, čo vedeniu expedície oznámil, že bude robiť vlastný výstup mu zakúpili letenku, dali 200 dolárov a chceli ho poslať domov. Pavol Pochylý vo väznici neustále tvrdil, že ho ako trestaného  pustili k financiám zámerne a následne sa im po smrti Psotku hodilo, aby  všetko hodili na neho. Ak by mlčal  o expedícii a spolupracoval s režimom všetko sa mohlo ututlať.

Po vzhliadnutí filmu Pavúk som kontaktoval známeho horolezca od ktorého som sa dozvedel, že režisér filmu bol pod tlakom pretože jeden z účastníkov expedície z roku 1984 za natočenie filmu podal trestné oznámenie a žiadal riaditeľa  RTVS, aby film zakázali. Zmienka a veta  o komunistickej skupine musela byť z filmu vystrihnutá. Po zamietnutí RTVS, ktorá film po úprave nestiahla sa  snažili  zabrániť,  aby sa po prvej premiére film premietal na iných miestach podtatranského regiónu.

Je poľutovaniahodné, že takmer 30 rokov po prevrate v Novembri 1989 a zamatovom pretransformovaní   mnohých aktérov bývalého režimu na demokratov, vyvoláva aj po smrti Pavol Pochylý a jeho svedectvo o expedícii obavy. Nikde na Slovensku som nenašiel ani slovo o verzii Pavla Pochylého, všetky stopy boli zamatovo pozametané. Keďže žijeme v digitálnej dobe, v ktorej sa už nedá len tak ľahko niečo bez stôp utajiť,  jedine na zahraničných internetových portáloch som našiel  články, ktoré sa odvolávajú na  svedectvo Pavla Pochylého -Pavúka. Jedným z nich je internetová  stránka Horolezeckého klubu Vyšehrad v Českej republike a článok s príznačným názvom Pandořina skříňka. Hoci už  niektorí z väzňov Hlavy 1, odišli tam odkiaľ už niet návratu, stále ešte žije dosť svedkov, ktorí sa pamätajú na Pavúka a môžu dosvedčiť to čo  spoluväzňom hovoril.
http://www.hkvysehrad.cz/archive/pandora.html

Tak ako je nežiadúca pravda Pavla Pochylého o expedícii v roku 1984, do scenára „Nežnej revolúcie“ sa nehodí ani pravda o príčinách vzbury väzňov v Leopoldovskej väznici a Havlovej amnestii, ktorá destabilizovala spoločnosť prepustením 24 000  väzňov, bez toho, aby im zabezpečili aspoň základné podmienky existencie po prepustení. Pričom táto amnestia pripravovaná   spravodajskými štruktúrami   skrátila len minimálne  tresty politickým väzňom vrátane Pavla Pochylého.  Podrobne som sa jej venoval v príspevku Václav Havel - legenda, či ďalší falošný mýtus? Pri príležitosti 22. výročia amnestie prezidenta ČSSR z 1. januára 1990 http://www.szcpv.org/12/amnestia.html

Dodplňujem, že skutočnou príčinou vzbury bolo nedodržanie sľubu, ktorý dal pri návšteve väznice  Ján Langoš s Fedorom Gálom a Milanom Čičom. Väzni v Leopoldove vedeli, že na najťažšie trestné činy sa amnestia nebude vzťahovať, preto žiadali skrátenie trestov a hlavne zrušenie právnej kvalifikácie § 41 a § 42, tzv. recidívy, podľa ktorej pridávali väzňom jednu tretinu navyše. Takto sa vyrábali obzvlášť nebezpeční recidivisti aj z odsúdených, ktorí nikdy nesedeli za iný trestný čin len za príživníctvo.   Ak by sa tento návrh väzňov prijal, predišlo by sa prepusteniu všetkých väzňov súčasne pretože, po skrátení trestov by väzni odchádzali na slobodu priebežne a postupne.
  Ján Langoš vtedy sľúbil, že recidíva bude zrušená a doslova povedal, že pokiaľ sa tak nestane môžu  väzni väznicu podpáliť!  Nahrávka bola nahratá väzenským rozhlasom  a pri vyšetrovaní vzbury sa samozrejme ako väzňami navrhovaný dôkaz stratila.
Vláda Milana Čiča- bývalého ministra spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky a ministra vnútra Vladimíra Mečiara pri zásahu v Leopoldovskej väznici rehabilitovala červené barety, ktoré mlátili študentov na Národní tříde v Prahe. Tak ako vtedy klamali, že vo väzniciach už nie sú žiadni politickí väzni rovnako klamali, keď v televízii vyhlásili, že proti väzňom boli použité len brokové zbrane. Nebola to pravda, väzni mali diery v tele po projektiloch kalibru 7.62 mm.
        Novinár Marián Dudinský, odsúdený za vykonštruovaný špionáž, ktorá spočívala v pokuse odovzdať zopár článkov rádiu Hlas Ameriky vo svojej knihe Kmotrou mi bola ŠtB k tomu píše:

