 15. júna 2018 sa v Kežmarku uskutočnila pietna spomienka za usmrtených na hraniciach v čase bývalého komunistického režimu. Pred 14 rokmi bol odhalený Pamätník usmrtených na hraniciach v rokoch 1948 -1989 pri ktorom sú pochovaní Ondrej Brejka a Milan Dlubač, ktorí boli usmrtení Československou pohraničnou strážou 7. júla 1980 pri pokuse o útek do Rakúska.
Každoročnú pietnu spomienku venovanú vyše 400 obetiam na hraniciach pripravilo Svetové združenie bývalých politických väzňov. Obete komunizmu si uctili hostia, zástupca primátora Kežmarku Ing. Miroslav Perignáth, za Ústav pamäti národa Mgr. Ján Endrödi , kňaz Pavel Pakoš, príbuzní Ondreja Brejku a prítomní zástupcovia združení bývalých politických väzňov. V príhovoroch vystúpili: za Ústav Pamäti národa Mgr. Ján Endrödi, predseda SZBPV František Bednár a kňaz Pavel Pakoš. Vyslovujeme touto cestou vrelé poďakovanie vedeniu Základnej školy s materskou školou Svätého kríža v Kežmarku, a jej riaditeľovi pánu PaedDr. Pavlovi Krajčimu, za nezištnú pomoc pri zabezpečení žiakov, ktorí sa zúčastnili na pietnej spomienke ako vlajkonosiči. Za účasť na pietnej spomienke ďakujeme aj vedeniu Hotelovej akadémie Otta Brucknera v Kežmarku a početnému zastúpeniu jej študentov, čo je vzácnym dôkazom, že aj v v dnešnej konzumnej a uponáhľanej dobe si vieme spomenúť na našich mŕtvych a obete bývalého režimu, pretože stále platí, že pokiaľ sa nedokážeme poučiť z minulosti táto nás neskôr dobehne. Pietna spomienka bola ukončená hymnami štátov z ktorých pochádzali obete.
Príhovor predsedu SZBPV Františka Bednára
Vážení hostia, milí priatelia!
Pred 14 rokmi sme v Kežmarku odhalili pamätník, ktorý okoloidúcim pripomína vyše 400 obetí na hraniciach, ktoré sa v čase takzvanej studenej vojny stali súčasťou železnej opony.
Siedmeho júla 1980 medzi tieto obete pribudli aj mladí ľudia Ondrej Brejka a Milan Dlubač. Po 24 rokoch sa nám podarilo splniť prianie otca Ondreja Brejku, aby boli ich telesné pozostatky prevezené z Rakúska na Slovensko. Obaja zahynuli násilnou smrťou, keď mali celý život ešte len pred sebou. Bývalý režim, im nedoprial ani len dôstojný pohreb za účastí ich rodín.
Mladí ľudia si dnes už sotva vedia predstaviť, žeby nemohli bez obmedzenia cestovať do zahraničia a rovnako si nevedia predstaviť hranice obohnané ostnatým drôtom, ktoré keby bez povolenia prekročili stálo by ich to život. Súčasná generácia má dnes iné starosti a tieto tragické osudy im už veľa nehovoria.
Ľudia zabúdajú. Nezabúdajú už len tí, ktorí sa stali obeťou ideológie, ktorá nechala v mene štátnych záujmov zabíjať vlastných občanov. Zamat v novembri 1989 pozametal všetky stopy, vinníci ostali nielenže nepotrestaní ale ani nepriznali, že sa dopúšťali zločinov v rozpore so všeobecnou deklaráciou ľudských práv a slobôd. Rovnako ako nacisti pred Norimberským tribunálom tvrdili, že len dodržiavali rozkazy a platné zákony.
Na rozdiel od denacifikácie, dekomunizácia spoločnosti sa nikdy nekonala a páchatelia si dnes v pokoji užívajú svoje výsluhové dôchodky hrdo tvrdiac, že slúžili Socialistickej vlasti. Kresťanské princípy kážu odpúšťať ale pod podmienkou pokánia a priznania viny. Na jednej strane veľkorysé odpúšťanie na druhej chladná bezohľadnosť a ľahostajnosť nielen k obetiam a rodinám usmrtených na hraniciach ale aj k tisícom násilne odvlečených a politickým väzňov.
Skúsme sa pri tomto pamätníku zamyslieť čo prinieslo veľkorysé odpustenie bez primeraného odškodnenia obetí a hrubá čiara za zločinmi minulého režimu.
Štátny majetok, ktorý vytvorili celé generácie sa presunul na súkromné účty a do daňových rajov vyvolených a správne prepojených s politickými stranami, ktoré boli práve pri moci, preto dnes chýbajú peniaze v zdravotníctve, školstve a na dôchodky. K pomyselnej demokracii a návratu k ekonomicky vyspelej Európe nás často viedli tí, ktorí sami demokraciu potierali. V privatizačnej hystérii a honbe za majetkom a kapitálom sa stalo spravodlivé vyšetrenie zločinov nežiadúce. Nevyšetrenie smrti občanov pri pokuse o prechod hraníc a nevyšetrenie smrti kňazov Coufala a Poláka sa stali zlyhaním právneho štátu a jeho orgánov a k nevyšetreným zločinom komunizmu pribudli nové zločiny ekonomickej mafie neraz priamo prepojenej s politikmi. Vraždy tzv. bielych koní a členov organizovaných mafiánskych skupín, ktoré si rozdeľovali teritórium.
