25. mája 2019 sa pri príležitosti pätnásteho výročia odhalenia Pamätníka usmrtených na hraniciach v r. 1948-1989 uskutočnila pietna spomienka na cintoríne v Kežmarku. Pri pamätníku sú pochovaní Ondrej Brejka a Milan Dlubač, ktorí boli usmrtení Československou pohraničnou strážou 7. júla 1980 pri pokuse o útek do Rakúska. Jubilejnú pietnu spomienku venovanú vyše 400 obetiam pripravilo Svetové združenie bývalých politických väzňov. Na pietnej spomienke sa zúčastnili, príbuzní Ondreja Brejku a Milana Dlubača, zástupca ÚPN Mgr. Ján Endrödi, členovia združení bývalých politických väzňov a žiaci Zš Sv. Kríža z Kežmarku. V príhovoroch vystúpili: za Ústav Pamäti národa Mgr. Ján Endrödi, a predseda SZBPV František Bednár. Združenie touto cestou ďakuje vedeniu Základnej školy s materskou školou Svätého kríža v Kežmarku, a jej riaditeľovi pánu PaedDr. Pavlovi Krajčimu, za nezištnú pomoc pri zabezpečení žiakov, ktorí sa zúčastnili na pietnej spomienke ako vlajkonosiči. Vyslovujeme poďakovanie aj RTVS za reportáž z pietnej spomienky. Spomienková akcia bola ukončená hymnami štátov z ktorých pochádzali usmrtení na hraniciach.
Príhovor predsedu SZBPV Františka Bednára
Vážení hostia, milí priatelia!
Uplynulo už 15 rokov od odhalenia tohto pamätník, ktorý okoloidúcim pripomína mená dvoch z vyše 400 obetí na hraniciach, ktoré sa po roku 1948 stali zónou smrti v ktorej zomierali ľudia v mene ideológie hlásajúcej svetlé zajtrajšky a rovnosť pre každého. Kto však mal iný názor bol nepriateľom ľudovodemokratického zriadenia a socializmu. Ako to s týmto režimom skončilo sme videli po prevrate v novembri 1989 alebo tzv. nežnej revolúcii po ktorej sa stali z antidemokratov
demokrati a z komunistov kapitalisti, ktorých potomkovia nás dnes opäť vedú k novým svetlým zajtrajškom.
Ako povedal bývalý generálny prokurátor JUDr. Jiří Šetina, na vedome neobjasnených zločinoch sa nedá nič demokratického vybudovať čo v plnej nahote potvrdila aj brutálna vražda mladého novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, ktorá je tragickým následkom zlyhania právneho štátu a vplyvu ponovembrovej finančnej oligarchie. Príbuzní obetí sa pýtajú ako možno očakávať spravodlivosť v štáte v ktorom sa zakrývajú zločiny komunizmu a v ktorom nebol nikto ani len obvinený za smrť vyše 400 ľudí na hraniciach?
Je poľutovaniahodné, ako ľahko ľudia zabúdajú a s nostalgiou spomínajú na fašistický a komunistický režim ako na najsvetlejšie obdobia slovenskej histórie. Súčasnej mladej generácii, ktorá má dnes iné starosti a ktorá hľadá svoje vzory aj tam kde by ich hľadať nemala a najnovšie sa zdraví gardistickým pozdravom „ Na stráž!“, už tieto tragické osudy veľa nehovoria. Nemali by sme však zabúdať na obete fašizmu a rovnako ani na obete komunizmu, pretože nás skôr či neskôr naša minulosť dobehne.
Elektrické ostnaté drôty a stovky vyzbrojených pohraničníkov. Takto vyše štyridsať rokov vyzerali naše hranice so „západným“ svetom.
„Ochrana hranice bola postavená nad ľudský život. Minister národnej bezpečnosti to v roku 1951 oficiálne potvrdil nariadením, ktoré hliadkam pohraničnej stráže prikazovalo zmariť pokusy ľudí o útek aj s použitím zbrane.