V utorok 28. novembra (1989) nás čaká prekvapenie. Predseda vlády Adamec odovzdal prezidentovi Husákovi návrh na udelenie milosti politickým väzňom podľa zoznamu OD a VPN. Prekvapenie malo krátku trvanlivosť – z Leopoldova tam nie je ani jeden! |Nevadí, ide sa ďalej. Na druhý deň nám konečne zrušia tútorstvo strany nad spoločnosťou. Azda si súdruhovia aspoň pri odchode z politickej scény uľahčia a náš bývalý kolega nám aspoň v poslednej chvíli udelí amnestiu! Bohužiaľ, málo poznáme súdruha Husáka.

Mimoriadny deň je 6. december -Mikuláša. Dostávame to, čo po iné roky -nič! Ale večer nás predsa len čaká prekvapenie. Navštívi nás dvojčlenná delegácia zástupcov basy a oznamuje nám, že nás konečne premiestnia medzi ostatných odsúdených. Protestujeme, lebo celá akcia zaváňa podrazom. Márne. Na druhý deň sa vykľuje šidlo z vreca. Krátko po oznámení, že Jakeša a Štěpána vylúčia z KSČ, predstaviteľ Ministerstva spravodlivosti SSR oznamuje v rozhlase, že v súčasnosti už na Slovensku politických väzňov nemajú. Skvelé, Hlava 1. sa kdesi rozplynula - už jej niet! Konečne byrokracia vyriešila niečo šmahom pera - z politických väzňov sa stali kriminálnici! Husákova amnestia potvrdila 8. decembra smutnú pravdu. Prepustili len tých, ktorí boli na zozname OF a VPN! „Nežná revolúcia“ sa stala revolúciou len pre vyvolených...Tú krutú pravdu v tej chvíli nie je nik z nás schopný pochopiť.

Moja špionáž bola taká perfektná, že som ostával aj naďalej hlavným rozviedčíkom  „ perestrojky“.  A so mnou  aj všetci tí, ktorí mali kedysi odvahu  vzoprieť sa totalite, ale Charta 77 ich neuznala. Boli sme opäť nežiadúci…


V kapitole Smrť vzbúrencov  píše:
Spravodlivosť je však k leopoldovským politickým väzňom stále slepá a hluchá. Nová garnitúra  nepotrebuje nijakých nových mučeníkov. Eštebáci, ktorí nás vypočúvali, prokurátori, ktorí nás žalovali, sudcovia, ktorá nás súdili, ostávajú stále na svojich nomenklatúrnych miestach, alebo sa formálne posunuli o stoličku ďalej.

Novopečení  páni- predtým  súdruhovia - svätosväte tvrdia,že na Slovensku  už v januári 1990 nijakých politických väzňov nemajú.
My dvanásti -jedného, ktorý si namiesto piatich rokov odsedel sedemnásť, v tichosti rýchlo prepustili- píšeme listy Havlovi, generálnemu prokurátorovi, Výboru pre ľudské práva. Odpovedá nám múr mlčania. Sme len mukli. „Demokrati“ majú dôležitejšie starosti-upevniť svoje osobné pozície a presvedčiť šokovaný svet, že totalita je už minulosťou.
Vo svojej nežnorevolučnej rétorike idú dokonca tak ďaleko, že pred televíznymi kamerami vedú „dialóg“ s väzňami-pochopiteľne, nie s politickými.

