SLÁVNOSTNÉ ODHALENIE PAMÄTNEJ TABULE V STAREJ ĽUBOVNI

ZAMYSLENIE K ODHALENIU PAMÄTNEJ TABULE OBETIAM SVETOVÝCH VOJEN, NESPRAVODLIVO ODSÚDENÝCH A NÁSILNE ODVLEČENÝCH DO SOVIETSKYCH GULAGOV V STAREJ ĽUBOVNI

V Starej Ľubovni bola odhalená pamätná tabuľa, ktorá nám pripomína obete dvoch svetových vojen a obete režimov, ktoré sa vydávali za vládu ľudu ale pritom vláda namiesto toho, aby ľudí chránila, svojich vlastných občanov posielala do otroctva gulagov, či uránových baní, do väzníc a na šibenice. Ľudia veľmi rýchlo zabúdajú a tieto udalosti a tragédie sa mnohým už zdajú príliš vzdialené, na to aby sme sa nad nimi dokázali zamyslieť v dnešnej uponáhľanej dobe a pre mnohých neraz doslova boji o prežitie a vziať si z nich ponaučenie.

Hoci sa ľudstvo už vyše 2000 rokov hlási ku kresťanstvu a odkazu Ježiša Krista, jeho skutky sú tomu úplne vzdialené. Vyvražďuje sa navzájom v nezmyselných vojnách pre mocenské záujmy impérií a nesmrteľných ríši, po ktorých tu nakoniec ostanú len zrúcaniny a prach ako po antickom Ríme. Našich dedov nahnali do vojny za monarchiu na ktorej troskách vznikli štáty, ktoré o 20 rokoch opäť museli posielať svojich občanov do vojnového šialenstva. Prvá svetová vojna so 16 miliónmi obetí zničila cárske pravoslávne Rusko a vytvorila boľševické –komunistické impérium, kde Boha nahradil Lenin a neskôr Stalin. Paradoxne zrod tohto systému finančne podporovali americké banky a nemecká tajná služba.

Ako je možné, že ľudstvo sa nedokázalo poučiť ani len z I. svetovej vojny a opäť sa nechalo zmanipulovať k masovému vraždeniu? Uprostred krviprelievania I. svetovej vojny britský ministerský predsa David Lloyd George mal súkromný rozhovor s editorom denníka The Guardian, ktorému povedal „... Pokiaľ by ľudia poznali skutočnú pravdu vojna zajtra skončí...Ale samozrejme oni o ničom nevedia a ani nemôžu vedieť.“ A tak je to vždy keď sa namiesto pravdy ponúka propaganda a klamstvá. Prvá svetová vojna a hospodárka kríza kapitalizmu sa stali živnou pôdou pre Hitlerov národný socializmus, ktorý priniesol 60 miliónov obetí.

Aj keď sa s patetickou múdrosťou často tvrdí, že ak sa z histórie nepoučíme sme nútení si ju zopakovať, možno tiež ale povedať, že história sa neopakuje, ale opakujú sa chyby. Nevráti sa Hitler, ani Stalin, ani Gottwald s Husákom, ale sú medzi nami opäť ľudia jednajúci tak, že môžu priviesť k moci nového diktátora. Totalitné a zločinecké režimy síce odsudzujeme ale svojou ľahostajnosťou a mlčaním často nové totality už v inej sofistikovanejšej podobe podporujeme.
Dnes vo svete internetu však často zisťujeme, že ľudia ani nechcú poznať pravdu. Zdá sa, že sme sa nepoučili, pretože dnes opäť tak ako v minulosti, tí ktorí by mali byť zodpovední a ktorých sme si zvolili,
vyzývajú k zbrojeniu, pričom oni a ich synovia by do novej ešte strašnejšej vojny nikdy nešli. Známy spisovateľ Erich Maria Remarque povedal. „ Vždy som si myslel, že všetci ľudia sú proti vojne. Ale potom som s údivom zistil, že mnoho ľudí vojnu schvaľuje. Hlavne tí, ktorí do nej ísť nemusia!“
Medzi obeťami vojen a obeťami, ktoré príslušníci sovietskej NKVD násilne odvliekli do pracovných táborov zvaných Gulag, či obeťami komunistických represií po februári 1948 je zásadný rozdiel. V čase vojny sa zabíjalo a popravovalo podľa vojnových zákonov. Stalinovi kati a naši komunisti však vraždili a popravovali v čase mieru a to vlastných občanov, ktorých vyhlásili za nepriateľov. Na to nikdy nezabúdajme!