Tento príkaz sa na našom území ctil (až na krátke výnimky) celú totalitu. Podľa tajného rozkazu ministra národnej bezpečnosti Karola Bacílka mohli byť ,agenti‘ a ,teroristi‘ zabití v boji s bezpečnostnými orgánmi a pochovaní – rozumej zahrabaní – na neznámych miestach, o ktorých sa príbuzní ani verejnosť nemali nikdy dozvedieť,“ A v mnohých prípadoch o nich nevedia dodnes.
Do roly pomocníkov strážcov hraníc sa hlásili aj rôzni udavači, ktorí sa vypracovali na skutočných lovcov ľudí. „Odmeňovaní boli dobrovoľní pomocníci pohraničnej stráže, ktorí boli schopní celé hodiny vyčkávať v pohraničných zónach na svoje obete. Ich ľahkými korisťami sa stávali najmä Poliaci a východní Nemci . V 70.rokoch mali na konte až desiatky ľudí ročne,“
Strana sa však nerozpakovala nasadiť do roly špicľov ani deti, konkrétne pionierov z organizácie SZM, ktorí pracovali pod vedením pohraničníkov.
Režim svoju brutalitu neuplatňoval len na utečencoch. Svoje si užili aj ľudia žijúci v čerstvo vytýčenom pohraničnom pásme. Okolie hraníc komunisti po nástupe k moci v roku 1948 vyľudnili úplne a z pohraničnej zóny vysídlili politicky nespoľahlivých obyvateľov.
Legendy o agentoch a špiónoch sa však nedali udržiavať večne. Režim musel prísť s inou terminológiou, začal utečencov označovať ako ´narušiteľov štátnych hraníc´ a kriminalizovať ich. Mimo krátkeho obdobia v roku 1968 bola hranica opäť prísne strážená. Za normalizácie sa drôtené zátarasy pod vysokým napätím zmenili na slaboprúdové signálne steny, ktoré pri porušení vyslali signál na rotu a zadržanie utečencov bolo otázkou niekoľkých minút po zásahu poplachových hliadok Pohraničnej stráže. V niečom sa režim choval dokonca brutálnejšie ako v 50. rokoch. V úzkych operačných priestoroch Petržalky boli nasadené samostatne útočiace svorky psov, ktoré boli schopné utečenca doslova roztrhať. Popri osvedčených dobrovoľných pomocníkov, ktorí snorili v hraničnom pásme vysielali samotní pohraničníci vlastnú hliadku „pátrač“ načúvať rozhovorom našincov a zahraničných turistov v hostincoch blízko hranice. K tragédiám dochádzalo až do úplného konca rozpadu komunistických režimov. Poslednou obeťou pohraničnej stráže bol Nemec Peter Saurien.
Po vstupe Varšavských vojsk emigrovalo zo Slovenska takmer 11 800 československých občanov.
V roku 1971 sa v hraničnej oblasti zadržalo 233 z 240 osôb, z toho 44 percent tvorili Maďari, Poliaci a východní Nemci. Režim na sledovanie podozrivých osôb zneužíval aj deti. V rámci pionierskej organizácie SZM „pracovalo“ 22 oddielov mladých strážcov hraníc pod vedením pohraničníkov. Dokopy išlo o 400 detí.
Podľa poľského Instytutu Pamięci Narodowej, obdoby nášho Ústavu pamäti národa, jedným zo zodpovedných za smrť týchto obetí bol aj Lubomír Štrougal, ktorý dnes ako dôchodca pokojne nažíva v Prahe, zatiaľ čo obete ležia v neznámych hroboch a za ich zabitie dodnes nikto nepykal.
Toto hlásal krátko po svojom nástupe v roku 1961 na post ministra vnútra Lubomír Štrougal.
„Soudruzi pohraničníci! Učte se ze slavných bojových tradic Komunistické strany Československa! Pohraniční stráž jako součást ozbrojených sil ČSSR od svého založení vždy čestně plnila své odpovědné poslání... Přeji vám mnoho úspěchů při ochraně státních hranic!“
Dnes v Prahe vystupuje na verejnosti ako príjemný pán, ktorý s úsmevom podpisuje čitateľom a čitateľkám svoje knihy, pamäti. Štrougala si neskôr pamätáme ako komunistického premiéra, funkciu zastával osemnásť rokov v rozmedzí rokov 1970 – 1988.