Verejnosť,ktorá ešte nestačila stráviť štátny prevrat,dostáva nové sústo- tabuizovaný svet väzenstva. Nevídaná prezidentská amnestia, ktorú pripravili staré justičné štruktúry, ukázala v plnej nahote  biedu „demokracie“. Ak potrebovali odpútať pozornosť od ostrého zákulisného mocenského boja, museli ju zamerať na nový šokujúci objekt. Tým objektom sa stali väznice. Pod vplyvom najrôznejších dezinformácií  frustrujú verejnosť  amnestovanými. Národ zachvacuje panika a strach. Spoločnosť prijíma kriminálnikov  podľa očakávania-protestmi. A to je voda na mlyn „demokratom“. Vedia veľmi dobre, že strach má veľké oči. A spoločnosť, ktorá sa sotva vymanila zo strachu z totality, dostáva ránu priamo do čela-strach z amnestovaných, ktorým Havlova demokratúra  nezabezpečila ani najzákladnejšie podmienky  na ľudskú existenciu. V tejto atmosfére  vzájomného podozrievania a živenej nevraživosti  mnohí prepustení zlyhávajú. Nové vraždy, nové lúpeže, nové násilné trestné činy.  Amnestia priniesla  slobodu takmer všetkým- okrem beštiálnych vrahov  a politických! Kontinuita s bývalým režimom je až nápadne zrejmá.

Bachár nám oznamuje novinu. V Leopoldove potlačili vzburu väzňov.  Komando po zuby ozbrojených červených khmérov, ako sme prezývali červené barety, dobylo  hniezdo odporu. Červené barety boli rehabilitované! Koho vyznamenali v zákulisí, bachár nevedel.
Za „vzbúrencov“ boli označení všetci tí, čo neuposlúchli výzvy náčelníka  basy, aby okamžite  Leopoldov. Keby som túto výzvu nebol náhodou začul aj ja, bol by som  tiež „vzbúrenec“, hoci som o žiadnom odpore  väzňov nikde nepočul. Tajne pripravovaná akcia  federálneho i slovenského  ministerstva vnútra, ministerstva spravodlivosti a predsedníctva slovenskej vlády, zachránila česť  mužov „revolúcie“ a reputáciu novej moci. Dočasne.  Pogrom, ktorý  vábec nebol nutný, vyvolal o dva mesiace  neskôr reakciu  väzňov, pri ktorej podľa oficiálnej správy jeden väzeň prišiel o život a leopoldovský láger ľahol popolom. V skutočnosti  tan došlo k masakre, na ktorej nesú  vinu obe strany. Opäť sa vyznamenali nepostrádateľné červené barety!

František Bednár
predseda SZBPV


Pandořina skříňka

Pandora (řec. mytol.) - Žena, kterou stvořil na rozkaz Diův Héfaistos, aby lidé byli potrestáni za to, že jim Prométheus přinesl oheň ukradený z Olympu. Pandora ze zvědavosti odklopila víko skříňky obsahující rozmanité strasti a mezi lidi, do té doby šťastné, se rozlétlo zlo. Odtud Pandořina skříňka. (Ilustrovaný encyklopedický slovník, Academia, Praha 1981)
Víko Pandořiny skříňky OPĚT jde odklopit vstoupením na WWW stráknky Cibulkových seznamů tajných spolupracovníků StB a vyhledáváním podle evidenčního čísla. Například: 645, 5637, 6677, 8080, 8634, 9061, 9918, 9919, 10618, 13579, 16149, 17249, 17757, 18089, 18262, 18349, 19587, 21028, 21927, 22198, 23378, 23609, 25922, 26704, 28657, 33643, 47439. Podle nového zákona jsou tyto seznamy zveřejněny oficiálně na webových stránkách Ministerstva vnitra ČR.

Nejen recenze

Čas od času se v mohutné stěně, kterou sužuje mráz ve spárách, vytvoří trhliny, potom přes kuloáry s rachotem padají obrovské laviny (…)
Gaston Rebuffat: Hvězdy a bouře, z německého originálu „Sterne und Stürme“, F. Bruckmann KG, München 1989,
přeložila PhDr.
Berenika Králíková 1995

Temné stíny nad námi
Peklo blízko nebe

Je temná noc. Kyslíku je málo, protože jsme skoro v osmi tisících metrech. Ve stanu je minus dvacet, ale v patřičném oblečení a v péřovém spacáku je snesitelně. A určitě je to lepší než být venku. Tam je totiž vichřice a… možná též několik lidí. I když umírají, jsou zatím stále ještě naživu. Proč bychom se o ně měli zajímat? Je to přece jejich věc!