1. júna 2018 zomrel bývalý generálny prokurátor JUDr. Jiří Šetina, ktorý sa vo vedení Komisie Federálneho ministerstva vnútra zasadzoval o vyšetrenie zločinov ŠtB ešte v roku 1993 v rozhovore povedal, že na vedome neobjasnených zločinoch sa nedá nič demokratického vybudovať!
Žiaľ mal úplnú pravdu. Slovenskom nedávno otriasla brutálna rituálna vražda mladého novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, ktorá je tragickým následkom zlyhania právneho štátu a vnucuje otázku ako možno očakávať vyšetrenie tohto zločinu v štáte v ktorom sa zakrývajú zločiny komunizmu. Štátu v ktorom nebol nikto ani len obvinený za smrť vyše 400 ľudí na hraniciach a štátu v ktorom Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na 50 rokov zablokovala spis vo veci dodnes neobjasnenej smrti kňaza tajnej cirkvi Přemysla Coufala v roku 1981. Málokto vie, že prvým novinárom, ktorého smrť nie je dodnes objasnená a jeho telo sa ani nenašlo, bol novinár denníka Práca, Marcel Samuhel, ktorý v 90- tých rokoch pátral po smrti Přemysla Coufala a napísal kritický článok o postupe Generálnej prokuratúry, kedy dokonca napísal, že ak sa mu niečo stane nebude to náhoda.
November 1989, mal priniesť lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť a návrat k dodržiavaniu základných ľudských práv a slobôd, či už v náboženskej otázke, slobode slova a slobode pohybu. Bohužiaľ až príliš ľahkomyseľne sme sa nechali opiť sladkými rečami o láske a pravde, ktorá zvíťazí nad lžou a nenávisťou a heslá ako „my nie sme ako oni“, umožnili, že k pomyselnej slobode a demokracii nás opäť viedli tí, ktorí totalitnému systému, v mene ktorého zahynulo mnoho ľudí, prisluhovali a dnes sa pokrytecky hlásia k dodržiavaniu ľudských práv a demokratickým hodnotám.
Opäť pripomínam, že hlas politických väzňov bol po novembri 1989, kedy sa formoval budúci obraz nášho štátu a osudy jeho občanov, nežiaduci. Neboli sme to my, kto urobil hrubú čiaru za obdobím komunizmu a kto umožnil získať ekonomickú a finančnú moc v štáte ľuďom prepojených s KGB a ŠtB, ktorí dnes rozhodujú prakticky o všetkom.
Nie sú to bývalí politickí väzni a obete komunizmu kto nesie zodpovednosť za to, že miliardy tvorené celé generácie sa preliali na súkromné účty oligarchov a do daňových rajov. Nie sme to my kto nesie zodpovednosť za to, že frustrovaní mladí ľudia, ak nechcú odísť pracovať do cudziny, pretestujú v uliciach proti korupcii a vražde novinára a hľadajú cestu k tzv. extrémistickým politickým stranám. Nie sme to my, kto nesie zodpovednosť za vyše 3 milióny exekúcii, bezdomovcov, sociálne samovraždy, tzv. odvrátiteľnú úmrtnosť a za to, že 1/5 našich občanov musí žiť v chudobe.
A rovnako to nie sme my, kto nesie zodpovednosť za to, že nemôžu byť splnené slová nebohého predsedu Správnej radu ÚPN Jána Langoša, ktorý pri odhalení tohto pamätníka v roku 2004 pred Bohom sľuboval, že budú zverejnení a potrestaní tí, ktorí sú zodpovední sa smrť Ondreja Brejku a Milana Dlubača.
Preto nie sú skutočnými vrahmi tí, ktorých prinútili zabíjať ale tí, ktorí vydávali príkazy. Jeden z nich - Alojz Lorenc, v Čechách právoplatne odsúdený za zásah proti študentom 17. Novembra 1989, na Slovensku píše knihy a stál v pozadí jednej z finančných skupín, ktorá je známa s kauzy Gorila.
Žiaľ aj toto je výsledok tzv. hrubej čiary za obdobím komunizmu a našej neschopnosti vysporiadať sa s minulosťou.
Pokiaľ sa nedokážeme vyrovnať s minulosťou a vybrať si do vedenia našej krajiny čestných a slušných ľudí, minulosť nás v budúcnosti opäť dobehne.
Ako každý rok aj teraz opakujem, aby sme v mene týchto obetí nemlčali a aj keď je to často ťažké, nebáli sa ozvať ak ide o pravdu a spravodlivosť.
Chcem Vám poďakovať za Vašu vzácnu účasť na tomto pietnom stretnutí, ktorá je dôkazom, že na Slovensku sú stále ešte ľudia, ktorí si tieto obete.
Česť ich pamiatke!
Ďakujem Vám za pozornosť
 
 
 
 
|