Bolo by smutné ak pribudne len ďalší pamätník, ktorý budeme mlčky a ľahostajne obchádzať, keď si pri ňom neuvedomíme kde stojíme.
Sú to totiž pamätníky zločinov. Komunistický totalitný režim ukrýval svoje obete a mŕtve deti, ktoré sa narodili matkám vo väzniciach pochovával do spoločných hrobov ako vrah, ktorý zahladzujú stopy, aby nebol vypátraný. Títo vrahovia sa nebáli pomstiteľov ale svojich obetí. Je potrebné vyhladiť pamiatku na ne pretože tá bola pripomienkou cti, vernosti, slobody a dôstojnosti človeka.

Komunisti rovnako ako nacistickí nadľudia totiž človekom pohŕdali. Odobrali mu všetky znaky človečenstva. Slobodne myslieť a mať svoj názor, rozhodovať sa, mať svedomie a byť zodpovedný. Niektorí komunisti tieto znaky sami odhodili, aby dosiahli výnimočnosť. Keď si niekto naopak chcel zachovať tieto výsostné znaky ľudstva, bol zbavený slobody celkom a tiež aj svojho mena. Stal sa číslom spisu alebo väzenským číslom. Ak trval na svojom ideály, bol zbavený života. I mŕtvi však ešte niečo majú a je to nebezpečné. Mali svoje rodiny, priateľov a žijú v pamäti. Tak preto treba vyhladiť pamäť.
Hovorili: „Nebude to ľahké súdruhovia, ale nebojte sa, čas je na našej strane. Sneh sa uleží, dažde zmývajú a spoločné hroby sa prepadnú. Kosti zotlejú a popol s prasknutých urien sa pomieša. Neostane nič. Jedna generácia vymrie a druhá si už nespomenie. Tak to chodí súdruhovia“.
Podľa scenára o pohreboch nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia, vydaným ministrom národnej bezpečnosti Karolom Bacílkom, 18. novembra 1952 sa síce postupovalo, ale nepodarilo sa ho dosiahnuť. Súdruh minister totiž nepočítal s Bohom, pretože sa pri revolučnom prevzatí moci postavil spolu so stranou na jeho miesto. Neuvedomil si, na rozdiel od kresťanov, že Boh stvoril všetko a to slovom svojich úst. Že všetkých povolal k bitiu, všetci majú meno na ktoré Boh nikdy nezabudne. Tým menom zavolá každého pred svoj súd aj keď sa ľuďom niektoré meno vytratí a potom sa o ňom hovorí už len ako o neznámom vojakovi alebo neznámom väzňovi v spoločnom hrobe, či už na Slovensku alebo v sibírskej tajge, kam po dohode Stalina s Benešom odvliekli tisíce našich občanov. Boh ich mená pozná. Pri tomto pamätníku nezabúdajme ani na obete gulagov v neznámych hroboch, pretože ani nevieme kde sa nachádzajú. Tie o ktorých vieme z času na čas pokryjeme vencami, aby nepôsobili tak hrozne. Formálnymi výrokmi pri tom prehlušujeme svedectvo neznámych mučeníkov pravdy a gestami upokojujeme svoje svedomie.

Koľkokrát sme pomohli posunúť činy tu dokonané do minulosti, ktorá už dnešku nemá čo povedať. Koľkokrát sme mentorsky tvrdili, že by sa deťom vôbec nemali pripomínať takéto hrozné veci. Ako dlho budeme mlčať a počúvať ako niektorí politickí predstavitelia navrhujú zrušiť pamäť národa a uznať konečne, že sa vlastne nič nestalo. Koľkokrát?

Až sa za nich budeme modliť všemohúcemu Bohu o spásu a večné svetlo, myslíme viac na seba než na tých ktorí sú už na večnosti. Oni totiž už k spáse došli a večné svetlo, ktorým je božia pravda im nezhaslo ani počas života ani potom. My sme na tom inak. Oni svoje svedectvo o pravde vydali.
My o ňom svedčiť máme.