Prokurátori Hlavnej komisie pre stíhanie zločinov proti poľskému národu začali trestné konanie v prípadoch poľských občanov zabitých počas komunizmu vysokým napätím na hranici. Týka sa to štyroch konkrétnych občanov Poľska, ktorí prišli o život v rokoch 1963 a 1964. Hlavná žijúca zodpovedná osoba je niekdajší minister vnútra Lubomír Štrougal.“
Štrougalovu zodpovednosť konštatovala aj medzinárodná Platforma európskej pamäti a svedomia, ktorá združuje inštitúcie z osemnástich krajín a jej cieľom je výskum, dokumentácia totalitných režimov v Európe v 20. storočí a vzdelávanie o nich.
Dotyk s drôtom nabitým elektrickým prúdom, akým zabili aj Poliaka Jozefa Holotu, sa prakticky nedal prežiť. Do drôtu púšťali 2 000 až 4 000 voltov. Nešlo o nehodu, ale o zámer. „Opatrenia, ako zavedenie elektrického prúdu s vysokým napätím do drôtených zátarás a rozsiahle zamínovanie priestoru drôtených zátarás a terénu pred hranicou, boli ako súčasť celého systému na hranici použité s vedomým úmyslom usmrtiť, a nie zastaviť akékoľvek osoby pokúšajúce sa prekonať tieto prekážky,“ konštatoval ÚPN vo svojom podnete na Generálnu prokuratúru.
Uvedené oznámenie podal ÚPN na Generálnu prokuratúru už v roku 2008 počas šéfovania Dobroslava Trnku. Dokument obsahoval aj mená konkrétnych zodpovedných príslušníkov Pohraničnej stráže. Súčasťou podania bolo 157 príloh a ucelených listinných dôkazov.
Naše orgány však nedokázali pohnať na spravodlivosť nikoho zodpovedného za smrť desiatok ľudí s odôvodnením, že pohraničníci konali v súlade s vtedy platnou legislatívou. Táto argumentácia je podľa kritikov absurdná – pretože potom by bolo v poriadku aj vraždenie Židov a holokaust, keďže nacisti si naň rovnako schválili zákony.
V Poľsku sú tieto zločiny nepremlčateľné, na rozdiel od Slovenska, kde si naďalej v pokoji beztrestní žijú zodpovední pohlavári, hraničiari a eštebáci. V našej justícii stále pôsobia prokurátori a sudcovia, ktorí žalovali a súdili za porušenie zákona o opustení republiky, ba päť aktívnych sudcov sedí i na Najvyššom súde SR. Viacerí politici dlhodobo relativizujú zločiny komunizmu, ktoré
sú zároveň zločinmi proti ľudskosti, a tie sú podľa medzinárodného trestného práva nepremlčateľné. Preto je ich postih možný v každej dobe a obmedzenie nepredstavuje ani prípadný vek páchateľov, ako uviedol poľský prokurátor Bogusław Tomasz Czerwiński.
Smrť poľských občanov nie je jedinou snahou o vyrovnanie sa s minulosťou. Aj nemecká strana pripravuje stíhanie za smrť svojich občanov, medzi nimi za zabitie mladého saxofonistu Hartmuta Tautza z Magdeburgu, ktorého 9. augusta 1986 neďaleko Petržalky doslova zaživa roztrhali psy pohraničníkov.
Okrem Štrougala hrozí súd aj generálnemu tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Milošovi Jakešovi. Z viacerých krajín Európy sa ozývajú úvahy smerujúce k zriadeniu Medzinárodného súdneho tribunálu na stíhanie zločinov komunizmu, podobného, aký po vojne súdil nacistických zločincov.
Preto tak ako každý rok aj dnes opakujem, aby sme v mene týchto obetí nemlčali a aj keď je to často ťažké, nebáli sa ozvať ak ide o pravdu a spravodlivosť.
Chcem Vám poďakovať za Vašu vzácnu účasť na tomto pietnom stretnutí, ktorá je dôkazom, že na Slovensku sú stále ešte ľudia, ktorí si tieto obete.