Začátkem roku 1999 vyšly krátce po sobě dvě knihy, které spojuje nejen lezecká tématika: obě popisují nejen tu známější a více publikovanou stránku výškového horolezectví, ale i druhou, možná reálnější tvář. Autorem první z nich je Joe Simpson, který je znám českému čtenáři ze své vynikající knihy „Touching the Void“ (v češtině: SETKÁNÍ SE SMRTÍ, Jota, Brno 1994), která popisuje děsivý sestup ze Siula Grande (6356 m) v peruánských Andách, při kterém si Joe zlomil nohu. Jeho spolulezec, Simon Yates, se jej ze šesti tisícového hřebene pokoušel spouštět na laně dolů. Téměř na konci sestupu se ovšem Joe dostal pod převis a Simonovi nezbylo nic, jiného než jej z lana nožem odříznout(…)

Ani Simpsonova nová kniha, TEMNÉ STÍNY NAD NÁMI (přeložila Lucie Mikolášková, redakce textu Ludmila Havlíková), kterou letos vydalo BB art, není o moc veselejší. Kromě vzpomínek na lezení ve Velké Británii a popisu svého neúspěšného pokusu o prvovýstup na Pumori, vzpomíná Joe na nejrůznější tragédie, které se ve velehorách udály. Velká část knihy je věnována událostem na Mt. Everestu v květnu 1992.

Stejnému tématu se věnuje i Jon Krakauer v knize PEKLO BLÍZKO NEBE¹ (vydal Columbus s.r.o., Nad Kolčavkou 8, 190 00 Praha 9, v roce 1999, přeložil Jiří Martínek, odpovědná redaktorka Jana Moravcová. Vydání, náklad a doporučená cena neuvedeny.) 10. května 1996 se na klasické cestě, v posledním úseku mezi Jižním sedlem a vrcholem, objevilo 16 horolezců nejrůznějších národností a kvalit z tzv. komerčních expedic. V knize je publikována například fotografie příznačně označená „Tlačenice na Hillaryho výšvihu.“ Snaha o dosažení vrcholu za každou cenu pak vedla ke smrti pěti horolezců.

Obě knihy však spojuje ještě něco jiného. Jak v roce 1992, tak i v roce 1996, zůstalo v noci v Jižním sedle nebo v jeho nebližším okolí několik lidí vydáno na pospas hroznému počasí. V roce 1992 holandská expedice, jejímž vedoucím byl Ronald Naar, vedla ve stanu dokonce diskusi, zda se má sebrat a vyjít ven, ale nakonec odmítla poskytnout jakoukoli pomoc indickému horolezci, který přežil celou noc venku(!), a byl od jejich stanů vzdálen zhruba 30 (slovy: třicet) metrů. Byl váženě omrzlý, nicméně stále ještě žil a podle všech svědectví se pokoušel o přivolání pomoci.

V roce 1996 se členové komerčních expedic zachovali přece jen lépe a snažili se v rámci svých schopností a sil pomoci. Nakonec se podařilo jednoho člena výpravy, přestože strávil celou noc ve vichřici venku, zachránit. Přišel o část ruky a obličeje, ale zachránili jej. V absurdním kontrastu s tím je počínání japonské expedice, která ve stejné době působila na severní (tibetské) straně Mt. Everestu. Při výstupu našli Japonci nejprve indického horolezce „který měl ošklivé omrzliny a nesouvisle drmolil“, ale nerušeně pokračovali ve výstupu. O hodinu a půl později našli další dva indické horolezce, jednoho z nich už v bezvědomí. Japonci s Indy nepromluvili ani slovo a pokračovali ve výstupu, „dokonce si ještě v dohledu umírajících Indů dopřáli trošku jídla a pití“. Hiroši Hanada a Eisuke Šigekawa nakonec vystoupili na vrchol. Japonci se prý tehdy vyjádřili, že „ve výškách nad 8000 metrů nemá morálka místo“. Můžeme si říci - Japonci, jiná kultura, ale… Bohužel, teď přichází naše kyselé jablko:

15. října 1984 v 15:15 místního času, vystoupila československá expedice (Zoltán Demján, Jozef Psotka a Šerpa Ang Rita) na vrchol Mt. Everestu. Při sestupu se vrcholová trojka rozdělila. Zolo došel do druhého výškového tábora asi v jednu hodinu po půlnoci, Ang Rita až v půl osmé ráno. Podle dostupných novinových článků z té doby lze soudit, že byla zahájena chaotická záchranná akce, která byla ukončena až 17. října, když bylo v jednu hodinu odpoledne nalezeno tělo Josefa Psotky. Už tenkrát upozorňoval Pavol „Pavouk“ Pochylý na možnost, že Jožo Psotka přežil nejen noc z 15. na 16. října, ale i ze 16. na 17. října a zahynul krátce před tím, než jej našel Josef Just.
Podle případu z let 1992 a 1996 se zdá, přestože je to neuvěřitelné, že měl pravdu! Člověk zřejmě může, i když za cenu těžkých omrzlin, přežít nechráněn noc v Jižním sedle. Rozumně koordinovaná záchranná akce a zejména obsazené tábory na sestupové cestě by Jožo Psotku tehdy pravděpodobně zachránily.

Na závěr zpátky k samotným knížkám. V Simpsonově knížce je „Hillaryho výšvih“ neobvykle překládán jako „Hillaryho schod“. Běžně užívaná jména hor by se také asi neměla svévolně měnit (Nubce a Bumori). Ještě horší je překlad a redakční práce v Krakauerově knize: chybějící mezera (kněmuž, str. 8), rušivá rozdělovací znaménka (například str. 53 a 99), nenavazující text na stránkových přechodech (str. 234/235, 237/238 nebo 241/242). Kyslík se nosí v láhvích, flaškách, někdy snad i v bombách, ale opravdu jen těžko v kanystrech (pokud by ovšem nebyl zkapalněn), „walkie-talkie” se česky řekne „vysílačka“ a Nandá Déví, se kterou si kdysi malý Jon hrál, byla blonďatá dcera dr. Unsoelda (str. 20). Podobně také Araceli Segarra je ženská, dokonce první Španělka na Mt. Everestu (str. XIV, 269, 285, 297). Ruský horolezecký vůdce se jmenoval Anatolij Nikolajevič Bukrejev (a ne Boukrejev, str. 156). Ale hlavně: sloveso „vidět“, se přes veškeré komunistické snahy o přizpůsobení pravopisu geniálním vůdcům proletariátu, stále píše s měkkým „i“ (str. 248: „Tři členové týmu to vyděli…“). Snad to příště bude lepší.

A co se týče komerčních expedic - snad raději žádné příště. Taky proč? Kdybych měl 65000,- USD, které cestovní kanceláři zaplatil každý klient komerční výpravy, dokázal bych si už expedici zorganizovat sám.
© František Vítek, 1999
Poznámka (¹): Na Krakauerovu knihu, která nevybíravě napadla Anatolije Bukrejeva, dali přesvědčivou odpověď Anatolij Bukrejev a Westont G. DeWalt ve své knize „VÝSTUP NA EVEREST“ (vydalo nakladatelství Columbus v roce 2000).

Další recenze:


Nemal mu kto pomôcť

Súrodenci sa narodili na bývalej Železnej ulici č. 28. "Je v tom úžasné symbolika. Veď parčík, ktorý po Jožkovi pomenovali, sa nachádza ani nie dvesto metrov od nášho rodného domu. Zbúrali ho v roku 1972," hovorí horolezcova sestra. Pri spomienke na svojho milovaného brata sa jej tisnú slzy do očí. "Mravné a etické princípy horolezectva, hodnotu skutočného priateľstva, vzájomnú podporu a zodpovednosť- solidaritu zachovával i v extrémnych vysokohorských podmienkach." V roku 1967 v Alpách na Matterhorne, v ohrození vlastného života, zachránil svojich dvoch spolulezcov. V roku 1973 v Himalájach na Makalu po páde a zraneniu chrbtice vrcholového spolulezca Jožo ostal s umierajúcim kamarátom deväť dní vo výške 8000 m nad hranicou smrti. "Jožko vystúpil ako 50-ročný na Mount Everest bez použitia doplnkového kyslíka, v tom čase ako najstarší horolezec na svete. Pri zostupe zomrel opustený svojimi spolulezcami." Česť jeho pamiatke!   Foto:  iv, archív em  

Mikuláš Jesenský
šéfredaktor denníka KOŠICE:DNES
jesensky@kosicednes.sk


hlavna stranka